Doma mám tri dcéry. Často ich len tak sledujem, snažím sa vnímať ich povahu, reakcie, potreby a emócie. Ten, kto má doma dcéru, vie, že dievčatká sú malé ženy. Bytostne každý deň cítim ich krehkosť, ich potrebu pritúliť sa, ich túžbu hrať sa na princezné či víly.
Rozmýšľam veľa nad nimi, pretože, priznávam – je to výzva v dnešnej dobe vychovávať tri dcéry. A tak často rozmýšľam, ako ich čo najlepšie viesť zložitou cestou života (zvlášť v meste), ako zachovať ich srdce čisté, vnímavé, krehké, ale zároveň také, aby sa nepolámalo pri každom menšom sklamaní.
Áno, myslím aj na ich budúcnosť. Keď vyrastú, budú mi niečo vyčítať? Aký budeme mať vzťah?
Do toho všetkého vnímam, ako je pre ne dôležitý ich otec. Je krásne sledovať, ako sa rozbehnú k dverám, keď podvečer započujú štrkot kľúčov. Koľko minút či hodín sme strávili státím pri okne sledujúc, či prichádza ich tatinko. Majú medzi sebou vzťah. Badám, že hoci sú malé, veľmi lipnú na každom jeho slove a hodnotení. Do tejto reality sa mi vynárajú spomienky na moje detstvo a môj vzťah s mojím ocinom. Snažím sa ho uchopiť v myšlienkach a nejako určiť, čo vytváralo môj vzťah s ním. Som vo veku, kedy som naplno pochopila, čo znamená otec pre dcéru.
Áno, bol veľa v robote. Pamätám si, keď odchádzal preč, ako som plakala, naozaj mi chýbal. Teraz to vidím znovu – keď môj manžel odchádza do roboty, deti zvyknú plakať. Vráti sa večer, ale deti nepoznajú čas. Vnímajú, že chcú byť s ním…
…počuli sme to všetci veľakrát, ale otcovia – venujte čas svojim deťom. Potrebujú to tak veľmi. Vieme, že pracovať sa musí, a že z roboty chodíte unavení, ale aj tá zvyšná chvíľa dňa je pre deti dôležitá…
Keď som bola malá, pamätám si, ako som večer čakala na pochvalu. Snažila som sa poskladať svoje oblečenie či pyžamo na stoličku a čakala som, či si to ocino všimne. Ak ma pochválil, bola som veľmi spokojná. Tá banálna pochvala pre mňa veľa znamenala. Doteraz to tak mám – som veľmi citlivá na kritiku a spätnú väzbu od rodičov, no zvlášť od ocina. A aj teraz je to u nás doma. Naše dcéry tak bežia po pochvalu, tak veľmi ich mrzí, ak niečo „vyvedú“. Vidím, že sú citlivejšie na jeho reakcie.
…otcovia, chváľte svoje deti – zvlášť dcéry. Potrebujú to počuť, budujú si prostredníctvom vašich slov sebahodnotenie, sebavedomie a lásku. Nepripravte ich o slová povzbudenia, lásky a pochvaly. Ak kritizujete, robte to s láskou a so snahou pomôcť dieťaťu…
Pamätám si na jednu dovolenku v zime, mala som asi 11 rokov. Bola som sa s ocinom prejsť a on veľa rozprával. Rozprával o mamine. V mysli mám aj po 20 rokoch slová, ktoré o nej rozprával… ako sa obetovala a vychováva deti, ako doma upratuje, varí, ako sa na ňu môže spoľahnúť, ako mu je oporou, ako nás všetkých ľúbi… Možno vám to príde len ako povrchné či klasické slová, ale ak si to premietnete na svoje mamy, už sa vám to také zdať nebude. Čo to vo mne zanechalo? Pocit a vedomie, že človeka si treba vážiť, nebrať službu druhého ako samozrejmosť a ešte – pocit lásky. Dalo mi to aj istý druh istoty, že moji rodičia sú si láskou svojho života. Dnes, v dospelosti a v manželstve pri deťoch viem ešte viac oceniť ten pocit pokoja, istoty a lásky. Prajem sebe aj vám, aby sme tieto pocity dokázali dávať deťom.
…otcovia, nebojte sa pochváliť svoje manželky, najmä pred dcérami. Pomôžete svojim dcéram nájsť prirodzený vzor pre život, manželstvo a materstvo. Nešetrite slovami lásky a chvály…
Žijeme v materiálnej dobe a naozaj sme zaplavovaní vecami, ktoré „musíme mať“ a ktoré „musíme zažiť“. Od mala som vnímala, že zvlášť môj ocino je veľmi nezištný. Pre mňa je to cnosť. Cnosť požičiavať veci, peniaze a neočakávať nič. Naučila som sa to od neho. Teda, snažím sa nehľadieť na hodnotu veci, ale skôr na pomoc. Mám spomienky na situácie, kedy pomáhal druhým napriek únave, kedy odviezol – priviezol, pomohol… Až teraz, keď vidím, koľko má človek času, vnímam viac tú obetu.
Ako dieťa som toho povyvádzala! Viem však, že rodičia dokážu odpustiť naozaj veľa. Je krásne, ak dokážu dať svojmu dieťaťu možnosť zlyhať, sklamať, ale láska ostane tá istá.
V neposlednom rade som videla dar viery. Moji rodičia nám ukázali vieru. Zlyhávame a robíme chyby, ale poznanie Boha je nad všetky slabosti v rodine a vo vzťahoch.
…otcovia, buďte vzormi pre svoje deti. Cnosti, ktoré chcete naučiť svoje deti, nech vidia u vás… Dovoľte im zlyhávať bez hnevu či sklamania. Buďte pripravení odpúšťať. Vaše deti to potrebujú a učia sa veľa. Budujte v nich vzťah s Bohom, rozprávajte im o Bohu, o odpúšťaní, o milosrdenstve…
Všetko, čo vložíme do našich detí, má veľkú hodnotu. Všetka láska, pozornosť, čas, všetko sa v nich uchováva a rastú z nich hodnotní ľudia. Úloha otca v rodine bola, je a aj bude veľmi dôležitá – najmä pre dcéry. Ony potrebujú tú lásku, pozornosť, čas, vzor o čosi viac aj pre ich budúce materstvo (aj duchovné). Pestujme vzťah otca s dcérou a buďme vďačné za tých našich otcov.
