Mária Kohutiarová (51) sa nechala dva roky prehovárať Bohom, kým sa ako viacnásobná matka so zdravotnými problémami a deficitom organizačných schopností rozhodla s pomocou svojej plachej sesternice zrealizovať myšlienku duchovných obnov pre ženy. Dnes sa ich duchovnému sprevádzaniu venuje už ôsmy rok a všetky – či slobodné, či vydaté, rozvedené či túžiace po manželstve, osemnásť či osemdesiatročné – presviedča, že nech sa nachádzajú v akejkoľvek situácii, môžu a majú si dovoliť byť kráľovnami a divožienkami zároveň. Sama sa považuje skôr za divožienku, a to v neochvejnej istote, že je vždy milovanou Božou dcérou.
Hovorí sa, že žena nevie, čo chce, ale nebude spokojná, kým to nedostane. Aká je vaša skúsenosť?
Myslím si, že každá žena, a poznám ich mnoho – veriacich aj neveriacich – v hĺbke svojho srdca túži po bezpečí, ochrane, prijatí, láskaní, po tom, aby sa cítila ako kráľovná – milovaná a vzácna. Otázkou je, akým spôsobom sa to snaží dosiahnuť. A kým hľadá ten správny, môže sa zdať, že nevie, čo chce.
Vezmime si napríklad matku na rodičovskej dovolenke: Môže byť spokojná, ak jej túžba po pracovnej sebarealizácii súperí s dobrom rodiny, po ktorom túži predovšetkým?
Tým si asi prechádza každá mamina. V domácnosti musí byť v strehu 24 hodín 7 dní v týždni. Ruky nepoznajú pracovnú prestávku a hlava rieši veľa vecí ešte aj počas spánku. A hoci by som povedala, že ostať na materskej je lepšia investícia ako ktorákoľvek práca, nemyslím si, že je to nezlúčiteľné. Dôležitá je dobrá komunikácia manželov a vzájomná dohoda. Ak vyhodnotia, že je lepšie, aby žena ostala doma, spolupracujú, aby sa dokázala aspoň trošku realizovať aj inde. Ona sama si musí uvedomiť, čo potrebuje, aby sa ako matka cítila plnohodnotná.
Čo ďalšie zvykne trýzniť ženskú dušu?
Toho je veľa. V prvom rade pochybnosti o vlastnej hodnote. Pretože kým si neuvedomí, že jej hodnota záleží jedine od toho, ako sa na ňu díva Boh, bude o sebe pochybovať donekonečna: či je dosť pekná, či je dosť schopná, múdra, pracovne výkonná, či je dobrou mamou, skvelou manželkou, nevestou, sestrou… Poznáme sa: stačí nám malá kvapka pochybností a už sa v tom vŕtame celé týždne. Premýšľame, ako to kto myslel, prečo to povedal… Odpovede sa však často ani nedočkáme.
Aké dôsledky prináša vnútorný nepokoj žene samotnej a v konečnom dôsledku aj jej okoliu?
Úprimne, môže to byť hrozné. Za seba môžem povedať, že kým som nenašla svoju skutočnú hodnotu, bolo moje srdce veľmi nespokojné. To sa prenášalo aj do okolitých vzťahov, hoci som mala dobrého manžela, vytúženú rodinu, dobré zázemie… Nespokojná žena môže byť sekírujúcou manželkou, podráždenou mamou s utkvelou predstavou, kde by mohla nájsť naplnenie, síce s prirodzenou túžbou po dokonalosti, ale s nesprávnymi technikami, ktoré volí na jej dosiahnutie. Buď sa príliš upne na manžela, na deti alebo na prácu a v tejto honbe za hľadaním vnútorného šťastia vznikne človek, ktorý dokáže byť veľmi zraňujúci. Nespokojná žena je horšia ako živelná pohroma.
Žena sa stáva spokojnou, ked prestane brať ako mierku mienku iných ľudí
A teraz naopak, čo ju urobí spokojnou?
Vedomie, že je vždy milovaná. Že jej Boh Otec za každých okolností hovorí: „Si krásna a nikdy ťa neprestanem ľúbiť.” Bez ohľadu na situáciu, v akej sa nachádza, a na to, čo si o nej kto myslí. Napriek tomu, že niečo zlé vyparatí, že sa jej niečo nepodarí. Spokojnou sa stáva, keď prestane brať ako mierku svojej hodnoty mienku iných ľudí, v niektorých prípadoch dokonca aj mienku svojho manžela. Ostatným sa môže zdať zvláštna a nemusia s ňou súhlasiť, lebo robí veci inak, ako je zvykom. Nosný bod ženskej spokojnosti však spočíva v tom, ako sa v srdci prijíma ona sama. Poznajúc, čo od nej Boh čaká a akú ju túži mať, sa stane požehnaním a obrovským darom pre okolie.
V čom spočíva podstata ženskej spirituality?
Teologicky vystihuje spiritualitu muža i ženy citát svätého Augustína: „Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.“ Tým, že sa mu úplne odovzdáme a vložíme do jeho rúk všetko, čím sme, čím žijeme, čo plánujeme, čo nás trápi. Prakticky je však spiritualita ženy určite odlišná od tej mužskej a potrebuje aj úplne iný spôsob sprevádzania a formácie. Žena potrebuje zacítiť nehu Boha. Po ôsmich rokoch obnov pre ženy môžem povedať, že ich spiritualita sa začína zjavovať a uzdravovať, keď sa dočkajú osobného stretnutia so svojím Bohom. Keď ho zacítia v rôznych aktivitách, ktoré im Boha približujú ako milujúceho, prítomného a objímajúceho. Na rozdiel od mužskej spirituality ide skôr o emočný pohľad.
Sme ako nepretržitá záchranná SOS linka
Hlavou žien však neprestajne víri milión myšlienok. Aký vplyv má táto ich prirodzenosť na osobnú modlitbu?
Úžasný! Tiež ma veľmi dlho trápilo, že sa nedokážem sväto a sústredene, povedzme kontemplatívne, modliť. Potom som pochopila, že to odo mňa nikto ani neočakáva. Povolaním ženy, či už matky rodiny, ženy slobodnej alebo v rehoľnom povolaní, je prinášať lásku a život. Je prirodzene nastavená vnímať potreby iných ľudí. V túžbe pomôcť sa jej melú hlavou i srdcom. To je dar ženy. Až keď som pochopila, že všetko môžem okamžite odovzdávať Bohu a prosiť ho o pomoc, našla som vnútorný pokoj. Došlo mi, že ako žena – matka, nikdy nebudem viesť niekoľkohodinové modlitby na kolenách. Mojou úlohou je žiť prítomnosť medzi mojimi blízkymi a Bohu odovzdávať všetko, čo vtedy prežívam. My ženy sme ako nepretržitá záchranná SOS linka, ktorá mu musí stále telefonovať.
Áno, prirodzenou túžbou žien je darovať sa. Mnohé však po čase postihne sebaľútosť z obetovania sa. Ako jej predísť?
To je veľmi ťažká úloha. My, ženy, sa totiž vieme naozaj rozdať do roztrhania duše i tela a niekedy to dokonca považujeme za našu stavovskú povinnosť. Veď nás aj vychovávali tak, že musíme zvládnuť všetko. A pri všetkej úcte, naši muži by toho toľko mnohokrát nedali. Stále však platí obyčajná rovnica: keď chceš dávať, musíš čerpať. Pokiaľ tá rovnica nesedí, naozaj dochádza k pocitu vyhorenia, frustrácie, sebaľútosti, nenaplnenia, k akémusi zvláštnemu pokrivenému pohľadu na vlastnú obetu. Stáva sa trpkosťou, núteným bremenom. Nerobím ju z lásky, ale preto, lebo „musím“. A keď niečo musíme, odmietame to. Dôležitý je však môj uhol pohľadu: Prečo to robím? Pri pravdivom hľadaní odpovede na zmysel mojej obety, nie je možné dôjsť k pocitu vyhorenia. Zároveň si uvedomím, že na to všetko, čo mám dávať, potrebujem čerpať, a to z prameňa, ktorý nemá dno. Potrebujem sa vrátiť k Bohu, lebo nikde nenájdem také naplnenie ako v kontakte s ním.
Niektoré ženy majú ale pocit, aleboi skúsenosť, že kňaz pri spovedi, prípadne duchovnom sprevádzaní, nerozumie ich situácii či ženskému prežívaniu vecí. Čo vtedy robiť?
Rozumiem im veľmi dobre. I ja som mala niekoľkokrát aj pri šikovných a veľmi múdrych kňazoch takýto problém. Trvalo dlho, kým som svojou drzosťou a neodbytnosťou niektorým z nich vysvetlila, že spovedať ženu nie je to isté, ako spovedať alebo formovať muža. Všetci možno nezažili dobrú sestru alebo kamarátku, s ktorou by mali taký otvorený vzťah, aby sa mohli rozprávať o tom, čo žena skutočne prežíva a potrebuje tak v bežnom ako aj v duchovnom živote. A teraz – čo s tým: Som presvedčená, že kto hľadá, nájde. Takže, hľadajte ženu, ktorú si vážite, je pre vás vzorom života viery, niečím si už prešla a žije aktívny duchovný život. Poproste ju o sprevádzanie. Je to obrovský dar a pomoc. Poznám veľa vynikajúcich rehoľných sestier aj slobodných, aj vydatých žien, ktoré už prešli svoju duchovnú cestu a sú pripravené sprevádzať iné ženy. Na druhej strane, poznám už aj veľa takých kňazov – vďaka Bohu za nich.
KRÁĽOVNÁ A DIVOŽIENKA
Stojíte za projektom s názvom Vždy milovaná, ktorý ponúka ženám duchovné obnovy. Čo vás viedlo k jeho rozbehnutiu?
Zhruba pred desiatimi rokmi rozbiehali naši muži na pôde manželských stretnutí obnovy pre mužov, ktoré sú teraz funkčné pod známkou Chlapskí chlapi. A my sme si túto potrebu uvedomili tiež. Jedna vec je totiž spoločná manželská formácia, pretože manželia potrebujú spoločne rásť, na druhej strane však každý z nich potrebuje rásť ako muž a žena, a to sebe vlastným spôsobom. A tak sme postupne začali s touto víziou pracovať a rozbiehať obnovu s názvom Kráľovná a divožienka.
Môže si ale vyťažená matka rodiny dovoliť byť divožienkou alebo dcéra opatrujúca nevládnych rodičov kráľovnou?
Dá sa to a každá to veľmi potrebuje. Kráľovná je o poznaní vlastnej vnútornej dôstojnosti a hodnoty. Divožienka je o slobode, bez ktorej žena nie je sama sebou. A to v akomkoľvek postavení. Mnohé ženy, ktoré prišli na túto obnovu, boli v ťažkej situácii, ale keď sa vrátili vedomé si svojej ceny, úplne ju premenili.
Čo ženy na vašich obnovách hľadajú?
Vnútorný pokoj. Prijatie sa. Istotu, že nie som pokazená ani čudná. Že to, čo vo svojom vnútri cítim, som skutočne ja a takáto mám byť. Že presne k tomu ma Boh pozýva. Veľakrát žena zápasí so svojím vnútrom. Poznáme to asi každá: veci by som chcela povedať inak, robiť inak, rozhodovať sa inak, ale zvonku – v našom skutočnom prejave myšlienok, rečí, postojov sa nechávame spútať očakávaniami iných. Máme strach prejaviť sa.
Ako teda majú ženy prežívať duchovno v bežnej každodennosti?
Tak, že všetko prenesú do svojho vzťahu k Bohu. Je jedno, či stojíš pri hrnci a miešaš obed alebo prebaľuješ až po uši pokakané dieťa. Je jedno, že máš pred sebou horu prádla a nevieš, čo skôr. Presne toto je tá situácia, v ktorej ťa Boh volá: „Povedz mi to. Teraz ťa počúvam. Chcem byť pri tebe.” Tak Mu treba spokojne povedať: „Pane, tento môj malý Kubo sa už tretíkrát celý pokakal, pomôž mi, aby som nebola taká znechutená.“ Naozaj sa naučiť všetko v každom okamihu úprimne prinášať tomu, kto je najbližšie a najlepšie mi rozumie.
