Keby ste žili v stredoveku a mali okolo tridsiatky, pravdepodobne by ste už mali veľkú časť života za sebou a pripravovali by ste sa na smrť. Ani na začiatku 20. storočia by to nebolo veľmi optimistickejšie. To by ste sa dožili možno štyridsiatky-päťdesiatky. Taká bola totiž približná priemerná dĺžka života v týchto obdobiach. Niektorí odborníci si preto myslia, že podvedomý strach z konca života a bilancovanie, ktoré nás „prepadne“ v strednom veku (t.j. medzi cca 35-45 r.) sú prenášané cez celé generácie ešte z tohto dávneho obdobia. Či to tak je alebo nie je nebudeme analyzovať, môže to byť čiastočná pravda. Pri súčasnej priemernej dĺžke života je však vek okolo štyridsiatky približná polovica života. Tento medzník môžeme prežívať rôzne. Pri pohľade do našej vlastnej minulosti môžeme zažívať hrdosť, vďaku, spokojnosť nad všetkým, čo sme doteraz dosiahli. Ak sme však v živote nenaplnili svoje ideály a plány, prepadnúť nás môže pocit prázdnoty, viny, hanby, premrhaného času alebo výčitky.
Prečítajte si a porovnajte, ako rozdielne môžu ľudia prežívať obdobie stredného veku. Ide o skutočné príbehy ľudí, len mená sú zmenené.
Jozef (43 r.)
Jozef bol muž, ktorý do štyridsiatky stihol takmer všetko. Mal peknú a úspešnú ženu, vydarené deti, rozbehnutú kariéru, zabezpečený život. Došiel do bodu, v ktorom mal to, o čom kedy sníval. Čo ešte mohol od života čakať? Aké prekvapenie mu ešte mohol život priniesť? Prežíval stereotyp a kráčal vo vychodených koľajach. Chcelo to zmenu. Chcel by prežívať niečo nové, nejakú výzvu, ktorá by ho posunula dopredu, aby sa mohol nadýchnuť, zažiť nový vietor. Rozmýšľal. Mohol by vymeniť ženu… alebo prácu…
Anna (36 r.)
Anna sa vydala hneď po vysokej škole. Na budovanie kariéry mohla zabudnúť na dlhý čas. Prišli deti, jedno, druhé, tretie…Deti rástli a ani nevedela ako, bola pred štyridsiatkou. Vlastne v živote zo svojho pohľadu nič nedokázala. Vychovala deti, ale spoločnosť ju za to nenosila na rukách, práve naopak. Je ťažké nájsť si prácu, keď doba pokročila a ona nedržala krok. Jej rovesníčky bez detí sú už v kariére tak ďaleko, že ich nikdy nedobehne. Mala pocit, že jej utiekol vlak života. Mnohé jej túžby ostali nenaplnené. Hlodali ju pocity viny, že sa iným venovala nedostatočne a sebe vôbec. Mala pocit premárneného života…
Jozef a Anna sa ocitli v pomyselnom strede života. Kým Jozef mal pocit, že dosiahol všetko a potrebuje zmenu, Anna sa umárala tým, že nedosiahla nič a cítila prázdnotu. Obaja prehodnocovali svoj doterajší život.
Prehodnotiť, čo bolo doteraz, a nájsť nové spôsoby fungovania do budúcnosti, aby to bolo ešte lepšie a život ešte plodnejší, je najväčší potenciál krízy ako takej. Keď hovoríme o kríze stredného veku, dobrá správa je, že ešte stále je dosť času na zmenu, možno nikdy nebol lepší čas na zmenu ako teraz, keď sme zrelší, viac toho o sebe, svete a živote vieme a sme na vrchole svojich duševných síl.
Dôležité je pozrieť sa na svoj život v pravde, nesnažiť sa zastaviť čas, neplakať nad rozliatym mliekom, ani sa nebáť budúcnosti. Jednoducho sa postaviť životu zoči-voči takému, aký momentálne je – TU a TERAZ. Kríza nás učí pravdu o sebe samom, o tom, že sme krehkí, zmietaní ťažkosťami a potrebujeme pevnejší bod, ktorý nás presahuje. Je veľkou výhrou pre nás, ak je tým oporným bodom Boh, pretože má odpovede na všetky naše otázky. V období, keď začíname strácať pevnú pôdu pod nohami, než sa nechať presadiť na iné miesto, je lepšie viac sa zakoreniť tam, kde sme. Pôdu prekypriť, zvlažiť a pohnojiť, aby sme rástli pevne a zdravo. Život teda nemusíme radikálne meniť, len prehĺbiť a skvalitniť.
Kríza je obdobie zmeny a rozhodujúceho obratu vo vývine človeka. Jozef chcel v živote zmenu a pokušením bolo dosiahnuť ju útekom. On sa však ROZHODOL, že svoj život obráti viac dovnútra, do svojej rodiny, do vzťahov s manželkou, deťmi, bude sa im venovať viac ako doteraz a obmedzí pracovné aktivity. Vzdal sa dobra v podobe vyššieho pracovného postu v prospech niečoho ešte lepšieho.
Anna si uvedomila, že nič nie je stratené, že život sa neskončil, práve naopak, veľa nového ju ešte čaká. ROZHODLA sa, že sa bude vzdelávať aj doma, otvorila sa viac vonkajším podnetom, priateľom a aj vďaka tomu prišla ponuka práce. Využila a pozbierala všetok svoj vnútorný potenciál, aby mohla budovať ďalej.
Veľakrát sme sa sami na vlastných skúsenostiach presvedčili, že život sa buduje aj na základe našich rozhodnutí, sme aktívni tvorcovia svojho životného príbehu, nielen pasívni prijímatelia. Ak sa ale neobrátime do svojho vnútra a budeme kĺzať po povrchu, nebudeme vlastne vedieť, čo so svojim životom, pretože sa nebudeme poznať. Cesta z krízy je pre každého individuálna, ako bola rozdielna aj pre Annu a Jozefa, ale jedno majú všetky cesty spoločné – smerujú nie von, ale dovnútra, k jadru našej bytosti a k Bohu. Práve v našom vnútri začína zmena. Predchádzať jej má dôkladné sebapoznanie a to má vyústiť do rozhodnutia, ako ďalej v živote. Toto v sebe zahŕňa aj odvahu pozrieť sa do očí svojej smrteľnosti – zvnútorniť to, že moja existencia na tejto zemi má svoj koniec. Ak to prijmem s pokojom, hoci s otázkami, bude pre mňa aj moja kríza požehnaním. Ak sa budem búriť a vzdorovať, stane sa pre mňa kríza strašiakom.
Úvodná fotografia: www.pixabay.com
