Kávičkový blog: Momenty útechy alebo Ako sa to všetko dá prežiť

0
862

Líca ma trochu štípu a podľa farby tváričiek vidím, že Miškovi a Kláre dlhší čas vonku v zime tiež prospel. V izbičke, s plnými bruškami (a prázdnymi mechúrmi – čo je teda minimálne pre mňa veľmi vzácna kombinácia) sme len tak, každý sám a predsa spolu. Miško sa hrá s vláčikom, Klárka pusinkuje lego diviaka (ach, tá dievčenská nežnosť…) a ja sedím (!) v kresle nad nimi, pripadám si celkom ako ich strážny anjel… a štrikujem. Dokonca sa dá povedať, že je u nás doma ticho.

Pár minút všeobecnej spokojnosti a mňa zaplavuje radosť a vďačnosť. Vďačnosť za tieto moje dve malé opice, vďačnosť za moje tri roky materstva a radosť z toho, kde práve som, s kým som, kým som… Moment útechy.

Momentom útechy nazývam čas, v ktorom prežívam pocit spokojnosti, pocit pokoja a radosti uprostred situácie, v ktorej sa nachádzam. Strážim si tieto momenty, pretože vďaka nim sa vládzem snažiť byť dobrá. Dobrá manželka, dobrá mama, dobrá Božia dcéra. Potrebujem zažívať úľavu a radosť, bez toho by som veľmi ľahko a rýchlo skončila ako vyhorená zlostná fúria.

Kričí, strašne kričí a Klára začína kričať tiež, nepáči sa jej ten bratov krik. Ja to po chvíli už naozaj nevydržím (niekoľkokrát predtým som vydržala) a kričím tiež. Ešte je len deväť hodín ráno a ja sa cítim zničene. Tá predstava, že ešte viac ako 10 hodín, kým pôjdu spať, kým bude konečne pokoj, kým nebudem musieť byť stále v strehu, či ma Klára neuhryzne, či sa nestrepe zo stoličky, či ju Mišo nesotí z gauča, alebo z celej sily nenarazí do mňa, pretože sa práve hrá na auto, ktoré má prednosť.

Som strašne vyčerpaná. Tak celkovo, z toho, že mám extra extrovertné dieťa, ktoré chce byť neustále s ľuďmi – čím viac ľudí, tým lepšie, a ešte aj neskutočne veľa rozpráva.

A keby som ho len musela počúvať, ja sa s ním musím aj rozprávať. Mladšiu ešte potrebujem mať stále na očiach a aj keby som to ja nepovažovala za nutné, ona chce mať stále na očiach mňa. Naozaj tým myslím že stále stále. Plače, keď sa sprchujem, plače, keď vidí, že sa niekde obliekam a ona nie. Prvý rok Klárinho života som od nej bola preč snáď len na prehliadke u gynekológa.

Niekedy mi je tak ťažko, že si poplačem. Potom si hovorím, že sa len ľutujem a zas plačem že som taký slaboch, čo sa len ľutuje a pritom sa objektívne nemá na čo sťažovať. A potom, keď sa kamarátke vysťažujem tak, že mi potom donesie čokoládu pre potechu, príde taký deň, v ktorom to u nás vyzerá ako zo seriálu V siedmom nebi. Prídu chvíle útechy – tie chvíle, keď ide všetko hladko, alebo to aspoň ja všetko s ľahkosťou zvládam.

Vždy som si myslela, že oddych (pre mňa) znamená dlho sedieť s vyloženými nohami, popíjať kávičku a čítať si knihu alebo pozerať film, hlavne nič poriadne nerobiť… no vlastne aj teraz je to moja predstava oddychu, ale odkedy som mama, zažila som v tomto smere veľmi veľa prekvapení. Učím sa nelipnúť na tom, kým som kedysi bola, a netrvať na tom, čo presne znamená oddych a čo presne mi spraví radosť. Ste doma dve hodinky sama, myslíte si, že si oddýchnete a figu borovú. Momenty útechy prichádzajú niekedy veľmi nečakane.

Vychutnať si radosť z toho, že som kto som, kde som a s kým som, mi pomáha žiť prítomnú chvíľu. Nemyslieť na to (a nesťažovať sa) ako zle mi bolo včera, ak mi je v tejto chvíli dobre. Ak sa ma pýtajú, ako sa mám, snažím sa hovoriť ako sa mám v tú ktorú hodinu. Veď ja tie moje dve opice neskutočne ľúbim. Začala som na materskej ešte len štvrtý rok a už som mala obdobie, keď som sa naozaj cítila zle, veľmi zle. Všetci sme zdraví, ľúbime sa, staráme sa o seba. No som vyčerpaná proste len z toho, že sa 24/7 starám o dve malé deti, že si nemôžem vytvoriť denný režim podľa seba, že nemám pomalé a tiché rána, že nemôžem niekde len tak na pár dní sama odísť… obyčajné túžby.

Ale dostávam útechy. Veľkou útechou v ťažkých dňoch je aj pripomínanie si, že som na správnom mieste a že sa snažím zodpovedne plniť úlohy vyplývajúce z môjho povolania. Za to sú zásluhy. Za to, že sa snažím slúžiť svojim najbližším a nezložiť sa ani v ťažkých chvíľach. To by bolo nebo, keby sa všetky deti rodili milované, ale aj vychované. Spätne vidím, že všetky tie ťažké chvíle, ktoré som s Bohom zvládla, sú vzácne drahokamy uložené v nebi.

Materstvo je jednoducho cesta svätosti a ďakujme Nebu za všetko. Za ťažké chvíle, ktoré s Božou pomocou premeníme na drahokamy a ďakujem aj za čas, v ktorom nám ide všetko hladko a radostne, pretože vtedy načerpáme silu. Ďakujme každý deň za svoj život aj za životy našich drahých bez ohľadu na to, či je búrka alebo svieti slnko. Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré.

Zdroj fotografie: www.pexels.com

 

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno