Dosť bolo dokonalých mám – možno poznáte tú výbornú knihu. (Ak nie, určite si ju prečítajte!) V jednej kratučkej stati píše autorka Jill Savageová o mamách, ktoré permanentne hovoria svojím deťom „nie“. Niekedy iba tak, zo zvyku. Niekedy z vlastnej pohodlnosti a niekedy zo strachu. A niekedy odpovedáme deťom „nie“ iba preto, že sme nesústredené na to, čo hovoria, a nevnímame ich potreby. Našla som sa tam. Priznám sa, aj ja to robím.
„Mami, mohol by som sa ísť pohrať s Lukášom k potoku?“ Hneď si predstavím ten najhorší možný scenár, ako sa moje dieťa hrá pri potoku, hádže doň kamienky a potom ‒ čľup!… a je tam! Predstavujem si, ako nikto nie je nablízku… Nie! Nato už ani nechcem myslieť! Takže moja odpoveď je: „Nie! Nemôžeš ísť s Lukášom k potoku!” „Mami, môžem sa pozrieť z vyhliadkovej veže?” a ja odpovedám: „Nie, je to vysoko, mohol by si spadnúť.” V snahe chrániť svoje deti, prevalcované strachom hovoríme „nie“ aj vtedy, keď by sme nemuseli. Bránime im tak zažívať dobrodružstvá, na ktoré nikdy nezabudnú, pri ktorých naberajú rovnováhu, skúsenosti, spomienky, ktoré sa stanú ich súčasťou. Zážitky, ktoré formujú ich osobnosť. Bránime im preskúmať svet, aby sa mohli niečo nové naučiť. Inšpirovať sa. Rásť! A máme problém im dôverovať.
Niekedy im bránime vo veľmi obyčajných veciach, napĺňať ich súkromné potreby detských srdiečok: „Mami, môžem si zobrať keksík?” Naše deti nejedia veľa sladkého, takže by mi nemalo robiť problém vyplniť takú drobnôstku. Ale odpoviem „nie”,… ani neviem prečo… Asi zo zvyku, pretože sa mi to nechce riešiť. Práve píšem nedeľnú kázeň a nie som sústredená na napĺňanie potrieb mojich detí.
A hovorím „nie“ aj z pohodlnosti. Keď príde ku mne trojročný syn, že sa chce v upršanom počasí hrať na dvore, hneď si predstavím, aký príde zafúľaný a mokrý, predstavím si, že ho potom budem musieť prezliecť a špinavú bielizeň oprať a zrejme bude špinavá a zmáčaná od vody celá dlážka na chodbe a ja ju budem musieť poutierať. Poviem „nie“, pretože je to pohodlnejšie. Moje deti často počujú: „Nie, nemôžeš mi pomôcť s večerou!“, pretože viem, že to bude trvať oveľa dlhšie, akoby som ju varila sama a nechce sa mi za nimi upratovať neporiadok.
Uvedomila som si, že tento záporný fenomén sa šíri z pokolenia na pokolenie v našich rodinách a bráni nám v tom, aby sme rástli v dôvere a v skúsenostiach. Aj nám často hovorili naši rodičia „nie“ z podobných neopodstatnených dôvodov. Nechápte ma zle, teraz nehovoríme o pravidlách a hraniciach. Samozrejme, že ak ma požiada sedemročný syn, či môže pozerať večer o ôsmej akčný film, poviem bez rozpakov „nie“, pretože som presvedčená, že filmy po 20.00 nie sú pre deti a na druhý deň predsa vstáva do školy. Teraz ale hovorím o nezmyselných záporných odpovediach. Je čas to zastaviť. Prečo? Lebo chceme, aby naše deti rástli v prostredí, kde je veľmi veľa možností. Lebo chceme, aby mali odvahu skúšať nové veci a prežili radosť, keď sa im to podarí. Aby dokázali byť zdravo hrdé samé na seba. Lebo chceme, aby mali zážitky, ktoré budú môcť rozprávať svojím deťom. Aby v živote, keď raz budú pracovať na vlastných plánoch a víziách, nepoznali blokujúce slovko „nie” a nedali sa zastrašiť a odradiť tým, že sa niečo nedá. A ak nič iné, tak už len preto, že aj z biblického hľadiska je niekoľko dôvodov, prečo by sme svojím deťom nemali hovoriť „nie”.
Správanie rodičov vytvára obraz o Bohu
My rodičia vytvárame určitý obraz o Bohu Otcovi svojím postojom k našim deťom. Keď nehľadáme riešenia, ale neustále deťom niečo zakazujeme a prikazujeme bez toho, aby sme dbali na ich potreby, žijú v prostredí pravidiel. Je to vzťah, ktorý funguje na základe poslušnosti, nie na základe lásky. A v tomto prostredí nadobúdajú taký obraz o Bohu, akí sú ich rodičia. Myslia si, že presne taký je Pán Boh! Že aj jemu ide iba o poslušnosť. Môže sa im zdať, že v samotnom kresťanstve ide iba o dodržiavanie prikázaní a vzorný život. To je ale veľmi skreslený pohľad na Boha! Náš Boh Otec nás veľmi hlboko miluje. Ide mu o to, aby každý človek mal s Ním osobný, hlboký vzťah lásky. Nechce to, aby sme Ho iba slepo poslúchali! To si pokojne mohol stvoriť stroje bez slobodnej vôle, keby to tak chcel. Na mnohých miestach v Biblii zdôrazňuje, že sme deti, a nie sluhovia. A chce, aby každé z jeho detí vyrastalo v prostredí Lásky. Vo vzťahu s Ním. Navyše, ak sa snažíme iba o to, aby naše deti zákonnícky dodržiavali a robili to, čo im prikážeme, verte tomu, raz ich to prestane baviť a budeme veľmi prekvapení, čo všetko rokmi potláčané môže vyplávať na povrch.
Otec nebeský nás sám pozýva k tomu, aby sme prosili
A nebeský Otec veľmi rád dáva dobré veci svojim deťom. Veľmi rád nám vyhovie. Robí mu radosť, keď nám môže vyhovieť. Dokonca nás sám vyzýva: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené. Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu bude otvorené.” (Mt 7,7) Je to, akoby hovoril: Dieťa moje, čo máš na srdci? Povedz mi, po čom túži tvoje srdce. Čakám, kedy to vyslovíš, aby som ti to mohol splniť. Otec nebeský rád dáva svojím deťom dobré dary. „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo Ho prosia.” (Mt 7,11)
Chcem byť rodičom, ako je Boh, aby moje deti bez strachu prichádzali ku mne prosiť o to, čo by chceli a čo by im urobilo radosť, aby mali ku mne dôveru a vedeli, že ak poviem „nie”, tak je to preto, že mám na to opodstatnený dôvod.
Boh Otec má rád odvahu viery
A je tak rád, keď máme odvahu vstúpiť do nových vecí, pričom očakávame Jeho požehnanie! Pozýva nás k viere, ktorá nemá obmedzenia. Chce, aby sme sa takýmto spôsobom učili, získavali nové skúsenosti a boli odvážni. Je to prejav dôvery voči Nemu. Takže nás nielen pozýva k tomu, aby sme prosili, ale je rád, keď vo viere túžime po veľkých veciach. Spomeňte si na ten príbeh: Peter vidí Ježiša, ako chodí po mori. A Peter kričí na Ježiša: „Ak si to ty, Pane, prikáž mi prísť k tebe!” Odvážna prosba. Je to viac, ako by vám dieťa povedalo: „Dovoľ mi vyjsť na tento vysoký strom” alebo „Môžem sama upiecť koláč?” Je to viac, pretože je to prosba o zázrak. A Ježiš nehovorí: „Peter, mohol by si sa utopiť, to je pre teba príliš!“ Ježiš nehovorí „nie” zo strachu o Petra. Hovorí: „Poď!” A hovorí „poď”, aj keď zrejme vie, že sa Peter v istej chvíli začne topiť. Ježiš ho napriek tomu vyzýva, aby vstúpil do niečoho, čo je pre Petra prirodzene nemožné a potom je pripravený zachytiť ho.
Taký je náš Otec. Z Jeho úst k nám znie najmä „áno“. Keď prišiel na túto zem, povedal „áno“ hriešnemu človeku. Preto chcem aj ja svojim deťom hovoriť najmä „áno“.
Samozrejme, že niekedy aj od Boha počujeme „nie” , ale je to predovšetkým vtedy, keď nás chce chrániť pred tým, aby sme si vzájomne ubližovali. Napríklad prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Ide o zásadné veci, o hodnoty. Hranice, ktoré nesmieme prekročiť, ak chceme, aby sa nám na zemi žilo dobre. Hovorí „nie” aj vtedy, keď sú Jeho úmysly s nami lepšie, väčšie ako tie naše. Niekedy im nerozumieme, a znášame to veľmi ťažko, no napriek tomu môžeme tušiť zo všetkého, čo pre nás už urobil, že mu ide vždy len o naše dobro. Takže „nie” je v poriadku vtedy, ak sme si istí, že je to pre naše dieťa z každého ohľadu dobré.
Ako to ale zistím? Jednoducho. Vždy, keď príde tvoje dieťa k tebe s nejakou žiadosťou, polož si 2 otázky:
- Ide o zásadnú vec určujúcu hranice?
Ak nie:
2. Prečo chceš teraz povedať svojmu dieťaťu „nie”? Aký je tvoj motív?
Prajem nám múdrosť Ducha Svätého v rozlišovaní toho, ako odpovedať svojím deťom na ich žiadosti, aby počuli z našich úst čo najmenej slovko „nie”!
Foto: pexels.com
