Kávičkový blog: Môžeme ísť do pôrodnice

Toto je asi posledný blog, ktorý píšem pred odchodom do pôrodnice. Je toto aj posledná káva, ktorú pijem? Tento raz som to chcela mať všetko inak. Niežeby to prvýkrát nedopadlo dobre, dokonca práveže najlepšie ako mohlo, ale predsa…

Opýtajte sa rodičky niekoľko dní po pôrode, ako sa má, či bolo všetko v poriadku. Bezprostredne po pôrode je žena šťastná, pretože už ju už takmer nič nebolí – alebo nebolí v porovnaní s tým, aké mala bolesti predtým. Ak je dieťatko zdravé a krásne, bude v eufórii. S plynutím času sa však začnú vybavovať všetky tie nepríjemnosti, ktoré si počas pôrodu a po ňom prežila. Dostala som sa do kolotoča spomienok, ktorý vrcholil tým, že som pri uspávaní svojho prvého syna potajomky plakala pri predstave, že opäť budem musieť ísť do nemocnice. Myslela som, že to tento raz bude môcť byť iné… pre rozličné okolnosti však nebude. Prvý pôrod bol veľmi požehnaný. Predstavu všetkého ťažkého som vopred prijala a obetovala. Teraz som úplne zabudla na to, že sa človek nakoniec musí vzdať všetkého, aby našiel všetko. Úplne som zabudla na Máriin príbeh, ktorej niekoľko dní pred pôrodom mohlo byť všelijako, ale určite nie pohodlne. Úplne som zabudla na to, za akých okolností musela prežívať niečo tak dôležité ako pôrod.

Určite to poznáte. Nečakane k vám príde útecha. Keď sa cítite mizerne, vtedy vás prostredníctvom niekoho alebo niečoho Boh vyvedie z tej mizérie, do ktorej ste sa nechali vtiahnuť. Vzala som tú knižku do rúk už veľakrát: Jo Croissant – Kňazstvo ženy, kňazstvo srdca. Potrebovala som čítať niečo jednoduché. (Odborné diela od jezuitov, ktorí zo zásady neprekladajú latinské citáty, si nechám na obdobie, keď ma práve nebude tlačiť dieťa a mlieko). Je to útla knižočka, písaná najmä pre ženy. Sediac v tulivaku v detskom kútiku, kde zabával manžel nášho syna, mala som dopriaty luxus takmer hodinového čítania. Zaujal ma tento úryvok: ,,Najväčším milostiam predchádzajú najväčšie odriekania. Aby človek mohol prijať samého Boha, musel zanechať všetko, aby Boh bol jediným dobrom, jediným pokladom. Pán nás zbavuje v živote mnohých nadbytočných vecí, aby sme mali voľné ruky pre prijatie toho, čo je podstatné. A keď nám chce dať kráľovský dar, vtedy nás zbavuje dokonca i nevyhnutného, i toho, na čo máme nárok. Boh vie, nakoľko sú túžby ženy oprávnené, veď je celkom normálne, že túži po väčšej pozornosti, väčšej nežnosti, a väčšej slobode konania. A predsa, Pán od nej žiada, aby sa zriekla i toho, na čo má právo. Nie preto, aby ju šikanoval, ale preto, aby jej dal ešte skvelejší dar, aby sa dal on sám, a tak ju dokonale naplnil. Nemyslím, že by sa Mária čo len raz obzrela späť, keď sa jej dieťa narodilo a že by si priala byť inde než v betlehemskej jaskyni.”

Pripomenula som si, že som znovu pozvaná k sebadarovaniu a k prijatiu všetkého, čo neviem ovplyvniť, a priniesť tak „obetu ľúbeznej vône“ so srdcom nastaveným plniť Božiu vôľu a spolu s Máriou rodiť svoje dieťa, ale aj Božie dieťa tam a medzi tými, kde sa nachádzam.
Takto romanticky sa naladíte na tú správnu vlnu a potom sa dozviete, že okrem toho, že vám na šesť týždňov v bytovke odstavia výťah, pravdepodobne hneď po návrate z pôrodnice niekoľko dní nebude tiecť voda. Už máte pocit, že ste dobrý a svätý a zas vás postretne to isté a dokonca veľmi rýchlo. Každý deň vstávať a začínať nanovo, tuším fakt ide o to. Môžem sa vrátiť k meditácii o Máriinom komforte alebo skôr diskomforte, ktorý rozhodne netrval iba niekoľko dní, a prosiť, aby som všetky tieto skúšky nepohodlia zvládla aspoň trošku s eleganciou kresťanky, ktorá vie, že každú ťažkú vec môže obetovať a byť tak súčasťou spásy.