Nebolo by veľkého svätca – svätého Petra, keby ho za Ježišom nezavolal jeho brat Ondrej a nebolo by najväčšej svätice moderných čias, ako označil sv. Terezku z Lisieux pápež Pius XI., keby nebolo jej svätých rodičov, Louisa a Zélie.
Louis a Zélie Martinovci boli svätorečení vlani 18. októbra, symbolicky – počas Synody o rodine. Prvýkrát v histórii boli vyhlásení za svätých spoločne dvaja manželia. V procese kanonizácie boli spojení do jednej kauzy, teda za svätých boli vyhlásení nie dvaja ľudia, ale jeden pár. Pri svätorečení mali zavesený jeden obraz, na ktorom boli zobrazení spolu, a spoločný relikviár.
Louis a Zélie sú svätcami každodennosti. Nerobili nič mimoriadne, neostali po nich hodnotné diela, neoslňujú mystickými zážitkami. Svätci všedného života, verní v maličkostiach…
Hodinár a čipkárka. Obidvaja sa pokúšali o vstup do rehole. Zéliu nezobrali pre jej chatrné zdravie, Louisa preto, že neovládal latinčinu. Prijali tento zásah do svojich plánov a uzatvorili sviatostné manželstvo. Spoznali sa vďaka čipkárskemu kurzu, ktorý navštevovala aj Zélie aj Louisova matka. Spočiatku bolo ich manželstvo skôr „rehoľa vo dvojici“, keďže – po vzájomnej dohode – žili spolu prvých desať mesiacov ako brat a sestra. Potom im však spovedník odporučil, aby sa otvorili plnosti manželstva. Krátko na to začali prichádzať deti. Z deviatich detičiek sa dospelosti dožilo päť dievčat, všetky sa rozhodli pre zasvätený život, štyri sestry odišli do Karmelu, piata do inej kongregácie. Štyri deti – dvaja chlapci, po ktorých Zélia tak veľmi túžila a chcela z nich vychovať kňazov, a dve dievčatá – zomreli v detskom veku. Obzvlášť ťažko znášala Zélia smrť päť a pol ročnej Helenky, ktorá odišla veľmi rýchlo, nečakane v náručí svojej mamy. Zélia s trpkou bolesťou opisuje v liste bratovi jej odchod a to, že celú noc držala v náručí jej mŕtve telíčko. Pre začínajúcu rakovinu prsníka nebola schopná dostatočne dojčiť už štvrté dieťa – Helenku, ona aj všetky ďalšie deti musia byť u dojky, čo je pre mamu veľmi veľmi bolestné. Všetky ťažké situácie: úmrtia detí aj utrpenie pri manželkinej chorobe, ktorá napokon končila smrťou, prijímali manželia s odovzdanosťou do Božích rúk a s dôverou v Jeho Prozreteľnosť.
Spiritualita každodennosti
Louis a Zélia boli podnikatelia. Louis najskôr podnikal ako klenotník a hodinár, potom pomáhal Zélii s jej obchodom s čipkami. Vždy boli dôslední v svätení nedele – žiadne nákupy, Louisovo klenotníctvo bolo v nedeľu zatvorené. Svoje povolanie napĺňali svedomitou prácou, spravodlivým prístupom k zamestnancom – mzdu im vyplácali každý deň – zaujímali sa o ich potreby a problémy, pomáhali chudobným. Materiálne dobrá neboli pre nich cieľom, ale prostriedkom.
Louis a Zélia prijali cestu manželstva ako svoje povolanie. Vytvárali rodinu, ktorá bola malou Cirkvou. K ich „spiritualite“ patrila modlitba, sviatostný život, aktívna účasť vo farnosti, Louis trávi dlhé hodiny v eucharistickej adorácii a často sa postí. Vzťah k Bohu a cnosti boli na prvom mieste pri výchove, o čom svedčí aj rozhodnutie naplno venovať Bohu život u všetkých piatich dcér. O svätej Terezke, patrónke misií a učiteľke Cirkvi, nemusíme písať. V procese blahorečenia je v súčasnosti aj dcéra Leónia.
Manželstvo Louisa a Zélie bolo naplnené hlbokou a vrúcnou láskou jedného k druhému. Zélia zomrela v roku 1877 vo veku 46 rokov. Po jej smrti sa Louis s dcérami presťahoval do Lisieux. Z Terezkinej autobiografie vieme o tom, že nikdy dcére ani slovkom nenamietol jej vstup do Karmelu a keď videl jej veľkú túžbu, išiel spolu s ňou za Svätým Otcom, aby si vypýtala povolenie na vstúpenie do rehole v skoršom veku, ako bolo oficiálne dovolené. Napriek tomu túto rozlúčku znáša veľmi ťažko. Po Terezkinom odchode v roku 1888 prepukla u neho ťažká nervovo-psychická choroba, ktorá ho veľmi pokorila v očiach ľudí. Zomiera v roku 1894 ako 71-ročný.
O manželoch Martinovcoch sme písali aj tu: http://zastolom.sk/svati-manzelia-martinovci-rodicia-sv-terezky-z-lisieux/
