Prežili sme mimoriadny čas. Azda sme boli v podobnej situácii ako márnotratný syn, ktorý bol ďaleko od domova po tom, čo opustil svojho otca a premárnil svoje dedičstvo. Aj v jeho prípade nastala pohroma… no toto utrpenie mu umožnilo vstúpiť do seba a premýšľať.
Spomenul si na to, ako dobre sa mal v dome jeho otca. Pri výchove zasial otec do jeho srdca dobro a spomienka na toto prežité dobro sa v ňom prebudila. Pomohla mu vstať a vrátiť sa domov.
V tom okamihu márnotratný syn znovu objavil význam tých slov, ktoré robia život veľkým. Sú to slová, ktoré odhaľujú pôvod a cieľ našej cesty a zjavujú jej horizonty. Je to slovo „syn“, slovo „domov“, slovo „otec“. Možno už dokonca tušil aj význam slova „milosrdenstvo“ či zmysel slova „odpustenie“, predvídajúc tak otcovské objatie. Veľký hlad ho prinútil znovu objaviť veľké veci v živote, ktoré mu unikali a ktoré zanechal pri svojom nerozumnom úteku.
Čas prežitý v karanténe aj nám priniesol podobnú príležitosť: znovuobjaviť význam veľkých slov, ktoré častým a nedbalým používaním stratili svoj lesk.
Koronavírus nie je len biologická udalosť a nedotýka sa iba nášho tela. Pretože tým, že sa dotkol nášho tela, sa dotkol aj našej intimity, dotkol sa našich vzťahov s ostatnými, dotkol sa našich životných rozhodnutí, toho, kam smerujeme a ako žijeme. Umožnil nám tak vidieť mnohé veci v novom svetle.
Telo
Počas koronakrízy sme dostali špeciálne svetlo na pochopenie veľkého kresťanského slova: telo. Práve čas, keď sme si nemohli podať ruku, objať sa či pobozkať, bolo svetlom pre znovuobjavenie niečoho, načo sme pozabudli: že telo je miesto vzťahov.
Bola to veľmi obľúbená myšlienka Jána Pavla II. Podľa neho sú do tela vpísané znaky jazyka sebadarovania. Telo, ktoré si nikto z nás nedal sám, nám dovoľuje budovať vzťahy, prejaviť náklonnosť, a takto vzájomne zdieľať vízie.
Práve teraz, keď sme vinou vírusu stratili schopnosť budovania vzťahov skrze telo, pochopili sme, že išlo o dar. Nebolo v našej moci vytvoriť vzťahy prostredníctvom tela. Ani sme sa nenazdali a túto možnosť sme stratili. Môcť objať, môcť podať ruku, môcť zdieľať jedlo… v tomto všetkom bol dar, a ja som zabudol na darcu.
Vďaka epidémii sme si mohli nanovo uvedomiť aj to, že vzťahy, ktoré vytvárame prostredníctvom tela, presahujú všetku chorobu a smrť.
Pripomína nám to matka Machabejcov (2 Mach 7). Synom, ktorí sú pred ňou mučení, matka hovorí: „Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život; preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych i život zo svojho milosrdenstva.“
Úloha matky Machabejcov sa prejavuje naplno v Márii. Ona bola pod Krížom, vidiac smrť svojho syna, svedkom toho, že život Ježiša pochádzal od Otca, že jeho telo malo pôvod v Otcovi. Pred vlastným Synom bola svedkom, že Otec ho vzkriesi z mŕtvych, že vzťahy, ktoré vytvoril, prežijú.
Niečo podobné sa deje aj s nami. Ježiš nám dal Máriu za Matku práve kvôli tomuto. Ona nám najlepšie pripomína, že telo pochádza z lásky, a že nám bolo dané na vyjadrenie lásky k Bohu a k človeku. Hovorí nám: „Tvoje telo pochádza od Otca a tvoje telo ide k Otcovi.“
Sviatosť
V tomto období, kedy sme nemohli prijímať Eucharistiu a ísť na svätú spoveď, sme zistili, že v našom živote niečo chýba.
Sviatosť znamená, že Boh prišiel, aby sa s nami stretol práve prostredníctvom tela. Všetky sviatosti sú slovom Boha, ktoré sa vyslovuje v tele; a sú Božou milosťou, ktorá k nám prichádza skrze telo.
Boh sa chce s nami stretnúť v tele. To je tajomstvo našej kresťanskej viery. Svätý Atanáz povedal, že človek hľadal Boha v stvorení, ale nenachádzal Ho pre tvrdosť svojho srdca. Preto mu Boh povedal: „Dovolím ti stretnúť sa so mnou v tom, čo je ti najbližšie, v tvojom tele, takže už nebudeš mať nijakú výhovorku, aby si ma nenašiel.“ A Boh sa stal človekom, vzal na seba ľudské telo. A život v tele prežíval novým spôsobom, novým spôsobom prežíval telesné vzťahy, zažil novým spôsobom schopnosť tela dávať život. A tento nový spôsob žitia tela nám daroval – toto sú sviatosti.
Môže nám pomôcť predstaviť si akoby fotku infekčnej choroby, ale v negatíve. V tejto pandémii sme žili v strachu z tela. Telo bolo pre nás zdrojom nebezpečenstva, pretože nás uvádzalo do spoločného prostredia s chorými a mohlo nás tak infikovať spôsobom života chorých. Kristus spravil to isté, ale opačne. Vzal si ľudské telo, aby nás infikoval životom, aby vytvoril pre nás nové prostredie, v ktorom môžeme žiť skutočný život. Sviatosti sú práve tým prostredím, ktoré nám dáva Ježiš, aby sme mohli žiť tak, ako žil On, a žili tak spoločne.
Žijeme zo sviatostí a pre sviatosti, pretože v nich je obsiahnutý Ježišov život.
Preto sa zdá byť v rozpore s dôstojnosťou sviatosti odložiť jej prijatie z dôvodu iných potrieb, v tom zmysle, že človek je ochotný podstúpiť akceptovateľné riziko pri kúpe potravín, ale nepodstúpiť rovnaké riziko, aby sa mohol zúčastniť svätej omše alebo vyspovedať sa.
Kristova milosť vždy prechádza cez naše telo a náš čas, aby vykúpila toto telo a tento čas.
Svätý Ignác z Antiochie povedal, že „Eucharistia je liekom nesmrteľnosti, protilátkou na smrť, aby sme nezomreli, ale žili navždy v Kristovi Ježišovi.”
Obrad prechodu
Otvára sa pred nami nové obdobie.
Musíme urobiť krok vpred. Urobiť ho nielen každý osobitne, ale aj všetci spoločne. Preto je potrebný „obrad prechodu“.
Výraz „obrad prechodu“ vytvoril Arnold Van Gennep v roku 1909, aby popísal jav rozšírený v rituáloch primitívnych kultúr. Dalo by sa tiež hovoriť o „iniciácii“, slovo, ktoré používame v kresťanskej liturgii. Van Gennep si všimol, že človek používal obrad, keď v jeho živote mala nastať akákoľvek zmena, či už osobného alebo spoločenského charakteru. Obrad bol nevyhnutný pri narodení, pri svadbe, keď mala žena rodiť, keď dieťa vstupovalo do sveta dospelých, v momentoch, keď spoločenstvo potrebovalo akceptovať smrť svojich starcov.
Prečo je potrebný obrad vo všetkých týchto momentoch? Človek zakúša, že vždy, keď je na prahu nového obdobia, prichádza do kontaktu s posvätným. Pretože to nové je tajomné, prevyšuje to, čím sme alebo čím sme boli.
Ak je nadchádzajúci čas nový, potom musíme k nemu vykročiť spoločne a vo vzťahu s Bohom.
Bez tohto obradu sa nemôže začať budúcnosť. Bez neho pokračujeme ukotvení v zastaralých súradniciach, pretože to nové v budúcnosti nevlastní človek. Človek ponechaný na seba samého sa vie koniec koncov iba opakovať.
Kresťanské sviatosti sú tiež obradmi prechodu, sú spôsobom, ako žiť čas. Pri poslednej večeri Ježiš si pripomenul všetky Otcove dary. Vzdal mu za ne vďaky. A povzbudený týmito darmi, poprosil Otca o ďalšie.
Prosil ho, aby otvoril jeho budúcnosť a budúcnosť jeho bratov, aby mu dovolil zvíťaziť nad smrťou, a aby nám sprostredkoval moc jeho zmŕtvychvstania. Podľa Ježišovho príkladu nás sviatosti sprevádzajú životom: krst pri narodení, birmovka pri dozrievaní, manželstvo a kňazstvo pri sebadarovaní a otcovstve, pomazanie chorých pri predchode k Otcovi…
Záver tejto pandémie, rovnako každý vstup do nového obdobia, potrebuje obrad prechodu.
Obrad prechodu nám pomôže spomenúť si, že autentický čas je časom spoločenstva, pretože každý príbeh je prepletený s príbehmi našich rodičov, bratov, detí. Do našich sŕdc vkladáme túto istotu: buď bude budúcnosť budúcnosťou spoločnou pre rozvíjanie spoločného dobra, alebo vôbec nebude.
Začína sa nové obdobie. Jeho novosť bude spočívať v novom spôsobe vytvárania vzťahov, a v novej úlohe, ktorú Boh bude zohrávať v našich vzťahoch. Cirkev prežíva všetky nové veci prostredníctvom sviatostí, obradov prechodu, kde sa celý náš čas dáva do súvisu s Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním. A súčasne vnáša tieto obrady prechodu do ostatných častí života cez sväteniny a požehnania.
Slávenie obradu prechodu
Obrad prechodu chce byť oslavou. Nemala by v nej chýbať spomienka na prežitú situáciu. Tak ako Mária rozpoznávala Božie dary, keď o nich premýšľala vo svojom srdci, aj nám pomôže rozpoznať Pánovu ruku v udalostiach pandémie, ak si ich pripomenieme spoločne. Rámcom na obrad prechodu môže byť spoločná modlitba ruženca, modlitba liturgie hodín (napríklad vešpier) alebo nedeľná liturgia.
Ďalšou časťou obradu by mala byť modlitba za zomrelých a trpiacich. Ešte raz odporučiť Pánovi všetkých, ktorí počas pandémie odišli na večnosť, nám pomôže uvedomiť si, že náš život sme (opäť) dostali do daru. V liturgií hodín sa nachádzajú žalmy a prosby, ktoré dodávajú slová našej modlitbe, ak nenachádzame vlastné.
Každý dar sprevádza poslanie, úloha. Treťou časťou obradu prechodu nech je sľub. Sľub je ako kotva, ktorú hádžeme do budúcnosti a ktorá nám umožňuje držať sa správneho smeru aj napriek búrkam a vlnám.
Jedná sa o to, čo si rodina v rámci tohto času, keď zostávala viac spolu, uvedomila, zažila a čo z toho by chcela zachovať aj pre nasledujúce obdobie spoločného rodinného života. Môže to súvisieť s predsavzatím pripravovať sa aj do budúcnosti na nedeľnú liturgiu, dbať na spoločné stolovanie, chodiť spolu na vychádzku… jedoducho niečo, čo rodina začala robiť počas obdobia karantény a vnímala to ako požehnanie pre vzťahy.
Takéto predsavzatie, resp. prísľub nech sa vytvorí spoločne, nech sa napíše a vystaví v príbytku.
Slávme obrad prechodu v každej rodine, v každom spoločenstve rodín, v každej triede, v práci… Prostredníctvom obradu sa vytvoria nové vzťahy.
Vzdialenosť a odcudzenie, ktoré vznikli kvôli koronavírusu, nám budú slúžiť ako hnojivo, ktoré dá vyklíčiť spoločenstvu.
Zo zamyslení o. Josého Granadosa, dcjm pripravil br. Andrej Makovník, dcjm
Fotografia: pixabay
