Ako asi každá veriaca mama, aj ja som si od začiatku kládla otázku, ako viesť naše deti k Bohu takým spôsobom, aby k nemu naozaj raz prišli prostredníctvom osobného rozhodnutia sa pre Neho. Po ukončení licenciátneho štúdia teológie a 3 rokoch života v inšpiratívnej komunite Medzinárodného teologického inštitútu v Trumau v Rakúsku, som mala pocit, že vieme v zásade všetko potrebné na to, aby sa nám to s manželom mohlo podariť. Moja predstava bola taká ideálna ako svedectvo niektorých rodín z našej komunity. Každodenná sv. omša, pohostinnosť, Katechézy Dobrého pastiera v átriu aj domácom prostredí, spoločná večerná modlitba za oltárom nášho rodinného stola, slávenie liturgického roka v rodine.
Prvé dva roky po návrate zo štúdií, teda prvé dva roky, keď sme sa snažili s manželom tento ideál napĺňať, boli dvomi najťažšími rokmi môjho materstva.
Vysoké ideály sa trieštili o skalu mojej slabosti, vyčerpanosti. Toto trieštenie, ktoré sa nebojím nazvať dlhým a pomalým padaním na vlastné dno, trvalo celkovo štyri roky.
Bola som v očakávaní tretieho dieťaťa, nášho teraz už dvojročného Krištofka. Tehotenstvo je pre mňa vždy náročné obdobie. Počas prvého trimestra je mi nevoľno a unavene, druhý trimester si trochu vydýchnem a počas tretieho sa už zvyčajne nevládzem hýbať. Doslova. Kto poznáte stav, keď plačete od vyčerpania, tak to je ono.
Tento príbeh sa odohral počas prvého trimestra. Prišla som na každomesačné stretnutie s mojím spovedníkom a po samotnej sviatosti zmierenia som mu chcela zreflektovať, ako sa mám, čím žijem. Tak som sa v rámci tej reflexie rozplakala, že ja tie naše deti len šatím a živím, nič iné nevládzem. Ako ma tak brat Braňo počúval, oči sa mu rozžiarili a povedal: „Pekne, pekne!“ Skoro som odpadla! Čakala som všetko, len nie radosť z toho, že som na dne! Hm, čakala som asi nejakú výzvu, aby som sa zmohla, aby som zabojovala, aby som predsa len niečo urobila. Nečakala som pozvanie, aby som tento stav prijala a dokonca viac – aby som v ňom seba samu objala, aby som sa mala taká rada!
Tie Braňove rozžiarené oči mi však priniesli zvláštnu úľavu.
Zazrela som v nich Otcov milujúci pohľad hovoriaci: „To stačí. Všetko urobím ja.“
Toto náročné obdobie pokračovalo ešte aj niekoľko mesiacov po pôrode. Bolo to obdobie, ktoré som si pomenovala ako čas nepoužívaného átria, prázdnej sväteničky a obnaženého stola. Čas nepoužívaného átria, ktoré sme s radosťou zariadili a potom som nemala silu s dcérkou katechézy Dobrého pastiera robiť. Čas prázdnej sväteničky, pretože som nemala silu dopĺňať v nej dostatočne pravidelne vodu (!) A čas obnaženého stola, pretože som nemala silu meniť na ňom obrus podľa liturgického obdobia.
Toto obdobie bolo jedným z najvzácnejších v mojom živote.
Pomaly som sa počas neho prestávala chaporiť so svojou rodinou za Ježišom vlastnými silami a začala som ho stretávať takého, aký chcel prísť. „Nevyberáme si druh a spôsob stretnutia s Kristom. On sám prichádza a berie si nás.“ To bola modlitba môjho tretieho tehotenstva.
Obdobie vyčerpanosti prešlo. Krištofko podrástol a mne sa vrátili sily. Priznám sa, že k átriu sme sa už nevrátili. Zistila som, že to nie je moja cesta. Som vďačná, že naše deti môžu chodiť do átria k priateľke Katke. Svätenička zostáva naďalej často prázdna. Jej plnenie má na starosti najstarší syn. Tak keď, naplní, naplní, keď nenaplní, teším sa pohľadom na jej prázdnotu. Pripomína mi moju vlastnú prázdnotu túžiacu po naplnení. A stôl – ten sa snažíme zahaľovať obrusom aktuálnej liturgickej farby (pokiaľ máme práve použiteľný priesvitný obrus na jeho ochranu, čo tiež nie je vždy).
A teda že ako zmenila táto skúsenosť moje vnímanie toho, ako viesť naše deti k Bohu. Uvedomila som si, že tri najdôležitejšie veci sú:
- To, čo dovolím Bohu, aby robil so mnou, je dôležitejšie než to, čo robím pre svoje deti ja.
- To, čo dovolím Bohu, aby robil so mnou, je dôležitejšie než to, čo robím pre svoje deti ja.
- To, čo dovolím Bohu, aby robil so mnou, je dôležitejšie než to, čo robím pre svoje deti ja.
A potom je to asi viacero vzájomne súvisiacich, niekedy možno zdanlivo nevýznamných vecí.
Snažíme sa budovať vzťahy s rodinami s deťmi v podobnom veku. Príde čas, keď začne byť pre naše deti stále dôležitejšia partička kamarátov. Chceme, aby v čase, keď to prepukne naplno, mali okolo seba kamarátov, ktorí ich potiahnu za Ježišom, a nie od neho.
Pokiaľ je to v našich silách, snažíme sa prichádzať na slávenie svätej omše do kostola ako rodina so všetkými deťmi pravidelne v nedeľu a v piatok. Zvlášť s najmladším dieťaťom je to vždy výzva. Naposledy ma v tomto smere veľmi povzbudil tento článok. Najmä myšlienka, že rodičia (článok sa venoval špeciálne mamám), ktorí prichádzajú na svätú omšu s deťmi a sv. omšu prežívajú ako všetko len nie „romantický ideál pokojného spoločenstva s Bohom“, vstupujú do viery, sú svedkami (martýrmi), že Bohu sa odovzdávame prostredníctvom vôle, nie predstavivosti, že milosť pôsobí i vtedy, keď ju človek absolútne necíti.
Snažíme sa prehlbovať naše chápanie a praktické uskutočňovanie toho, čo znamená povolanie žiť ako domáca cirkev – konkrétne napríklad prostredníctvom života na tepe liturgického roka. Malé objavy sa snažíme zavádzať do každodenného života a deliť sa aj s inými o naše objavy prostredníctvom vymýšľania a výroby konkrétnych „pomôcok“ na toto slávenie liturgického roka v rodine. Tak napríklad, prepájame oltár domáceho stola s oltárom v chráme prostredníctvom symboliky farieb (milá pomôcka je dostupná TU), snažíme sa s deťmi pripravovať na nedeľnú svätú omšu prostredníctvom týchto katechézok, teraz sa veľmi tešíme na to, ako si vo sviatok obľúbených svätých položíme na stôl tieto kartičky, prečítame si životopis a tip na slávenie v rodine. Dôležitá poznámka. Sú obdobia, keď sa nám tieto konkrétne spôsoby slávenia liturgického roka daria a rovnako sú (aj dlhé) obdobia (tehotenstvo, bejbi v rodine), keď sa nedaria. Vtedy žijeme vo viere, že Ježiš prichádza, ako sám chce – i prostredníctvom únavy – a prijímame ho takého, aký chce prísť. Prijímame seba ako slabých, unavených, nedôsledných, ktorí sú Bohom práve takí milovaní.
A potom sú tu „malé veľké“ drobnosti ako žasnutie nad Božou dobrotou a starostlivosťou o nás v každodennom živote, ranné odovzdanie dňa a večerné spytovanie svedomia a vzájomné poospravedlňovanie sa, poďakovanie za dary, ktorými nás dobrý Boh v končiaci deň zahrnul…
Tých spôsobov zjednocovania sa s Kristom je určite veľmi veľa a som presvedčená, že každá rodina má svoj vlastný, výnimočný spôsob. Preto tento svoj kratučký zoznam ponúkam len ako formu zdieľania toho, čo v tejto konkrétnej fáze života vnímame ako ten náš spôsob zjednocovania sa s Ním my. Zámerne píšem o zjednocovaní sa rodiny s Ježišom, pretože to asi celkom dobre vystihuje ten posun, ktorý prišiel u mňa tretím tehotenstvom. Už nejde o to, ako my ako rodičia vedieme naše deti k Bohu, ako skôr o to, ako sa my ako rodina s Ním v každodennosti zjednocujeme.
Milé kontemplatívne mamy, podelíte sa aj vy o ten svoj spôsob zjednocovania sa s Ježišom alebo hoci aj vedenia detí k Bohu? Svojím spôsobom je jedno, ako to nazveme, pokiaľ vieme, že zdieľame tú istú túžbu – aby naše deti rovnako ako my patrili Bohu… Teším sa na vaše komentáre!
Autorka fotografie: Barbara Reháková
Tiez bola moja velka snaha, aby som dieta viedla spravne… Len som zabudala na to, ze potrebujem aj ja vela cerpat z Pramena. Inak davam len a len seba, nie Jeho. A tak je to teraz viac o Nom samom pre mna a pre nas, cez nedokonalosti i zlomene sdrce. Ja sama dieta nase k Nemu neprivediem, ale mozem mu byt svedkom o ceste, ktorou kracam ja za Jezisom. Vdaka KDP, ktore uci velkej pokore, trpezlivosti a zverenia do Bozich ruk. Ved, koniec koncov, je to Jeho sposob a cesta.
Vďaka za podelenie sa, Katka!
Ja sa snažím každý deň s deťmi tráviť kvalitne a nemám na mysli niečo výnimočné, len to, čo spolu robíme, žijeme, prežívať naplno. Snažím sa deti viesť k vďačnosti, upozorňovať ich na malé zázraky a ony sa potom modlia, aby sme napr. stihli autobus a keď ho stihneme, tak ďakujú. Veľmi si prajem nesýtiť naše dcéry balastom a veľmi sa poteším, keď to okolie ocení a potom sa chválou nechám opantať a už to ide so mnou z kopca :).
Takisto má veľmi povzbudil článok o mamách na sv. omši, hneď som si spomenula, ako som sa s dcérami v tuhom mraze nedávno vychystala do kostola, v kostole sme stáli v chodbičke, lebo bábätko bolo nespokojné, cestou späť sa deti triasli od zimy, ale ja som Bohu hovorila nie, nie, neprestanem s nimi chodiť do tvojho Domu!
PS: vďaka za vaše katechézky, veľmi nám pomáhajú v príprave na nedeľnú sv.omšu
Teším sa, že Katechézky pomáhajú a článok o mamách na sv. omši povzbudil 🙂 Vďaka aj za vaše podelenie sa!
Ako by som videla svojho spovedníka, jeho široký úsmev a slová: “Je to dobré!” Hoci deti ešte nemám, ale podobnú situáciu poznám 🙂
Takého spovedníka sa držte!:)
momentálne čakám 4 dieťa,tretí trimester.Dvojičky majú iba 2,5 roka a váš článok mi práve prišiel ako dar 🙂
Naposledy som sa mojmu spovedníkovi “posťažovala”,že vieru neviem žiť tak ako predtým ako som deti nemala,je to kolotoč povinností,chaosu,vyčerpanosti,zároveň však sa cítim naplnená a spokojná.Nevnímam výhradu vo svedomí.Je to ok?Povedal mi,že to vnímam veľmi správne a práve tá služba rodine,deťom je zároveň mojou modlitbou.Tiež mi povedal,že prežívanie viery nikdy nesmie byť “oddelené od reálneho života” a nie som sestrou v konteplatívnom ráde,aby som mala ten priestor pre Pána v tichu a modlitbe.
Tiež ma veľmi povzbudil ten článok o mamách s malými deťmi v kostole,som vďačná za toto zdielanie mamičiek aj v duchovnej oblasti.Je toho ako šafranu,ale toho čo je vzácne nikdy nie je veľa.Bohu vďaka za váš blog!
Jej, Miška, ja som tiež v 3. trimestri so 4. dieťaťom, len teda dvojičky nemám, takže máte môj rešpekt! Môžeme sa za seba vzájomne modliť do šťastného pôrodu 🙂 Vďaka za milú spätnú väzbu!
Milá Andrejka našla som tento článok už asi po vašom 4. porode a preto verím že sa už celá rodinka tešíte s 4. dieťaťom. My máme len 2 detičky avšak môj manžel nie je praktizujuci kresťan a tak sa snažím vieru odovzdávať sama. So starším synom som musela prestať chodiť do kostola kvôli druhému tehotenstvu a teraz ho neviem dostať na sv.omsu čo ma veľmi mrzí. Verím však že Pán Ježiš najde nejaký spôsob ako začať a že to bude o to silnejšie svedectvo. Vďaka za vaše clanky sú pre mňa požehnaním.
Vďaka za komentár, Evka. Želám Vám plnosť Božieho požehnania pri odovzdávaní viery deťom! Zo svojho okolia viem, že je to možné i v manželstvách, kde je len jeden partner veriaci, hoci je to samozrejme náročnejšie. Ste statočnica, že to sama ťaháte! Určite Vás v tom Boh špeciálne požehná!