Desaťročie ťahá spoločenstvo a nosí nielen v srdci a modlitbe príbehy rozvedených v Trnave. Reálne im teda vidí pod kožu viac ako ktokoľvek iný. Aj keď ešte stále napriek pribúdajúcemu počtu rozvedených veriacich nie je pastorácia pre nich tam, kde by mala byť – trnavské spoločenstvo Nová nádej aj vďaka Matejovi Kasanovi SJ (40) je pre rozvedených svetlom v tme, miestom prijatia. O farizejstve niektorých veriacich či o ranách a ich hojení po rozvode sme teda hovorili s povolaným.
Kedysi bol status rozvedeného nezvyčajný, dnes ich je veľa aj medzi veriacimi. Prečo?
Veriacich rozvedených je podstatne menej, ale je pravda, že ich je pomerne dosť oproti minulosti. Myslím si, že viera pomáha ľuďom uvedomovať si hodnotu manželstva a rodiny, a tak ju skôr aj udržať. Nedá sa to však za každú cenu. Ak sú medzi partnermi neprekonateľné osobnostné problémy, ťažko je dosiahnuť, aby vzťah fungoval. Na druhej strane, vplyv doby prispieva k povedomiu, že aj rozvod je cesta a riešenie. Čo však nie vždy je skutočne tak.
Počet rozvodov aj medzi veriacimi kladie výzvu aj pre pastoráciu. Sú nejaké zmeny v plošnom vnímaní a návrhy, čo s tým v bežnej farnosti?
Samotný fakt, že medzi nami veriacimi je dosť rozvedených, je nemysliteľné si nevšimnúť. Rovnako ako si nevšimnúť ich samotných. Aj oni ako každý potrebujú duchovné sprevádzanie. Veď v konečnom dôsledku, náš život je o vzťahu s Bohom bez ohľadu na to, ako vyzerá náš život. Potrebujeme žiť s Bohom všetci a platí to o to viac, ak sme sa odklonili od Božieho plánu. Dnes sa situácia zlepšila v tom, že sa viac o rozvode hovorí a je snaha niektorých kňazov alebo farností venovať pozornosť aj rozvedeným. Nejde teraz o to, že venovať im prehnanú pozornosť, na úkor prevencie funkčných rodín, ale vnímať ich ako súčasť spoločenstva s ich potrebami a pomôcť im.
Sú kňazi vzhľadom na narastajúci počet rozvodov aj veriacich pripravení láskavo prijať týchto ľudí?
Neviem. Kňazov je veľa a nepoznám všetkých a ani ich prístup k takýmto ľuďom. V mojom okolí som mal skôr skúsenosť, že akoby nevedia, čo robiť, ako sa im venovať.
Ako reflektuje príprava v seminároch, respektíve formácia už slúžiacich kňazov na tento fenomén doby?
Tak to naozaj neviem. Ja som už 10 rokov v praxi aj s rozvedenými. Keď som ja študoval, tak sa o tom ani nehovorilo alebo len okrajovo, že budú aj takíto v budúcnosti v našej spoločnosti ako súčasť doby. Ja sám som do toho vhupol nepripravený a učil som sa priebežne zo života na vlastnej skúsenosti.
MORALIZOVANIE A ODSUDZOVANIE ROZVEDENÝCH BY SME SI MOHLI ODPUSTIŤ
Láskavý postoj kňaza k týmto ľuďom dáva smer aj ostatným – lenže reakcie mnohých rozvedených hovoria skôr o hlave v piesku…
Môže byť. My v Trnave v Centre pomoci pre rodinu máme okrem iného aj fungujúce spoločenstvo rozvedených Nová nádej, kde prichádzajú ľudia zo širokého okolia. V prvom rade treba takéhoto človeka jednoducho len prijať, vypočuť si jeho príbeh a snažiť sa mu porozumieť. A to otvára dvere hlbšie do jeho vnútra, aby sme mu mohli skutočne pomôcť, najmä vysporiadať sa s tým, čo sa stalo. Všetkých, ktorých som ja stretol, trápilo, že sú rozvedení. Nikto z nich si takýto život nepredstavoval. Tak prečo by sme im mali pridávať odsudzovaním, keď už sú momentálne odsúdení na bolesť a osamelosť. Skôr im treba pomôcť prijať seba a tento stav a liečiť ubolenú dušu, aby našli napriek všetkému radosť v Pánovi, že sú neustále milovaní a že nikdy nie sú sami.
Z komunikácie s rozvedenými sa vynára zásadná veta: Chýbala nám riadna príprava… Čo s tým?
Je pravda, že v minulosti tá príprava nebola na takej úrovni ako je tomu dnes. Dnes sa snažíme zachytiť všetky roviny vzťahu: psychickú, somatickú, spirituálnu. Ja osobne sa pýtam snúbencov, nakoľko sa poznajú, myslím aj seba samého, potom snúbenca, respektíve snúbenicu, ich rodičov a tiež pozadie rodiny. Ich silné a slabé stránky, a to pri každej téme z tých troch rovín. Ide o komplexnosť osoby a tak aj vzťahu. Bez nej je ťažko sa orientovať. A dôležitá je vzájomná komunikácia o všetkom.
Pre mnohých, ktorí sa manželstvo usilovali zachrániť a nepodarilo sa, je veta z kázne „nevedela si ho udržať“ ranou…
Áno. Určite to zabolí. Myslím, že by sme si mali dávať pozor na to, čo hovoríme, komu, kedy a ako. Nedá sa to zovšeobecniť. Citlivejší a láskavejší prístup tak celkovo k ľuďom by som ocenil viac ako moralizovanie. Na druhej strane, rozvedenú osobu zabolí všeličo a všelikde, nielen v kostole. Je citlivejšia na to, čo stratila, a zraňuje ju to skoro všade. Preto je dôležité mať miesto prijatia, vyrozprávania a porozumenia. Tam nájde aj oporu a posilu, aby vedela odolávať tlaku okolia.
Rozvedení žijú s traumou, ktorá sa ťažko nesie. Ako im vrátiť ich sebahodnotu?
Je to o dlhom procese uzdravovania, ktorý má niekoľko fáz. Ale tu by som teraz povedal, že každý z nás má nekonečnú hodnotu už len preto, že žije. Boh nás tu chcel a žijeme pre neho naveky. To nám dáva zmysel, nech už je náš stav akýkoľvek. Naša hodnota nie je v tom, čo sme dokázali, ale že sme. Tvorivým sebarozvojom sa iste táto hodnota zveľadí, ale nikdy nestratí. Boh nás miluje a nevie bez nás žiť. Túži po nás neustále. Toto keď zažijeme, precítime, tak nás to naplní radosťou a pokojom. Náš život začne mať zmysel aj napriek chybám, ktoré stále robíme. Lebo naša hodnota je v Bohu najcennejšia. On jediný za nás zomrel, aby sme s ním mohli žiť večne, a už tu a teraz.
Zraňujúci je pre nich aj postoj ignorancie, mlčania a neprijatia od nás ostatných vo farnosti… vrátane hlúpych poznámok poza chrbát bez poznania situácie…
Je to o našej zrelosti, tak ľudskej ako aj kresťanskej. Ak nevieme alebo nechceme pomôcť, prejaviť lásku, súcit, porozumenie, tak sme ešte nedospeli. Každý z nás potrebuje pomoc a ako kresťania si ju máme obzvlášť prejaviť. Niekedy je to aj opačne. Ja mám silné skúsenosti pri mnohých príležitostiach, kedy práve rozvedení sa zapojili, pomohli. Možno práve preto, lebo majú sami skúsenosť núdze. Na druhej strane im prospieva, že sú užitoční. Keď je zdravé spoločenstvo, tak sa dopĺňa. Je to radosť vidieť, keď to funguje. Každý z nás má čo povedať, obohatiť svojim svedectvom života. Zároveň každý z nás potrebuje počuť, prijať svedectvo tých druhých. Sme jedna rodina veriacich v Krista. A naše kráľovstvo s ním je kráľovstvo lásky.
Ježiš sa neštítil extrémnych prípadov, ktoré vybočovali z „pravidiel slušnosti“. Prečo s tým máme problém my ako veriaci?
Asi sme sa stali farizejmi a pokrytcami, je tam aj strach z ohrozenia toho, čo je dobré. Ale ja by som sa nebál. Veď ak zažívam, že Boh je láska a dobrota sama, kto ma môže ohroziť? Ak toto nezažívam, tak som sám sebe prvou hrozbou a potom tak vplývam aj na okolie. V snahe zachrániť vlastne ani neviem čo, strácam všetko. Nakoniec mi ostáva len Boh a jeho láska a dobrota. Tak prečo ju neprijať radšej hneď?!
NÁROČNÝM SITUÁCIÁM PO ROZVODE SA DÁ PREDÍSŤ, AK BY ROZVEDENÍ NEOSTALI SAMI
Pre mnohých, zvlášť ženy s deťmi, je situácia psychicky, sociálne a hlavne ekonomicky tak neúnosná, že napriek strate sviatostí a spoločenstva s Cirkvou volia život s iným. Je na to lepší kľúč?
Dá sa to pochopiť, keď si zvolia takúto cestu. My nevieme presne posúdiť schopnosť jednotlivého človeka byť sebestačný. Pán, Boh najlepšie vidí a nesúdi nikoho. Má milujúci postoj ku každému z nás a hľadá spôsob, ako byť s nami vo všetkom, čo prežívame. Na druhej strane, nikto nie je sám. Môžeme sa cítiť niekedy osamelí, ale v skutočnosti nikto nikdy nie je sám. Je tu širšia rodina, priatelia, kňazi, psychológovia, spoločenstvo veriacich. Boh koná aj cez nás. Veľakrát sa mi stalo, že som sprostredkoval aj materiálnu pomoc ženám v takejto núdzi. V našom spoločenstve si aj rozvedení pomáhajú medzi sebou navzájom. Duchovne, psychicky, aj ľudsky s deťmi, trávením času. Dá sa všeličo! V našom Centre pomoci pre rodinu ponúkame komplexnú starostlivosť. Máme dokonca aj EKO šatník s vecami na výmenu. Treba len otvoriť oči a srdce. Načúvať Božiemu Duchu a nechať sa viesť Prozreteľnosťou.
Svoje robí často aj zlý spôsob rozchodu, znevažovanie či až ubližovanie z jednej či z oboch strán. Ako sa postaviť k tomuto?
Tak toto je naozaj ťažké. Najhoršie je, keď sa ešte z detí stanú rukojemníci. Čo tu povedať? Odborníci tvrdia, že pre deti je najlepšie, keď rodičia napriek všetkému spolupracujú a svoje osobné problémy dajú bokom. Ale to je naozaj náročné urobiť. Ak sa tam už vytratila aj láska k vlastným deťom, odnesú si to najmä ony. Pomohlo by povzniesť sa nad osobné problémy aspoň kvôli nim. Ale ťažko sa odpútava od vlastného egoizmu, prípadne nezrelosti alebo aj zranenia, ktoré si nesú. Keď si to potrebujú vypovedať, aj keď kričia, hádajú sa, či si pri tom ubližujú, nech do toho aspoň nezaťahujú deti. A potom by som odporučil každej strane nájsť si niekoho nestranného, komu sa môžu zdôveriť a uvoľniť toto napätie. Aby ho neprenášali na iných a najmä nie na bezbranné deti.
Dá sa zvládnuť, že moje sviatostné manželstvo nefunguje?
Ak vstupujeme do manželstva z lásky, slobodne, vedome a zodpovedne, tak potom je veľmi bolestivé zažívať nefunkčnosť manželstva, či už je sviatostné alebo nie. Pre veriaceho človeka je to o to ťažšie, že sa spolieha na svoju vieru a napriek tomu manželstvo nefunguje. Problém nie je vo viere alebo v Bohu, ktorý je našou istotou vždy prítomnou vo všetkom a aj v sviatostnom manželstve. Chybu robíme my, nie Boh. Treba chcieť nájsť príčinu problému a potom ju riešiť. A viera v Boha nám len pomáha v tom celom. Boh sám v tom koná, my musíme chcieť spolupracovať s jeho milosťou.
Mnohí z nich žijú v očakávaní, že Boh zmení srdce manžela a vráti sa… Je to reálna nádej?
Boh má zvrchovanú moc vo všetkom. Ale rešpektuje našu slobodu. V celom Písme máme množstvo zázrakov. Ale ani jeden sa nestal, keby človek nesúhlasil. Ježiš to povedal jasne: Pre tvrdosť vášho srdca…(Mk 10,5). Nádej máme vždy. Sám som mal v spoločenstve dve rozvedené ženy, ku ktorým sa manželia vrátili. Mnohí partneri si už tak zariadili život, že pre tú druhú stranu je to už nereálne a sú odkázaní žiť sami. Práve pre takých máme vytvorené to spoločenstvo Nová nádej.
Dočkajú sa takéhoto zázemia aj rozvedení v iných farnostiach?
Po 10 rokoch praxe a formovania nášho spoločenstva sme dospeli k inšpirácii zo sveta, kde podobné spoločenstvá fungujú viac ako 20 rokov. Prvé vzniklo v Kanade a rozšírilo sa do ďalších krajín. Majú svoju špecifickú charizmu, stanovy, formáciu, overený spôsob fungovania a sú schválené miestnymi cirkevnými autoritami. My sme tento model predložili našej cirkevnej vrchnosti a čakáme na potvrdenie. Ak sa nám to podarí, budú sa môcť inšpirovať týmto modelom všetky naše farnosti a spoločenstvá. Volá sa to Familie Solitude Myriam. Viac o tom si môžete pozrieť na Slovenskej stránke rozvedenikatolici.sk tu.
V súvislosti s Amoris laetitia sa dlho polemizovalo o rozvedených, nových zväzkoch, v ktorých niektorí žijú či prijímaní Eucharistie pre nich. Čo podľa vás najviac potrebujú?
Nechcem, aby to znelo ako otrepaná veta, ale všetci potrebujeme najmä lásku. Pocit bezpečia, prijatia, sebarozvoja. Zažívať pokoj a porozumenie. A byť najmä slobodný v duchu. Toto všetko by nám mala dávať najmä rodina. Ale vie nám to sprostredkovať aj okolie a sám Boh. Keď to máme, nepotrebujeme riešiť ideálnu predstavu, akoby to malo vyzerať navonok. To ani nikdy nebude. Jednota nie je uniformita. Krásne je to, že napriek tomu, že máme toľko rozdielností, foriem a spôsobov, ako žiť, stále tvoríme celok, Kristovo tajomné telo také, aké je. Nech nás teda on vedie a ukáže, čo chce podľa jeho predstavy nebeského domova, lebo tá naša je obmedzená.
Páter Matej Kasan SJ, 40 rokov. Jezuitom je 21 rokov, posledných 11 rokov pracuje v Centre pomoci pre rodinu v Trnave, popri tom vykonáva funkciu rektora Kostola Najsvätejšej Trojice v Trnave. Rozvedeným sa intenzívne venuje 10 rokov.
