MIROSLAV A MATILDA TURANSKÍ sa vo svojej farnosti venujú predmanželským prípravám snúbencov. Rozhodli sa aj službou svedčiť o vzájomnej láske a láske Boha, ktorá ich sprevádza svojimi milosťami v každom okamihu spoločného života. Manželia, a rodičia dvoch detí, nám dovolili nahliadnuť do ich duchovného života a služby pre farnosť. Spolu sme hovorili o službe pre Cirkev, rozvíjaní manželského trojuholníka s Bohom, o modlitbe s deťmi i o prioritách.
Bola viera vo vašom vzťahu dôležitá od začiatku?
Mirko:Myslím, že z môjho pohľadu áno. Moje predchádzajúce vzťahy neboli založené na viere. Pocítil som prázdno vo svojom živote, aj v tých vzťahoch. Neboli založené na trvácich hodnotách. Cítil som, že viera v Boha je v mojom živote dôležitá a vzťah si chcem vybudovať na nej. Preto som si hľadal veriace dievča s pevnými morálnymi hodnotami.
Maťka: Viera je dôležitá vo všetkom! A teda aj v našom vzťahu… Som si istá, že len vďaka Bohu mám takého skvelého manžela. Niekedy mám pocit, že až nezaslúžene som dostala v ňom taký veľký dar z nebíčka. Už počas chodenia sme dbali na to, aby sme sa vzájomne za seba modlili, naše „randenie“ sme ukončovali spoločnou krátkou modlitbou za náš vzťah.
Je dôležité byť v manželstve „na jednej vlne“ aj v duchovnom živote? Ako sa to má odrážať v spoločnom živote manželov?
Mirko: Ťažko sa mi odpovedá, lebo my sme „na jednej vlne“, ale poznám manželov, ktorí sú rozdielni, skôr by to bola otázka na nich. Čo však môžem povedať, je, že rozdielnosť netreba vnímať ako prekážku. Aj vďaka rozdielnostiam sa manželia môžu navzájom dopĺňať a obohacovať vo viere. Dôležité je, aby dokázali tieto rozdielnosti rešpektovať a úprimne chceli svojho partnera posunúť vo viere, alebo, naopak, učiť sa od neho.
Maťka: Určite je to dôležité, veď akýkoľvek nesúlad rozbíja vzťah… no prichádza potom otázka rozdielnosti a vzájomného rešpektu, čo spomínal Mirko. Ak sme „na jednej vlne“ v duchovnom živote a vyskytne sa problém, vieme sa spolu modliť a vyprosovať od Boha vyriešenie a pokoj do sŕdc. Keď sa rozprávame doma na duchovnú tému, prichádzame k spoločným záverom a rozumieme si… to je skvelé.
Prekvapilo vás niečo na spôsobe prežívania viery toho druhého?
Mirko: Nenazval by som to prekvapením. Ja som bol len akosi „pozadu“ s praktizovaním viery a postupne som sa všetko učil od manželky. Vďačím jej za veľa vecí, ona ma postupne privádzala k hlbšiemu prežívaniu svojej viery. Momentálne nemáme veľké rozdiely v prežívaní viery a sme si v tom celkom podobní.
Maťka: Prekvapením pre mňa bolo, že Mirko nechcel veľmi o viere rozprávať, a teda som nevedela „na čom je“. Zo začiatku nášho randenia nepristupoval k sviatostiam a mňa to vnútorne trápilo, modlila som sa zaňho. Doteraz si pamätám chvíľu, keď sa to v ňom zlomilo, bolo to veľmi emotívne. Odvtedy pristupujeme k sviatostiam obaja naozaj pravidelne a toto by som odporúčala do každého vzťahu, pretože sviatosti nám očisťujú srdce a napĺňajú ho krásou neba… O čo krajší je potom celý vzťah! Stojí to za to! Teraz ma môj manžel prekvapuje asi v tom, aký je vytrvalý v pravidelnej modlitbe (napr. breviár), čo som ja trochu poľavila a niekedy sa „hádam“ s Bohom, že mi nedáva tú silu (popritom je to moja aktuálna lenivosť). Úžasné je, že pokiaľ ja nevládzem, Mirko to dopĺňa… O tom je manželský život – aj z hľadiska modlitby. Trošku to trvalo, kým sme si našli spoločný spôsob prežívania spirituality, no aj tak sú spôsoby, ktoré prežívame každý zvlášť, nie spolu. A Boh to vie a využíva to na upevnenie nášho vzťahu. A všetko, čo nedokážeme svojimi silami, sa premodlieva na kolenách. Takto sa prijímajú aj rozdiely v duchovnej oblasti.
… aj ste si to vzájomne komunikovali? 
Mirko: Ja nie som príliš komunikatívny a veci som potichu odpozoroval. (úsmev)
Maťka: Komunikácia patrí medzi najdôležitejšie aspekty vo vzťahu. Kto sa nerozpráva s partnerom, tomu vzťah pomaly chradne. Mirko je menej komunikatívny, ale popri mne zistil, že nemá šancu byť veľmi ticho. Snažíme sa vykomunikovať všetko, čo je potrebné, niekedy sa nám to darí viac, inokedy menej… stále sa učíme.
A… čo ak nás rozdiely v duchovnej oblasti príliš rozdeľujú? Ako môžem svojho partnera priviesť bližšie k Bohu?
Mirko: Tu je dôležité uvedomiť si to úplne na začiatku, ešte pred manželstvom, ako veľmi sme rozdielni a všetko si dôsledne vyrozprávať. Je možno až naivné myslieť si, že náš budúci partner sa nejako výrazne v manželstve zmení, že my ho dokážeme zmeniť. Ak sa už o nejakú zmenu pokúšame, chce to veľa trpezlivosti, prejavov lásky a najmä modlitby. Len Boh môže pretvoriť naše srdcia a v manželstve je výhodou, že ako manželia sme už jedno telo a náš partner nám tak pomáha na ceste do neba.
Maťka: Zmena partnera by asi nebola dobrým ťahom vo vzťahu. Zaľúbila som sa doňho a beriem ho takého, aký je. Prijať rozdielnosť partnera a modliť sa za jeho nedostatky je určite viac, ako snažiť sa ho zmeniť (…aj tak sa to nepodarí). Priviesť bližšie k Bohu ho určite môžem osobnou modlitbou, žehnaním – to je prvoradé. A určite aj spoločnými duchovnými aktivitami, modlitbami a v neposlednom rade dobrotou srdca a skutkami lásky, ktorými ho budem obklopovať – nie z povinnosti, ale ako prejav lásky… to je nebo na zemi. Aj tomuto sa stále učím.
Akým spôsobom sa modlíte vy ako manželia?
Mirko: Spoločná modlitba je v našom vzťahu „kameňom úrazu“. Najväčší problém je najmä na túto modlitbu určiť spoločný čas. Okrem osobných modlitieb sa večer modlíme spoločne s deťmi, no ako manželia zatiaľ len veľmi málo.
Mirko: Priznám sa, že nám veľmi dlho trvalo zosúladiť sa a ešte stále sa „hľadáme“ v spoločne strávenom čase modlitby. Každý sa modlí osobitne, ale čo sme si zachovali, je spoločná večerná modlitba s deťmi. Veľmi mi záleží na tom, aby deti videli náš príklad. Vo večernej modlitbe vždy dávame možnosť vysloviť vlastné prosby – dospelým i deťom. A práve tu sa drobci učia prijímať Boha ako Ocka, ktorému môžem povedať naozaj čokoľvek – úprimne, ako to cítim. Ak sa nám podarí, ako manželom, tak sa niekedy spolu modlíme breviár, sv. ruženec alebo práve v týchto dňoch sa nám podarilo zúčastniť sa ranných sv. omší. Za naše spoločné chvíle s Bohom som veľmi vďačná. Ale neznepokojujem sa, ak sa to nedarí. Každý deň sa modlím k Bohu a prosím za svätosť môjho manžela a svätosť mojich detí. A som si istá, že Boh vie, prečo je niekedy spoločných modlitebných chvíľ viac a niekedy menej…. ale žiadna z modlitieb neostane nevypočutá.
Mali by ste tip ako sa zladiť na spoločné slávenie sv. omše či modlitbu, keď pribudnú do rodiny deti a kolotoč povinností sa rozbehne?
Mirko: Veľmi ťažká otázka, a najmä veľmi individuálna. Ak niekto pozná spoľahlivú odpoveď, budem rád, ak nám ju prezradí. Dôležité je deti vychovávať vo viere v Boha, k cnostiam a celkovo k morálnym hodnotám. Všetko má svoj čas a aj keď sa to spočiatku javí ako veľmi zložité , deti nás často prekvapia. Ak im ukážeme osobný príklad, časom sa k nám pridajú. Ja napr. počas sv. omší slúžim pri oltári a náš syn vďaka tomu tiež zatúžil miništrovať a dnes sme tam už pri každej sv. omši spolu. Manželka spieva v spevokole a dcérka vďaka tomu tiež navštevuje spevokol a spievajú spolu počas sv. omší. Nie vždy nás deti vo všetkom kopírujú, ale ak sme dostatočne kreatívni, aj deti dokážeme priviesť k spoločnému prežívaniu viery.
Maťka: Hlavne to po príchode detí nevzdať! Keď bol náš Matejko maličký, tety v kostole mali problém, že trošku vyrušuje. Preto sme začali chodiť do iného kostola na sv. omšu a po čase sme sa vrátili. Deti prijímajú vieru tak, že „dýchajú kostolný vzduch“ a že to vidia aj u svojich rodičov. Neuznávam chodenie na sv. omše „na etapy“, aby sme sa prestriedali doma pri deťoch. Rodina má byť spolu – aj na sv. omši a, samozrejme, aj s malými deťmi. Čo sa týka modlitby, spomínala som spoločné večerné modlenie, avšak veľmi sa nám osvedčili tzv. „strelné modlitby“, teda kedykoľvek počas dňa krátky povzdych k Pánovi. A dnes, keď ide napr. sanitka, naše deti vykríknu „Ježiško, pomáhaj!“, hoci aj v nákupnom centre. A vôbec mi to nevadí – som šťastná, že Boh je súčasťou našej rodiny. Za vieru sa nehanbíme a som hrdá na svoju rodinu. Ďakujem dobrému Bohu, že mi ich dal… a že si vzájomne pomáhame do neba.
Myslíte, že by pomohlo budúcim manželstvám, ak by kresťania pri výbere partnera mysleli viac aj na súlad v prežívaní viery?
Mirko: Neviem, či pomohlo, ale pre kresťana je dôležité , aby vôbec manželia vieru vo svojom manželstve žili. Ak sa skutočne milujú a ich láska je úprimným snažením, čo najviac sa pripodobniť láske Krista k Cirkvi, potom aj rozdielnosť nie je vôbec na škodu.
Maťka: Mnohí si túto skutočnosť neuvedomujú, pretože vieru nepovažujú za dôležitú vo svojom živote. Keby len vedeli, o akú krásu manželstva sa pripravujú a ako veľmi sa ochudobňujú… Je to tzv. „manželský trojuholník“ (jediný povolený) – JA a MANŽEL sme dole, BOH je na vrchole – čím viac sa približujeme k Bohu, tým viac sa približujeme aj k sebe. Čím viac sme bližšie k Bohu a sebe, tým viac cítime Božiu lásku v nás. Je to krásna Božia matematika.
Aj v tejto oblasti môže veľa napomôcť predmanželská príprava. Čo ale vnímate vy vo formácii budúcich manželov ako najväčšiu výzvu?
Mirko: Výziev je veľa. Osobne ju vidím v úlohe čo najlepšie sa priblížiť snúbencom a pochopiť ich životné situácie. Iba potom im možno zvestovať radostnú zvesť najvhodnejším spôsobom. Preto budúcich manželov i nás „tímakov“ vkladáme do modlitieb, aby si Pán použil všetko, čo robíme, na dobré a potrebné pre ich budúce manželstvá. A tiež za nás, aby sme boli stále pripravení a ochotní slúžiť.
Maťka: Výzvy naozaj sú a nie je ich málo. V každom kurze prípravy na manželstvo máme iné páry, stretnú sa v ňom rôzne povahy, vierovyznania… Často sú na nás kladené otázky z oblasti viery i samotného žitia manželského povolania a, veru, nie je vždy ľahké nájsť odpoveď. Snúbenci najviac oceňujú našu otvorenosť, úprimnosť a osobné svedectvá. Je dôležité, aby spoznali niekoho, kto im vlastným životom prinesie Božiu lásku a povie im o zázrakoch, ktorými Boh rád obdarúva svoje deti. Niekedy sa nám stáva, že sa nám páry ozvú aj po rokoch, chcú sa stretnúť, porozprávať alebo v niečom poradiť…
Prezradíte nám, ako sa vám otvorila cesta k takejto službe vo farnosti?
Mirko: Vtedajší kaplán bol oslovený touto myšlienkou ponúknuť snúbencom niečo navyše v ich príprave do manželstva. Keďže v nás bola túžba po službe vo farnosti, prijali sme výzvu pridať sa k tímu manželov a usporiadať víkendové snúbenecké kurzy.
Slúžite druhým, ale čo dáva služba vám?
Mirko: Je zaujímavé, že spočiatku som si ani neuvedomoval, ako celý tento kurz obohatí nás samých. Keď sme so snúbencami prechádzali rôznymi témami a diskusiami, zrazu som si uvedomil, čo všetko sa dá v našom manželstve vylepšiť.
Maťka: Mali sme túžbu slúžiť vo farnosti a nakoniec sme zistili, ako veľmi to pomohlo aj nám. Človek si myslí, ako mu je dobre, ako vie ľúbiť – to však nestačí… Láska musí stále rásť a v manželstve sa o to obaja musíme neustále snažiť. Práve cez slová prednášajúcich na kurze nám to opäť zarezonovalo. A veru je krásne, keď aj po rokoch manželstva môžeme stále svedčiť o tom, ako veľmi sme spolu šťastní.
… možno tvrdiť, že je služba v Cirkvi, pre farnosť alebo spoločenstvo vhodná pre každý pár?
Mirko: Stretávam sa medzi ľuďmi už aj s istou formou výčitiek – kto čo robí a nerobí vo farnosti. Často však posudzujeme podľa toho, čo viditeľné po nás zostáva. To nie je správne. Je to ako medzi rehoľami. Niektoré slúžia medzi ľuďmi, iné sú kontemplatívne a slúžia modlitbou. Aj farnosť sa pretvára silou modlitieb farníkov.
Čo môže podľa vás služba pre cirkevné spoločenstvo manželom priniesť a čo vziať? 
Mirko: Musíme si dať pozor, aby nám služba nevzala čas, ktorý máme venovať svojej vlastnej rodine. Ak si toto dokážeme ustrážiť, potom nám služba môže už iba dávať. Vzorec, ktorý používame v prednáškach snúbencom, sa dá použiť aj v tomto prípade. Na prvom mieste Boh, na druhom mieste manželka a na ďalšom mieste deti. Ak týmto trom v určenom poradí venujete dostatok času a čas, ktorý venujete ostatným ľuďom a činnostiam, je buď váš spoločný rodinný čas alebo ide o menší podiel, potom vaša služba bude požehnanou a prinesie svoje ovocie. Ak vám však časom služba ukrajuje z času stráveného s rodinou, je dôležité vedieť sa tejto služby vzdať.
Maťka: Veru, je dôležité vedieť, akými hodnotami a prioritami žijeme. „Ak je Boh na prvom mieste, potom všetko ostatné je na správnom mieste.“ Nesmieme však zanedbávať rodinu, pretože vtedy by mala celá služba v Cirkvi úplne opačný účinok. Naše deti vedia, že takto slúžime vo farnosti a myslím, že je správne, že vnímajú aj to, že sa vieme rozdať aj cudzím ľuďom a nezištne pomáhať niekomu, koho nepoznáme.
Ďakujem Vám za rozhovor a prajem veľa požehnania v rodine i službe.
Fotografie: archiv rodiny Turanských
