Katechézy o rodinnom živote: III. Význam ľudskej sexuality
Materiálny, pozemský a telesný svet je viac, než len obyčajnou hrnčiarskou hlinou v rukách človeka. Stvorenie je posvätné. Má sviatostný charakter. Odráža Božiu slávu. To zahŕňa aj naše telo. Naša sexualita má schopnosť plodiť (prokreácie), a tak mať účasť na dôstojnosti ľudskej osoby stvorenej na Boží obraz. Máme žiť v tomto vedomí.
Prirodzený hmotný svet oplýva duchovným dobrom
Katolícka viera bola vždy náboženstvom silne previazaným s „hmotným“ svetom. Biblia začína v záhrade a končí svadbou.[33][1] Boh stvoril svet, nazval ho dobrým a vstúpil do dejín. Ježiš Kristus, Boží Syn, vzal na seba telo a stal sa jedným z nás. Vo sviatostiach sú konsekrované materiálne veci, pričom sa stávajú viditeľnými znakmi milosti. Obyčajný chlieb a víno, voda, olej a dotyk ľudských rúk – to všetko sú materiálne spôsoby, v ktorých sa Božia prítomnosť stáva účinnou a skutočnou.
Veríme, že skutky telesného milosrdenstva majú duchovný rozmer. Keď nasýtime hladného, dáme piť smädnému, zaodejeme nahého, prichýlime pocestného, navštívime chorého, poskytneme pomoc väznenému alebo pochováme mŕtveho – tým vlastne poslúžime Ježišovi (Mt 25, 25-40). Veríme, že Božie stvorenie je dobré (porov. Gn 1, 4-31). Touto dôverou je preniknutý katolícky pohľad na svet. Možno to postrehnúť v našom umení a architektúre, v rytme nášho liturgického kalendára, ktorý obsahuje sviatky a pôsty, ako aj v našej ľudovej zbožnosti a vo sväteninách.
Mužská a ženská sexualita sú súčasťou nášho duchovného zamerania
Materiálne stvorenie má aj svoj duchovný význam a uspôsobuje náš život ako muža alebo ako ženy. Naša sexualita má svoje zameranie. Naše telo nie je iba schránkou pre dušu alebo mechanickým zariadením zmyslov pre mozog. Ba nie je ani surovým materiálom, ktorý môžeme voľne používať alebo preprogramovať. V kresťanskom ponímaní sú telo a duch hlboko spojené. Každá ľudská bytosť je jednotou tela a duše. Svätá Hildegarda z Bingenu napísala: „Telo je skutočne chrámom duše, spolupracuje s dušou prostredníctvom zmyslov, podobne ako je mlynské koleso poháňané vodou.“[34][2] Telo má prirodzenú dôstojnosť, lebo je súčasťou Božieho stvorenia. Je intímnou súčasťou našej identity a nášho večného údelu. Dve pohlavia doslovne zhmotňujú Boží plán vzájomnej závislosti, spoločenstva a otvorenosti pre nový život. Nemôžeme znehodnotiť alebo zneužiť telo bez toho, aby sme nespôsobili škodu duchu.
Samozrejme, nie vždy milujeme tak, ako by sme mali. Sexualita je jedinečným a výrazným faktorom ľudského správania – tak pre dobro ako aj pre zlo. Zneužitá alebo neusporiadaná sexualita spôsobovala vždy veľký zmätok a hriech. Sexuálna túžba a porozumenie sebe samému môžu byť zložité. Našu identitu nám zjavuje Ježiš a Boží plán s naším životom, a nie naše rozhodnutie poznačené hriechom a ohraničenosťou.
Manželstvo môže existovať preto, lebo to, čo je „ľudské“, zahŕňa plodnosť (prokreáciu) i spoločenstvo, biologický aspekt i aspekt Božej zmluvy, prirodzené i nadprirodzené. Manželstvo je tu na to, aby sme skôr objavovali a prijímali, než vynachádzali či stanovovali, povolanie sebadarovania, pretože ono je vpísané do podstaty stvorenej ľudskej prirodzenosti muža a ženy v kontexte zmluvy. Manželstvo je Božím dielom, pretože sme Božími stvoreniami a pretože Boh stvoril muža a ženu, aby sa stali jeho priateľmi prostredníctvom zmluvy s Ním.
Náš pôvod ako dvoch rozličných a doplňujúcich sa pohlaví je súčasťou toho istého povolania k láske, spoločenstvu a životu. [35][3] Povedané slovami pápeža Františka: „Je to príbeh lásky. Je to príbeh majstrovského diela stvorenia“.[36][4]
Toto povolanie k láske, spoločenstvu a životu zahŕňa celú bytosť muža a ženy, telo i dušu. Ľudská osoba je „bytosť zároveň telesná i duchovná“.[37][5] Telo v určitom zmysle vyjadruje osobu. [38][6] Ľudská sexualita preto nie je nikdy čisto biologická. Pohlavná rozdielnosť, ktorú telo zviditeľňuje, priamo napomáha manželskému charakteru tela a schopnosti ľudskej osoby milovať. [39][7] Stredobodom tohto povolania milovať je Božie poverenie: „Ploďte a množte sa!“ (Gn 1, 28). Jednota manželského páru prostredníctvom tela je preto svojou vnútornou povahou tiež povolaním k rodičovstvu – stať sa otcom a matkou.[40][8]
Keď Adam prvýkrát uvidel Evu, v jeho slovách sa oprávnene ozýva výkrik radosti: Toto je teraz kosť z mojich kostí a telo z môjho tela (porov. Gn 2, 23). Katechizmus Katolíckej cirkvi poznamenáva, že od začiatku „muž objavuje ženu ako druhé ,jaʻ s rovnakou ľudskou prirodzenosťou“. [41][9] Muž a žena majú rovnakú dôstojnosť, ktorá pochádza od Boha, ich Stvoriteľa. V Božom pláne súvisí podobnosť a rozdielnosť muža a ženy s pohlavnou komplementaritou, vzájomným dopĺňaním mužskosti a ženskosti. Muž a žena sú stvorení spolu (porov. Gn 1, 26-27) a Boh chce, aby boli jeden pre druhého.[42][10] Pohlavná rozdielnosť je prvým pripomenutím, že sme stvorení na to, aby sme sa darovali iným, k čomu nás vedie Božia láska.
Svätý Ján Pavol II. často hovoril o „snubnom“ alebo manželskom význame tela”.[43][11] Ozýva sa tu učenie Druhého vatikánskeho koncilu, že „zväzok [muža a ženy] je prvotnou formou spoločenstva osôb.”[44][12] Pohlavná rozdielnosť charakterizuje všetky naše vzťahy, ba platí to aj pre tých, ktorí nežijú v manželstve, pretože každý z nás sa narodil buď ako syn alebo ako dcéra. Sme povolaní, aby sme sa stali nielen bratmi či sestrami našich súrodencov v rodine, ale aj núdznych v našom okolí, spoločenstve a Cirkvi. Naša identita ako muža a ženy je základom nášho povolania k otcovstvu alebo materstvu, a to či už prirodzenému alebo duchovnému. Takto nadobúda pohlavná rozdielnosť univerzálny význam.
Keďže ide o ústredný prvok našej identity, sexualita nemôže byť izolovaná od významu ľudskej osoby. Sexualita nie je nikdy iba telesným alebo emocionálnym pudom. Vždy zahŕňa oveľa viac. Sexuálna túžba ukazuje, že človek nie je sebestačný. Túži po intimite s druhým. Pohlavný akt, hoci aj „príležitostný“, nikdy nie je čisto biologickým aktom. Sexuálna intimita je v určitom zmysle vždy manželská, pretože vytvára ľudské puto, hoci aj nechcené. Oprávnený manželský akt nie je nikdy zameraný len smerom dovnútra, nie je autonómnym erotickým aktom. Naša sexualita je osobná a intímna, zahŕňa však vždy aj spoločenský rozmer a dôsledky. Sviatostné manželstvo nie je nikdy naším súkromným vlastníctvom, ale jeho podstatu objavujeme vo vzťahu k oveľa širšej Božej zmluve.
Máme sexuálnu etiku pretože sexualita má duchovný význam
Manželstvo a celibát sú dve rôzne povolania, ktoré zodpovedajú povolaniu muža a ženy v Božom pláne. Obidve tieto povolania majú spoločný predpoklad, že sexuálna intimita medzi mužom a ženou patrí a sa rozvíja v kontexte zmluvy. Celibát je cestou, ktorou neženatý človek potvrdzuje pravdu a krásu manželstva. V celibáte i v manželstve sa človek zrieka takého sexuálneho aktu, ktorý využíva druhého podmienečným alebo dočasným spôsobom. Opravdivá zdržanlivosť v celibáte zaiste neznamená, že človek pohŕda sexom, ale skôr ho oceňuje tým, že kladie sexuálnu intimitu do služby zmluvy. Žiť vo svetle zmluvy znamená, že manželské páry a podobne aj osoby žijúce v celibáte uplatňujú svoju sexualitu v prospech spoločenstva, aby budovali spoločnosť, ktorá nie je založená na žiadostivosti a využívaní.
Ďalšie tri katechézy budú podrobnejšie hovoriť o manželstve (štvrtá a piata) a o celibáte (šiesta). Obidva spôsoby života sú totiž založené na povolaní, danom od Boha, a to na prežívaní mužskosti a ženskosti vo veľkodušnosti a v sebadarovaní. Obidva tieto spôsoby života odkazujú na Božiu zmluvu a pre obidve je skutočnosť, že sme stvorení ako muž a žena, príležitosťou k radosti. Poriadok, ktorý ukladáme našej láske – poriadok zmluvy – niekedy pociťujeme ako bremeno. Avšak práve tento poriadok oceňuje a zjavuje pravý zmysel lásky stvorenej na Boží obraz.
Tým, že sme stvorení na Boží obraz ako muž a žena, všetci sme povolaní k čnosti čistoty. Čistota sa vyjadruje rôznym spôsobom, a to podľa toho, či žijeme v manželstve alebo nie. Ale pre každého platí, že čistota zahŕňa to, aby sme nepoužívali naše telo, či telo iných ako predmet užívania. Čistota je stav, v ktorom prežívame – bez ohľadu na to, či sme v manželstve alebo nie – našu sexualitu dôstojne a v milosti, vo svetle Božích prikázaní. Žiadostivosť je opakom čistoty. Žiadostivosť znamená, že sa pozeráme na iných len z hľadiska úžitku, ako by ich telo existovalo iba pre uspokojenie našich chúťok. Pravá čistota „nepohŕda telom“, ale hľadí na telo v plnom rozmere osoby.[45][13] Čistota je veľkým „áno“ pravde o človekovi, ktorý je stvorený na Boží obraz a povolaný žiť podľa zmluvy.
Keď pochopíme čistotu týmto spôsobom, uvidíme, že každý človek je povolaný aby zachovával čistotu. „Každý pokrstený je povolaný k čistote… Manželia sú povolaní žiť v manželskej čistote. Ostatní zachovávajú čistotu v zdržanlivosti.“[46][14] Manželská čistota dáva eros do kontextu lásky, starostlivosti, vernosti a otvorenosti životu. Čistota v celibáte, zachovávaná v zdržanlivosti, sa s ňou zhoduje v tom, že sexuálna intimita patrí do kontextu lásky, starostlivosti a vernosti.
Korene tohto kresťanského učenia sú starobylé. Už svätý Ambróz v štvrtom storočí napísal: „Vieme, že čnosť čistoty má tri formy: jednu manželskú, druhú vdovskú a tretiu panenskú. Nevychvaľujeme totiž jednu tak, aby sme vylučovali ostatné… V tomto je disciplína Cirkvi bohatá.“[47][15]
Ako máme konkrétne žiť toto učenie v manželstve alebo v celibáte a v dnešných niekedy náročných podmienkach – touto témou sa budeme zaoberať v nasledujúcich katechézach.
Boh stvoril celý materiálny svet z lásky k nám. Všetko, čo môžeme vidieť a čoho sa môžeme dotknúť, vrátane mužského a ženského tela, bolo stvorené pre Božiu zmluvu. Nie vždy milujeme tak, ako máme, ale vzor Božej lásky nás chráni a volá nás vrátiť sa k našej pravej prirodzenosti. Manželstvo a celibát sú dve cesty spoločného života, platné pre muža či ženu vo svetle Božej zmluvy. Preto sú manželstvo a celibát považované za dve formy prežívania čistoty v živote.
OTÁZKY NA DISKUSIU:
1. Prečo sa katolíci vo veľkej miere zaujímajú o hmotný, pozemský svet a vážia si ho? Predstav si niečo nádherné ako príroda, telo, jedlo, alebo umenie – prečo majú tieto skutočnosti v katolíckej tradícii taký veľký význam?
2. Čo je cieľom stvorenia? Je telesný svet ako nepopísaný list papiera, ktorý môžeme používať a robiť si s ním, čo sa nám zachce?
3. Odpočinok, jedlo, potešenie a krása – to všetko sa nám páči. Niekedy však vo svojom vnútri pociťujeme túžbu a chuť urobiť niečo, čo nie je dobré. Ako rozoznáme, či je naša túžba oprávnená a dobrá? Ako sa máme v každodennom živote starať o stvorenie i o naše telo a ako sa z nich môžeme tešiť?
4. Čo myslíš, prečo zahŕňa katolícka tradícia slávenie sviatkov i zachovávanie pôstov? Prečo obsahuje celibát i manželstvo?
Poznámka prekladateľa: V bode 44. bol biblický citát prevzatý z Jeruzalemskej biblie, v ktorej je použitý výraz „telo“ namiesto tradičného výrazu „mäso“.
[1][1] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1602. Porov. Zjv 19,7.9 a Gn 1, 26-27.
[2] SVÄTÁ HILDEGARDA Z BINGENU, Explanatio Symboli Sancti Athanasii, In: Patrologia Latina, 197, 1073. Porov 1 Kor 6, 19.
[3] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2331; Familiaris consortio, 11.
[4] FRANTIŠEK: Homília „Pápežská omša u Svätej Marty – Keď láska zlyhá.” L’Osservatore Romano (28. február 2014).
[5] Katechizmus Katolíckej cirkvi KC 362.
[6] JÁN PAVOL II. : Stredajšie audiencie o teológii tela, 9. januára 1980.
[7] KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY : List O spolupráci muža a ženy (2004), 8.
[8] Porov.: PAVOL VI., encyklika Humanae Vitae (1968), 12.
[9] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 371.
[10] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 371.
[11] Porov. Teológia tela, 9. január 1980.
[12] Gaudium et spes, 12.
[13] KAROL WOJYŁA : Love and Responsibility (Láska a zodpovednosť), Ignatius Press, 1993, 171.
[14] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2348-2349. Porov. SVÄTÝ AMBRÓZ, De viduis, 23.
[15] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2349.
