„Nevymýšľaj a jedz, deti v Afrike hladujú a ty si prieberčivý!“ Kto toto nepozná?
Okrem otrepanej frázy je to však, bohužiaľ, aj realita mnohých ľudí. V krajinách tretieho sveta deti jedia často len 1-2-krát denne. V Južnom Sudáne dávajú chudobné matky kamene do vriacej vody v hrnci, aby deťom „utíšili hlad“. Dúfajú, že keď deti uvidia, ako sa v kotlíku čosi varí, upokoja sa a skôr zaspia. Hoci aj hladné. Milióny obyvateľov Bolívie naozaj čelia problémom s dostatkom čistej pitnej vody. Tisíce domácností sú úplne bez vody a tým šťastnejším tečie z kohútika žltá tekutina.
Takže fakt hladu, chudoby, nedostatku vody či znečisteného prostredia tu máme, len je často ďaleko od nás. Či? Pápež František vo svojej encyklike Laudato si označuje Zem ako náš spoločný domov. Keď sa na to pozriem z tohto hľadiska ‒ darmo mám v kúpeľni čisto, keď ide z komory smrad. Ten smrad totiž prenikne po čase všade a zamorí celý môj dom. A ak chcem dom udržať v dobrej kondícii aj do budúcnosti pre moje deti, musím do neho čosi investovať.
Hovorí sa, že náhla zmena je ťažká, ale postupné zmeny v maličkostiach môžu do veľkej zmeny postupne prerásť. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu žiť čisto ekologicky, lebo viem, že všetko naokolo nás láka a takmer núti k presnému opaku. Prelistujem leták zo supermarketu a už krúžkujem, čo všetko musím zaručene budúci týždeň kúpiť. Leták zapadne prachom, moja návšteva supermarketu zostane zabudnutá v mojej hlave a ani si nespomeniem, že tie „must-have“ vychytávky mi chýbajú. Plánujem šatník na zimu a keď je hotový, zistím, že je koniec decembra a vystačila som si a zrejme si aj vystačím s pár kúskami oblečenia do konca sezóny. Takýmto spôsobom pokus ‒ omyl, sledovaním dokumentov a čítaním, sa postupne dostávam na cestu akého-takého minimalizmu. Mám rada pekné veci a rada ich hromadím a obklopujem sa nimi, takže minimalizmus vo svojej najčistejšej podobe to možno nikdy nebude, ale verím, že aj tých mojich pár „vychytávok“, ako žiť ekologickejšie, môže ovplyvniť niekoho na opačnom konci sveta ‒ vo vedľajšej izbe nášho spoločného domu, Zeme.
Tu je mojich 5 tipov pre eko-domácnosť:
- Triedenie odpadu je už pre nás v rodine samozrejmosťou. Keď po tisíci raz zakopnem v našom malom byte o nádobu s papierom a skrývam ďalšiu s plastovým odpadom pred zrakom hostí, aby to nevyzeralo… hmm… že žijeme na smetisku, spomeniem si, že to robím pre iných, ktorí s tými odpadkami vedú podstatne ťažší boj ako ja, lebo ich napríklad morské prúdy vyhodia na pobreží kdesi vedľa ich domu.
- Vylúčenie „plastových somariniek“ z nášho života je pre nás dlhodobým cieľom. Plastové somarinky sú všetky veci neidentifikovateľného tvaru, vzhľadu či funkcie a podľa názvu sú, pochopiteľne, vyrobené z plastu. Do tejto kategórie sme zaradili aj kinderká a tiež oblečenie z umelých materiálov. Tých, čo sa u nás udomácnili, sa postupne zbavujem, a nové už, samozrejme, nekupujem. A nosiť na tele vlnu, bavlnu, kašmír či ľan je neporovnateľne lepší pocit ako byť navlečená v PVC.
- Obrovské plochy dažďového pralesa ustupujú poliam s palmou olejovou. Zo začiatku ma stálo veľa času študovať etikety a zisťovať, čo obsahuje a čo neobsahuje palmový olej. „Všetci, čo vošli do obchodu po tebe, sú už asi doma, čo v tom obchode toľko robíš?“ sťažoval sa manžel čakajúc v zaparkovanom aute. „Že čo? Študujem etikety.“ Za krátky čas som zhromaždila informácie, čo vyhovuje mojej požiadavke na obsah iného ako palmového oleja, výber potravín sa tým značne zúžil, ale o to rýchlejšie teraz nakupujem.
- Eko kozmetika u nás postupne nahrádza tú drogerijnú. V rámci možností a zdravého rozumu. Zistila som napríklad, že bežné krémy na ruky obsahujú toľko vody a čo ja viem čoho ešte, že keď ich nechám otvorené, po pár dňoch sú prázdne, jednoducho sa vyparia. Radšej použijem bambucké maslo alebo iný prírodný olej. Ako môže totiž voda premasťovať kožu?
- Volám to ustavičný kolobeh vecí v našej domácnosti. Rada nakupujem použité oblečenie, hračky, knihy. A ešte radšej ich predávam, samozrejme. Burzy oblečenia, hračiek, kníh ‒ to je moje. Kúpiť, predať, posunúť ďalej, ušetriť. Naše deti sa aktívne podieľajú na príprave, balení vecí, nalepovaní etikiet a, samozrejme, z takejto „brigády“ si aj nechajú nejakú províziu z predaja. Tak spájame príjemné s užitočným, lebo sa nám uvoľní podstatne veľa miesta v skriniach, potešíme niekoho ďalšieho tým, čo kedysi tešilo nás, deti sa zabavia a niečo si zarobia. A učia sa, že použité veci môžu svoju misiu plniť aj ďalej. No a že sa prázdne skrine o chvíľu zaplnia znova niečím iným, ani nemusím hovoriť. Veď preto to nazývam kolobeh vecí.
Toto je len pár drobností, ktorými naša rodina žije už dlhšie a prispieva tak k ekológii a kvalitnejšiemu životu na našej planéte. Zo začiatku to stálo možno viac námahy, ale tak sa tieto činnosti v našom dennom režime zautomatizovali, že už si neviem predstaviť cestu späť. Pachuť palmového oleja už doslova a dopísmena vo výrobkoch vyňuchám. Fľaštičku z lieku viem rozobrať na diely a všetky vyhodiť podľa toho, kam patria ‒ sklo, plast, papier, kovy. Moje výpravy za oblečením do nákupných centier končia čím ďalej tým častejšie neúspešne, lebo si vždy viem predstaviť, že tú istú vec určite nájdem v sekáči za pár drobných. Začínam uplatňovať metódu kapsulového šatníka a nadčasových kúskov pre seba aj pre deti. Manžel oblečenie kúpi a nosí ho, kým sa nevyderie do dier a je z toho handra, takže on sa neráta. Veľmi rada by som zaviedla aj iné zvyky v našej rodine, ale často ma brzdí nedostatok priestoru, financií, ktoré by mi umožnili nakupovať kvalitnejšie a ekologickejšie produkty a niekedy tiež málo času realizovať svoje nápady. Ale verím, že aj málo je lepšie ako nič. Pretože akákoľvek investícia do zveľaďovania našej Zeme sa vždy veľmi oplatí.
Zdroj fotografie: www.pexels.com
