Kontemplatívna mama: Na čo som prišla pri otužovaní

0
134

Ako sa v týchto pandemických časoch hovorí, kto nekváskuje, akoby ani neotužoval. Mňa kváskovanie akosi obišlo, zato otužovanie ma strhlo, a to do hlbín, o ktorých existencii som netušila.

Ako žene, ktorá vyrastala pod Malou Fatrou, je pre mňa táto bratislavská (žeby práve končiaca?) zima trápením. Rokmi som si na ňu zvykla a už asi repcem menej než na začiatku. Počnúc januárom však vždy bojujem o to, aby som v nej zostala prítomná. Keď sa v tesnom závese za vianočným tovarom v obchodoch objavujú tulipány a hyacinty, ovládam sa s ich kúpou, pretože priniesť si v januári domov tulipány mi pripomína macochu, ktorej sa zažiadalo v zime jahôd. Cítim, že každé obdobie roka má svoj zmysel. Aj tá mizerná zablatená zima, ktorá sa práve akoby mihnutím čarovného prútika preklopila do jari.

V minulosti bol zmysel ročného cyklu človeku previazaného s prírodou zrejmý. Na jar príroda ožívala a pripravovala sa na sadenie, v lete a na jeseň úroda zrela, a zberala sa a počas zimy, zatiaľ čo príroda odpočívala, po domoch sa páralo perie, vyšívalo sa, háčkovalo, opravovali sa nástroje a podobne. V dobe, keď si celoročne kúpime všetko potrebné v obchode a očakávania v súvislosti s naším pracovným výkonom tiež nie sú nijako cyklicky podmienené, nie je celkom ľahké zostať s touto cyklickosťou prírody v kontakte.

A teda, ako to súvisí s otužovaním.

Keď som sa len nedávno kúpala v niekoľko málo stupňovom jazere a ťukala prstom po ľadových kryhách, cítila som sa dosť bizarne. Sporo odeté telo ponorené v ľadovej vode, ktorá páli tak, že sa nedá nebyť plne prítomnou. Hoci navonok je človek stuhnutý a nehýbe sa (málokto v ľadovej vode pláva, i keď sa nájdu aj takí), vnútri tela je prebieha neskutočná aktivita. Krv z celého tela sa stiahne do oblasti srdca, činnosť imunitného a kardiovaskulárneho systému sa zintenzívni, telo začne po krátkom čase produkovať adrenalín a endorfíny.

Telo ponorené do ľadovej vody znehybnie podobne ako zem počas zimy. Táto skúsenosť mi tak akosi pomáha objať zimu. To každotýždenné znehybnenie v jazere vo mne rodí súznenie so znehybnenou prírodou, v ktorej len spev vtákov drží zástavu nádeje, že príroda žije a ešte nepovedala posledné slovo.

V kontemplatívnom živote sa deje niečo veľmi podobné. Duša znehybnieva pred Bohom. Vnútorný život človeka sa zjednodušuje, zmysly, emócie a intelekt sa utišujú. Človek zostáva stáť pred Bohom v jednoduchom úkone lásky, ktorá silou vôle hovorí Bohu svoje Áno na všetko, čo chce a dáva On.

Navonok toto znehybnenie duše pred Bohom asi najdokonalejšie zosobňujú kartuziáni či iní kontemplatívni mnísi. V ich živote je toto znehybnenie až fyzicky pozorovateľné – počas dlhých hodín modlitieb, ale aj počas ďalších hodín jednoduchej fyzickej, často monotónnej práce.

Rovnako nehybná môže byť však pred Bohom i duša mamy, ktorá v kolose rodinných povinností nevie, kde jej hlava stojí a navonok pôsobí ako chobotnica s desiatimi chápadlami, z ktorých každé robí niečo iné a ešte stále sa javí, že jej ďalšie dve chápadlá chýbajú. Uprostred všetkej svojej vonkajšej aktivity môže byť pred Bohom v úplnom strede svojej duše vo svojej horúcej túžbe po ňom nehybná. A to sa vôbec nevylučuje s tým, že povrchnejšie časti duše – emócie a intelekt – sa príležitostne vzpierajú a kladú odpor. Podstatné je, čo sa deje celkom dole, v strede nášho ja. Či má tam Boh naše Áno na akýkoľvek spôsob, akým k nám prichádza – i taký, aký by sme si práve sami nevybrali.

Titulná fotografia: pixabay.com

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno