Konzumizmus náš každodenný

2
857

Keď som bola dieťa, často som čítala o akomsi konzumizme v západnej Európe a o tom, ako je príčinou toho, že ľudia tam už nepotrebujú Boha. Rozmýšľala som, čo to ten konzumizmus vlastne je a ako vyzerá. Už len to slovo mi naháňalo hrôzu. Predstavovala som si ho ako veľké monštrum, ktoré požiera všetko, čo mu príde do cesty. Dnes sa už tak nečudujem, lebo konzumizmus už poznám, zíza na mňa spoza každého rohu a často aj z človeka.

Väčšina ľudí v mojom okolí má všetko, čo potrebuje, a aj to, čo nepotrebuje. Tak pre istotu, aby náhodou nebolo málo. Radšej desatoro svetrov, keby náhodou… Radšej štvoro tenisiek, keby náhodou… Špeciálny krém na tvár, iný na očné viečka, chodidlá, celulitídu, nechty, pery atď. Na desiatu každý deň niečo luxusnej chuti, aby to bolo pestré a mimoriadne chutné, nielen také… obyčajné.
Minule som sa tak zamýšľala nad tým, že aj túžba po stále nových aktivitách môže byť nezriadená. Oslava narodenín ako výjazdovka s celou triedou za účasti animátorov. Na sv. Mikuláša niekoľko mikulášskych večierkov za sebou, až vlastne deti nevedia, ktorý Mikuláš bol ten pravý. Radšej absolvovať všetky detské akcie v okolí, aby sme sa náhodou nenudili a o nič neprišli. Špehovať iných cez sociálne siete, hrabať sa v ich súkromí, porovnávať a uspokojovať tak svoju veľkú zvedavosť.

Ono ten konzumizmus nebude len o peniazoch a množstve nepotrebných vecí a aktivít, ale aj o dychtivej túžbe po niečom. Dychtivá túžba ‒ akoby náš nádych a výdych smeroval len k danej veci. Napríklad, taká dychtivá túžba po cestovaní. Páči sa mi, ako ľudia do riadku o záľubách píšu cestovanie. No nepoznám jediného človeka, ktorý by nerád cestoval, spoznával nové miesta a krajiny alebo by nerád dovolenkoval v peknom prostredí. Ono tá záľuba v cestovaní, ktorú si píšeme do životopisov závisí skôr od našich financií a možností. Takže kto na to prostriedky nemá, necestuje, ale to neznamená, že cestovanie by nemal rád, keby takú možnosť mal. Nedostatok prostriedkov nerobí človeka automaticky čnostným ‒ miernym, skromným či striedmym. Lebo keby tie peniaze mal, možno by ich ľahko a s radosťou rozhádzal.

A potom sú tu pseudovzťahy k veciam. Taký pseudovzťah zažívam niekedy, keď sa mám vzdať obľúbenej veci. Ako vtedy, keď som predávala kočík po dcére. Bolo mi ľúto, že opúšťa náš dom, veď s nami toľko prežil! Dva roky bol dennodenne s nami, niesol so mnou doslovne aj obrazne moje dieťa. Každý rodinný výjazd autom absolvoval s nami. Chodil s nami na prechádzky, do lesa, do kostola, na nákupy, k lekárovi, na úrady, návštevy. Bol taký pekný, dobre sa naňho pozeralo, dotýkalo sa ho. Ten môj vzťah mal však zádrheľ ‒ bol to len obyčajný kočík.

Viem, že Boh od nás žiada jednoduchosť života. „Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice“ (Mt 10,16). V myšlienkach, skutkoch, spôsobe života. No, aj sedieť dlhé hodiny pred televízorom je také jednoduché. Byť priemerný je vlastne tiež veľmi jednoduché. Nič nerobiť je mimoriadne jednoduché. Takáto jednoduchosť to asi teda nebude. Často som tápala, čo to pre mňa osobne znamená byť jednoduchou. A prišla som na to, že striedať primerane prácu, odpočinok, zábavu, tešiť sa z malých vecí a smerovať k veľkým mňa osobne robí jednoduchou. Nemať srdce a myšlienky zapratané zbytočnosťami, lebo ma to potom odkláňa od toho, čo je v živote dôležité. Ako povedala Matka Tereza: „Robiť malé veci s veľkou láskou.“ Robiť to, čo treba a vtedy, keď je to treba. Umyť chladničku je dôležité, ale nie vtedy, keď je dieťa hladné. Jedno aj druhé je dôležité, ale všetko má svoj správny čas.

„Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú.“ (Mt 7,13) V mojej mysli je široká cesta vydláždená okrem iného aj nepotrebnými hračkami, šatočkami, blúzočkami, kabelkami a topánočkami, jedlami vyberanej chuti, akciami na zaháňanie stále číhajúcej nudy, dychtivej túžbe po niečom, pseudovzťahmi k veciam či neprimeranou zvedavosťou.

Mnohí okolo mňa žijú tak, akoby tu na zemi mali ostať naveky. Akoby tie radosti pozemského života nemali nikdy skončiť. A vlastne aj ja niekedy zabúdam, že som tu len dočasne, malé zrnko piesku v obrovskej púšti histórie. A primerane tomu často aj žijem. Milan Bubák vo svojej knihe Čnosti hovorí, že práve konzumizmus je najväčšou prekážkou duchovnosti (str.148). Byť čnostným však nie je len ozdoba človeka, ale potreba, aby sme získali večný život s Otcom. Preto by som chcela byť dnes lepšia ako včera. A v apríli lepšia ako v marci. Lebo keď príde raz moja hodina odchodu z tohto sveta, musím byť iná ako som teraz. A na túto zmenu máme každý svoj presne vymedzený čas.

Zdroj fotografie: www.pixabay.com

2 komentárov

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno