Pred piatimi rokmi ste sa vrátili zo študijného pobytu v Rakúsku. Nepýtali sa vás ľudia, či ste nechceli zostať žiť v Rakúsku?
Marcel: (Smiech) Veľmi často! Sťahovali sme sa v opačnom smere než množstvo Slovákov. Z Dolného Rakúska sme sa sťahovali po troch rokoch naspäť na Slovensko.
Nezvažovali ste, že by ste v Rakúsku zostali?
Marcel: Úprimne povedané – vôbec. Vedeli sme, prečo a na ako dlho do Rakúska ideme a vedeli sme tiež, že sa chceme vrátiť na Slovensko a deliť sa o to, čo dostaneme.
Darí sa vám to?
Marcel: Myslíme si, že áno. V tomto životnom období, keď sa nám rodina pomaly rozrastá o deti a naša kapacita pre službu mimo rodiny je obmedzená, je formou tohto nášho delenia sa rozvíjanie portálu pre kresťanské rodiny zastolom.sk.
Prečo a na ako dlho ste teda do Rakúska išli?
Andrea: V čase, keď som končila v Bratislave magisterské štúdium katolíckej teológie a hľadala som miesto, kde by som pokračovala postgraduálnom štúdiu, sme sa dozvedeli o možnosti takéhoto štúdia neďaleko Bratislavy, v dedinke Trumau v blízkosti Viedne. Manžel ma podporil, prihlásila som sa, vzali ma, nuž sme sa na tri roky presunuli do komunity tvorenej študentmi a profesormi Medzinárodného teologického inštitútu.
Čim bolo pre vás toto miesto výnimočné?
Andrea: Tak to viem presne (úsmev). Solídnou teologickou formáciou založenou na štúdiu prameňov, silným duchovným pilierom a krásnou medzinárodnou komunitou.
Čo znamená štúdium založené na prameňoch?
Andrea: Znamená to, že sme nečítali skriptá napísané našimi profesormi, ale čítali sme veľkých majstrov ako Augustína, Tomáša Akvinského, Jána Zlatoústeho atď.
Je v tom rozdiel?
Andrea: Veľký! Je to ako ísť na kávu s niekým, kto vám rozpráva, že stretol úžasnú osobnosť a parafrázuje, čo povedala, a ísť na kávu priamo s tou famóznou osobnosťou, počúvať ju, čítať z jej tváre… (smiech)
Ako to vyzerá v praxi?
Andrea: V praxi to vyzeralo tak, že sme mali z každého predmetu z týždňa na týždeň presne zadané texty na čítanie. Na hodine sme sa stretli, aby sme spoločne o týchto textoch diskutovali. Profesor plnil úlohu sprievodcu, kládol otázky, keď to bolo potrebné, odpovedal na tie naše. Hlavný rozhovor však prebiehal medzi nami a autormi textov.
V akom jazyku prebiehalo štúdium?
Andrea: V angličtine.
Hm, predstavujem si, že čítať Tomáša Akvinského v angličtine nemusí byť med lízať.
Andrea: Práveže Tomáš sa dal. Najhorší bol pre mňa Hans Urs von Balthasar a seminár o dedičnom hriechu, to som sa dosť zapotila.
Aký bol život v komunite?
Andrea: Ten bol krásny. Žili sme spoločne študenti a profesori, laici, seminaristi a kňazi, rímskokatolíci a gréckokatolíci, dokonca som mala spolužiakov, ktorí boli členmi melchitskej cirkvi, žili sme spolu singláči a rodiny. Zažívali sme bohatstvo rozmanitosti cirkvi na zopár desiatkach metrov štvorcových (úsmev). Na druhej strane však vieme, že rodiny, ktoré boli stálou súčasťou komunity, ktoré neprichádzali teda len na obmedzený čas ako my študenti, riešili aj rôzne trenice, narážanie rôznych predstáv. Nás však toto obišlo.
Marcel: Viacerí otcovia rodín sme cestovali z kampusu za prácou do Bratislavy alebo do Viedne. Cítil som, že napriek odchádzaniu sme boli v komunite prijatí, že nám išlo o spoločnú vec. Aj práca a obživa dostávala akoby dodatočný zmysel v umožnení štúdia s takým krásnym obsahom. Aj radosť a oslava pri sviatkoch alebo promóciách bola úplne spoločná.
Priniesli ste si niečo zo skúsenosti života v komunite aj na Slovensko?
Andrea: Myslím, že život v Trumau zásadne vyformoval na začiatku nášho manželstva a rodičovstva našu predstavu alebo túžbu po tom, akou rodinou chceme byť. Prišli sme tam v čase, keď sme boli manželmi rok a pol a očakávali sme narodenie prvého dieťaťa. Ja som sa vo svojej licenciátnej práci zameriavala na tému súvisiacu s manželstvom, konkrétne evanjeliové rady – chudoba, čistota, poslušnosť – v manželstve. Študovala som teda učenie Cirkvi o manželstve, ako rodina sme žili v spoločenstve iných rodín a singles, modlili sme sa spolu, slávili liturgiu. Myslím, že táto skúsenosť nás zmenila, vyformovala.
V čom konkrétne?
Andrea: Tak napríklad v komunite sme žili s krásnymi rodinami, početnejšími či menej početnými, na ktorých mňa osobne inšpirovali asi najmä tri veci ‒ láska k liturgickému životu, spoločenstvu a veľké nasadenie pri výchove a vzdelávaní detí. V mnohých rodinách sme videli v praxi žité učenie Cirkvi o tom, že rodičia sú prvými vychovávateľmi svojich detí. Vo fáze, keď sme zvažovali, kam sa po návrate na Slovensko vrátime, kde sa usadíme, sme sa rozhodli usadiť sa na mieste, ktoré malo potenciál vytvorenia dobrej komunity na báze susedských vzťahov. V rodine sa snažíme žiť na tepe liturgického roka a venujeme veľkú pozornosť výchove a vzdelávaniu našich detí.
Spomínate gréckokatolíkov, melchitov… ako to bolo so slávením liturgie?
Andrea: Jednou z túžob Jána Pavla II., ktorý bol iniciátorom vzniku ITI, bolo, aby Inštitút slúžil ako most medzi východom a západom. Preto, hoci väčšinu študentov tvoria rímskokatolíci, gréckokatolícky rítus tam má tiež svoje silné zastúpenie. Za našich čias tvoril počet gréckokatolíckych študentov 30 %. Každý deň bola v kaplnke na obed slávená rímskokatolícka sv. omša a podvečer zasa gréckokatolícka liturgia. To bolo nádherné. My sme ako rodina veľmi radi chodili na „greko“. Dnes už majú „gréci“ v Inštitúte svoju vlastnú prekrásnu kaplnku.
Aké bolo pre vás ako pre Stredoslovákov stretnutie so ženatými gréckokatolíckymi kňazmi?
Andrea: Pozoruhodné. Veľmi obohacujúce. V kampuse žili a doteraz vlastne žijú dve takéto rodiny. Z diaľky ich nenápadko pozorovať bolo pre mňa na začiatku nášho manželského a rodičovského života veľmi inšpiratívne. Vidieť a rozprávať sa s kňazom, ktorý je zároveň manželom a otcom, a teda úplne existenciálne rozumie… Rovnako inšpiratívne však bolo pozorovanie rodín profesorov. Vidieť krásne, vzdelané ženy, ktoré sa rozhodli darovať sa rodine, stať sa „homemakers“ – tými, ktoré vytvárajú domov… myslím, že to ma dosť ovplyvnilo.
V akom zmysle?
Andrea: Oslobodilo ma to od podvedomého tlaku, že hodnotná pre tento svet, alebo skôr pre našu spoločnosť, budem vtedy, keď budem popri manželke a mame ešte niečo. Akoby to dnes nestačilo. V časopisoch čítame o ženách, ktoré väčšinou pôsobia, akoby vlastne boli manželkami ‒ keď vôbec ‒ a mamami popri niečom inom, zásadnejšom. Bol to u mňa určitý vnútorný proces, ktorý ešte asi ani úplne neskončil… oslobodzovanie sa od tlaku na výkon a mužskú, lineárnu cestu životom.
Študujú v Trumau aktuálne nejakí Slováci?
Andrea: Ale áno! Každý rok tam vietor nejakých priveje. Väčšina Slovákov sa rozhodne pre dvojročný magisterský program Master of Studies on Marriage and Family. Niektorí študujú Master of Sacred Theology či Licentiate in Sacred Theology. Tento rok Inštitút prvýkrát ponúka trojročný bakalársky program v Liberal Arts, ktorý je úžasný v tom, že ponúka komplexnú formáciu osobnosti – intelektuálnu, sociálnu, duchovnú. Domnievam sa, že tento program je jednou z najlepších pre Slovákov dostupných kvalitných možností vzdelania.
Ako je to na Inštitúte s financiami? Aké je školné?
Andrea: Školné je adekvátne úrovni štúdia a faktu, že ide o súkromný inštitút, čo znamená, že je dosť vysoké. Študenti zo strednej a východnej Európy však majú možnosť získania štipendia. Ja som napríklad dostala štipendium od Americkej biskupskej konferencie. Poplatok za bývanie sa dá odpracovať napríklad kosením záhrady, starostlivosťou o spoločné priestory. Čiže pre Slovákov je toto štúdium aj finančne dostupné.
Stíhajú sa prípadní záujemci prihlásiť ešte tento rok?
Andrea: Deadline na prijímanie prihlášok je 1.7., takže ešte tak natesno, ale stíhajú. Veľmi k tomu povzbudzujem! V prípade záujmu o ďalšie informácie sa na mňa môžu prípadní záujemcovia obrátiť mailom na andrea@mikolasik.sk.
[…] ktorí sú pre nás oporou a inšpiráciou. Precestoval som množstvo krajín, aj počas tvojho štúdia v Rakúsku, no srdce ma stále ťahalo domov na […]