Pri rozhovore s ňou objavíte skryté poklady viery a pochopíte význam Veľkej noci. Venuje sa judaizmu a židovsko-kresťanským vzťahom, a práve preto pokladá za nesprávne a neúctivé, ak kresťania preberajú židovskú tradíciu sederovej večere. Navrhuje, aby si vytvorili vlastné prvky domácej liturgie – aj s využitím detskej tvorivosti. Päť rokov žila v Izraeli, z toho štyri roky v Jeruzaleme. Študovala na Hebrejskej univerzite i v Cambridgei, teraz pôsobí na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. Lucia Hidvéghyová.
Ako by sme mali nazývať Veľkonočné sviatky?
Kresťania a židia majú pre sviatky vlastné označenia a Sväté písmo ich pozná tiež niekoľko. Židia nehovoria o Veľkej noci ako kresťania. Používajú najčastejšie hebrejský názov Pesach, alebo Chag hamacot, Sviatok nekvasených chlebov. Tieto názvy sa spomínajú paralelne aj v Novom zákone. Kresťania poznajú najmä grécky názov Pascha. – Religionisti predpokladajú, že pôvodne, ešte pred vznikom Izraelského kráľovstva, existovali dva samostatné sviatky. Sviatok nekvasených chlebov trval sedem dní a slávili ho roľníci po žatve obilia; druhý sviatok, Pesach, bol jednodňovým pastierskym sviatkom. V podvečer sviatočného dňa sa zabíjalo mláďa samčeka zo stáda a sviatok súvisel s prechodom na nové pastviny. Obidva sviatky sa konali na jar a postupne sa spojili do jedného.
Prečo sa zabíjal baránok?
Ak hľadáme dôvod v Písme, dvanásta kapitola Knihy Exodus hovorí, ako Pán prikázal Mojžišovi a Izraelitom v Egypte, aby si na desiaty deň prvého mesiaca zaobstarali zo stáda samčeka (baránka alebo kozliatko), aby ho na štrnásty deň podvečer obetovali a jeho krvou označili vchod do svojich príbytkov. Krv na domoch bola znamením ochrany, keď Pánov anjel prechádzal Egyptom a usmrtil všetko prvorodené. Takto opisuje baránka obetovaného na prvý Pesach Písmo, ktoré mohlo nadväzovať na už spomenuté staršie pastierske tradície. Z pôvodne rodinného slávenia sa po stáročiach stala slávnosť sústredená do Jeruzalemského chrámu, kde židia obetovali baránky. Od roku 70, keď Rimania zničili chrám, už židia baránky ani iné zvieratá neobetujú. Ťažisko slávenia sa znova prenieslo do rodín, ale baránok už nie je súčasťou večere. Pre kresťanov je veľkonočný baránok spojený s obetou Ježiša Krista. Podľa Jánovho evanjelia bol Ježiš usmrtený práve vtedy, keď sa v chráme zabíjali baránky. Hneď v prvej kapitole tohto evanjelia predstavuje Ján Krstiteľ Ježiša ako Božieho baránka, ktorý sa neskôr stane veľkonočnou obetou za celé ľudstvo.
Pesach znamená prechod. Čo to znamená?
V Knihe Exodus, ktorá rozpráva príbeh o prvom Pesachu, ide najmä o Pánov prechod. Pán prechádzal egyptskou krajinou a usmrtil medzi Egypťanmi všetko prvorodené, ale domy označené baránkovou krvou obišiel. Toto je jedna z možností, ako chápať prechod. Ďalší možný význam je, že v tú noc sa začal prechod Izraelitov z otroctva k slobode, ale tento prechod bude trvať ešte veľmi dlho. Vykúpenie nenastane jednorázovo v tú noc, ale má dlhší priebeh. Obeta baránka a noc záchrany pred smrťou prvorodených sú začiatkom prechodu k slobode.
Prečo sa slávi a pripomína Pesach aj dnes?
Pesach nie je len pripomínaním si udalostí z Knihy Exodus. To by nestačilo. Každý Pesach je pre židov slávnosťou vykúpenia a slávnosťou Boha, ktorý je Vykupiteľom pre každú generáciu. Nejde len o to, že Boh raz dávno vyviedol Izraelitov z Egypta. Dôležité je, že Boh vyslobodzuje, má moc vyslobodiť – a chce vyslobodiť aj dnes – každú generáciu z toho otroctva, v ktorom sa práve nachádza. Židia to vyjadrujú počas slávenia veľmi osobne – každý sám o sebe hovorí ako o tom, koho Pán vyviedol z otroctva. – Slávenie trvá v Izraeli sedem dní, v diaspóre osem. Najintenzívnejšie je domáce slávenie počas sederovej večere. Dôležitejšie ako jedlo je ale vyrozprávanie príbehu, ktorý hovorí o prechode z ponižujúcej úbohej situácie Izraelitov, ktorí boli otrokmi v Egypte – k slobode, dôstojnosti a sláve ľudu, ktorému je Boh verný, ktorý vyslobodil a zobral si ho za svoj. Zmyslom východu z Egypta je podľa mnohých rabínov udalosť, ktorá sa slávi na päťdesiaty deň po Pesachu – na Šavuot, Sviatok týždňov, keď sa slávi darovanie Tóry (Zákona) a uzatvorenie zmluvy na vrchu Sinaj.
Aký význam nadobúda Pesach zvlášť pre kresťanov?
Kresťanstvo sa v žiadnom prípade nezaobíde bez judaizmu, tak ako sa Nový zákon nezaobíde bez Starého zákona. Starozákonné udalosti sa v kresťanstve dlho vysvetľovali predovšetkým kristologicky, ako predobraz toho, čo sa naplnilo v osobe Ježiša Krista v Novom zákone. Tieto udalosti, ako napríklad Pesach, ale nemajú len hodnotu predobrazu a tieňa skutočnosti. V súčasnosti sa rozvíja židovsko-kresťanský dialóg a kresťania si viac než v minulosti uvedomujú, že židovské náboženstvo je stále živé a židia majú uzatvorenú zmluvu s Bohom, ktorá je stále platná. Boh Starého zákona je rovnako Vykupiteľom ako Boh Nového zákona. Nemôže byť v Starom zákone „menej“ Vykupiteľom ako v Novom. Tu mnohí kresťania namietnu, že vykúpenie pred ukrižovaním Ježiša nemohlo existovať, inak by jeho vykupiteľská obeta nemala zmysel. Túto otázku mi pomohla pochopiť dogmatická teologička, ktorej vysvetlenie som pochopila takto. – Ježišova vykupiteľská obeta má nadčasovú platnosť a hodnotu. Ak dnes vzťahujeme účinky tejto obety na seba aj dvetisíc rokov po Ježišovej smrti na kríži, smerom od udalosti do budúcnosti, tak táto obeta platí aj smerom do minulosti. Keďže je nadčasová, vzťahuje sa tak na „predtým“ ako na „potom“. Vykúpenie v Starom zákone čerpá už dopredu silu z obety na Kalvárii.
Takže: kresťania a Pesach?
Ako kresťania sme pozvaní uvedomovať si, čo sa dialo aj v Starom, aj v Novom zákone. Zároveň vnímame podobnosti a rozdiely medzi tým, ako dnes židia slávia Pesach a kresťania Veľkú noc. Obidva sviatky sú oslavou vyslobodenia, hovoria o Bohu, ktorý je verný a zachraňuje človeka pred smrťou, vyslobodzuje ho z otroctva. Z vlastnej skúsenosti viem, aké inšpirujúce je poznanie židovského slávenia Pesachu. Napríklad v tom, ako osobne si sprítomňujú vykúpenie, ako práve teraz aktuálne Božie pôsobenie. Oslovilo ma aj chápanie vykúpenia, ako dlhodobý proces, v ktorom Boh pozýva človeka, aby s ním na svojom vykúpení spolupracoval. Prvou etapou vykúpenia je slobodné myslenie. Aj Izraeliti sa v Knihe Exodus oslobodili pre službu Bohu a obetovali baránka, ktorého krvou označili svoje príbytky. V srdci si vytvorili priestor pre slobodu, aj keď navonok boli ešte stále otrokmi faraóna v Egypte. Ďalšia etapa nastala, keď im faraón prikázal, aby odišli. Zobrali si veci a opustili krajinu. Už nejde len o túžbu a predstavu. Vnútorná ochota oslobodiť sa pre službu Bohu sa má premietnuť do vonkajšej zmeny. Keď potom prídu Izraeliti k moru, vyčerpajú svoje možnosti a vtedy nastane nadprirodzený Boží zásah, more sa rozdelí. Najskôr ale museli urobiť pre svoje vyslobodenie všetko, čo mohli. Keď sú na druhej strane mora, ale ani vtedy nie je vyslobodenie zavŕšené. Jeho zmyslom je totiž slúžiť Bohu. Podľa Knihy Exodus má Mojžiš sedemkrát povedať faraónovi, čo od neho žiada Boh: Prepusti môj ľud, aby mi slúžil. – Izraeliti nemali byť vyslobodení z Egypta preto, aby mali príjemnejší a pohodlnejší život, aby nemuseli pracovať pre faraóna, ale mali byť vyslobodení, aby mohli slúžiť Bohu – a to na druhej strane mora ešte nevedia.
Čo nasleduje?
Sedem týždňov trvalo putovanie Izraelitov k vrchu Sinaj, kde s nimi Pán Boh uzatvoril zmluvu a dal im Tóru ako návod na to, ako mu majú slúžiť: majú postaviť svätostánok uprostred tábora, kde budú prinášať obety, a svoj každodenný život majú podriadiť pravidlám svätosti, rituálnej čistoty a spravodlivosti. Zmyslom vyslobodenia z otroctva – ale aj zmyslom života – je slúžiť Bohu. Služba sa ešte plnšie uskutoční až po vstupe do krajiny Kanáan, keď im Pán dá krajinu, ktorú prisľúbil ich otcom a kvôli čomu ich vyviedol z Egypta, aby ich voviedol do krajiny oplývajúcej medom a mliekom. Vykúpenie, v židovskej tradícii chápané ako vyslobodenie z otroctva, je dlhodobý proces. Nie je to jednorázový úkon, ktorý Pán v minulosti urobil pre človeka, ale skôr pozvanie pre nás, aby sme na svojom vyslobodení spolupracovali s ním a urobili všetko, čo môžeme urobiť a nečakali so založenými rukami na zázrak. Židovské náboženstvo mi pomohlo uvedomiť si tieto skutočnosti aj vďaka tomu, že je veľmi praktické.
Čo je to seder?
Seder, alebo sederová večera označuje domácu liturgiu, ktorou sa začína rodinné slávenie sviatku Pesach v židovskej tradícii. Slovo seder znamená poriadok alebo poradie. Poradie úkonov, ako nasledujú jeden za druhým, určuje knižôčka „Pesachová haggada“. Obsahuje texty aj s pokynmi, čo treba robiť, čo povedať. Sederová večera pozostáva zo 14 alebo 15 bodov, ale hlavné slávnostné jedlo je až desiaty bod v programe. Predchádzajú mu úkony ako požehnanie vína, umytie rúk, jedenie horkých bylín s nekvaseným chlebom a iných symbolických pokrmov, ktoré nezasýtia, ale pripomenú udalosti z Knihy Exodus o živote izraelských otrokov. Počas večere sa pijú štyri poháre vína, ktoré symbolicky predstavujú etapy vykúpenia, spomenuté aj vyššie. Táto tradícia vychádza zo slovies vo veršoch Knihy Exodus, ktorými Pán Boh hovorí, že Izrael vyvedie, zachráni, vykúpi a vezme si (za svoj) ľud (porov. Ex 6, 6-8). Na stole je aj „piaty“ kalich pre proroka Eliáša, z ktorého sa nepije. Najdôležitejšou časťou sederovej večere je rozprávanie príbehu o vyslobodení, o prechode z otroctva k slobode a sláve.
Čo nasleduje po sederovej večeri?
Po večeri sa zje posledný kúsok macesu a spievajú sa žalmy a piesne. Večera trvá niekoľko hodín. Ťažisko slávenia Pesachu nie je v synagóge, ale doma.
Sederová večera sa koná v prvý deň Pesachu?
Áno, ale je rozdiel medzi krajinou Izrael, kde sa koná len raz a diaspórou. V diaspóre sa ku všetkým veľkým sviatkom pridáva jeden deň a aj Pesach sa slávi nie sedem dní, ale osem. Sederová večera sa slávi aj prvý aj druhý večer sviatku, na začiatku 15. a 16. dňa v mesiaci nisan. Deň sa začína západom slnka, preto je večera slávením začiatku dňa.
Na Slovensku sa objavujú návody na sederovú večeru. Môžu kresťania sláviť seder?
Otázkou je pre mňa najmä dôvod, pre ktorý to chcú robiť. Mnohí kresťania si mylne myslia, že Ježišova posledná večera bola ako dnešná sederová večera, a že to, ako Ježiš slávil Pesach pred dvetisíc rokmi, slávia dnes židia ako sederovú večeru. Tu vidím základný problém. Ježišova rozlúčková večera pred smrťou bola podľa troch synoptických evanjelií pesachovou večerou, ale v tom čase ešte určite neexistovali mnohé texty a úkony, obsiahnuté v haggade, ktorú dnes židia používajú pri tejto domácej liturgii. Sú v nej mnohé pobiblické, dokonca stredoveké prvky, pretože sa vyvinula až v storočiach po zničení Jeruzalemského chrámu. To, čo slávil Ježiš – sa dodnes pripomína a sprítomňuje obetou svätej omše. Pre katolíkov je to jediné zmysluplné slávenie Ježišovej poslednej večere. Po formálnej stránke je jej pomerne vzdialené, ale dôležité prvky sú zachované. Za dvetisíc rokov sa menila a vyvíjala nielen kresťanská liturgia eucharistie, ale aj židovská tradícia sederovej večere. Ani jedna neostala zakonzervovaná v pôvodnej podobe. Seder, ktorý dnes slávia židia, určite nie je taký, ako večera, ktorú slávil Ježiš. Na druhej strane, pre katolíkov je sprítomnením a slávením Ježišovej poslednej večere eucharistia, obeta svätej omše. Niekedy vnímajú kresťania sederovú večeru ako prejav návratu k svojim židovským koreňom. Zrejme si neuvedomujú, že takáto prax je skôr prejavom nedostatočného poznania vlastnej tradície, aj istej neúcty voči súčasnej židovskej komunite a jej tradícii. Akým právom si kresťania privlastňujú a slávia sederovú večeru ako svoju – a kvôli čomu? Je to židovská oslava vykúpenia a kresťania slávia vykúpenie svojím vlastným spôsobom. Vždy som „za“, aby sa kresťania učili o židovskom slávení Pesachu, ale nie aby ho sami slávili formou sederovej večere.
Ako budete prežívať prichádzajúce sviatky?
V našej rodine máme rôzne tradície, ale aj tak vždy rozmýšľam, ako najlepšie prežiť Veľkú noc, čo by pomohlo hlbšie prežiť veľkonočné tajomstvo. Na sederovej večeri je inšpirujúce napríklad to, že zapája do slávenia aj deti, ktoré robia niektoré úkony a kladú rodičom otázky. Nechcem nič násilne vymýšľať, ale viem si predstaviť, že by sme si mohli doma postupne vytvoriť istú symboliku s kresťanským obsahom. Symbolika je veľmi dôležitá, lebo inšpiruje a prehlbuje vnímanie rôznych významov. Rodičia by mohli deti viac zapájať do príprav na sviatky a vopred im vysvetľovať, čo sa bude sláviť počas jednotlivých dní, ako sa zmenia liturgické farby v kostole, čo symbolizuje svieca zapálená do tmy noci, vyzdobený hrob a pod. Domáca výroba veľkonočného pozdravu s krátkou myšlienkou z Písma, alebo dramatizácia kratšieho príbehu po slávnostnom obede môžu deťom pomôcť. Počas sederovej večere kladú deti veľmi jednoduché otázky: čím je táto noc iná, ako ostatné noci, prečo po iné noci sedíme a teraz sa opierame, prečo po iné noci jeme rôznu zeleninu, a teraz horké byliny… Sú to jednoduché otázky, ktoré deti kladú rodičom a tí im postupne môžu vysvetľovať aj zložitejšie veci. Ak sa na stole zapaľuje sviatočne ozdobená svieca – deti sa môžu spýtať, prečo je to tak práve dnes a rodičia im vysvetlia, že je znakom nádeje, svetla, ktorým je pre nás živý Boh, silnejší ako všetky tmy. Tvorivosti sa medze nekladú. Ide o to, aby sme vedeli dať náboženský obsah jednoduchým úkonom, ktoré budú aj deťom dávať zmysel.
Kde by sa mala koncentrovať táto domáca liturgia?
V kresťanstve je ťažiskom slávenia veľkonočného tajomstva spoločná liturgia v kostole. Preto by som väčšie domáce slávenie nekombinovala napr. s bohatou a dlhou liturgiou veľkonočnej vigílie. Netreba robiť nič komplikované ani dlhé. Stačia aj drobnosti, napr. pár dní vopred pripraviť s deťmi sviece na obnovu krstných sľubov – aby nenastal päť minút pred odchodom do kostola zmätok. Možno to dať starším deťom na starosť ako milú úlohu. Každý deň trojdnia má svoju vnútornú náplň, ktorú môže pripomínať farba obrusu, symbolické jedlo, nejaký úkon. Napr. pekný zvyk v židovských rodinách je, keď v sobotu po príchode zo synagógy rodičia požehnajú osobitne každé dieťa. Je to silný moment, keď mama alebo otec položí dieťaťu ruky na hlavu alebo na ramená a povie krátke požehnanie. Dôležité je, aby vonkajšie úkony a znaky nestratili vnútorný obsah a hlbší zmysel, ktorý pomáha lepšie chápať a žiť slávené tajomstvo.
Fotografie: Archiv L. H. a http://en.wikipedia.org/wiki/
