Sme viac než len náhodným výsledkom evolúcie. Sme viac ako len súhrnom našej biologickej stránky. Boh existuje a je dobrý. Miluje nás. Stvoril nás na svoj obraz, aby sme mali účasť na jeho radosti. Aktívne pôsobí v našom živote. Poslal svojho jednorodeného Syna, aby obnovil našu dôstojnosť a priviedol nás k sebe domov.
Plán pre život a láska, ktorá nás posilňuje
- Katolícke učenie o manželstve a rodine vychádza z jadra našej viery. Preto začíname tieto katechézy tým, že si pripomenieme základné poslanie Cirkvi. Náš Boh nie je neprístupný a vzdialený. Veríme, že Boh zjavil seba samého v Ježišovi Kristovi. Ježiš je prameňom nádeje, viery, lásky a radosti, ktorá má oduševňovať život katolíckej rodiny. Ježiš je tým dôvodom, na základe ktorého môžeme dôverovať v múdrosť katolíckej viery. Všetko to, čo predkladáme v týchto katechézach, vychádza zo samotného Ježiša. [1][i]
- Pápež František nedávno o manželskom živote povedal: „Sľúbiť lásku navždy je možné, len ak človek objaví väčší plán, než sú jeho vlastné projekty, plán, ktorý nás podopiera a umožňuje darovať milovanej osobe celú budúcnosť. [2][ii] Žijeme však v čase, keď je vo svete silne rozšírený skepticizmus voči tomuto „väčšiemu plánu“ alebo voči hlbšieho zmyslu ľudskej skúsenosti. Pre mnohých ľudí je ľudská osoba len o niečo viac, než náhodný výsledok evolúcie: poprepájané atómy uhlíka. Inými slovami, podľa mnohých ľudí človek nemá nejaký vyšší cieľ, iba ten, ktorý si sám pre seba stanoví.
- V dobe vyspelej technológie a materiálneho bohatstva sa tento spôsob zmýšľania, ktorý neberie do úvahy Boha, môže zdať hodnoverný. Nakoniec však dospejeme k tomu, že je to príliš zredukovaný pohľad na človeka, na to, čím sme ako žena a muž. Podkopáva to totiž ľudskú dôstojnosť a zanecháva prázdnotu v duši, ktorá túži po naplnení. To nemôže byť pravda.
- V skutočnosti túžime dať hlbší zmysel nášmu životu. Hľadanie zmysluplnosti je univerzálnou ľudskou skúsenosťou. Ľudské bytosti si vždy kládli tieto základné otázky: „Kto som?“ „Prečo som tu?“ „Ako mám žiť?“ Kresťanská viera sa objavila v staroveku v oblasti Stredomoria a spojila v sebe prvky gréckej, rímskej a hebrejskej kultúry, ale aj iných kultúr. Bol to svet, v ktorom sa snažili presadiť mnohé rôznorodé pohľady na základné otázky života.
- Naša dnešná situácia je podobná. Dnes, podobne ako v staroveku, sa kultúry navzájom prekrývajú a prenikajú jedna do druhej. Dnes, rovnako ako vtedy, súperia medzi sebou filozofie hľadajúce zmysel života, pričom ponúkajú rozličné vízie šťastného života. Zároveň sa však často vyskytuje utrpenie a chudoba, v niektorých kultúrach dokonca pohŕdanie akýmkoľvek náboženstvom či filozofiou, ktoré ponúkajú záväznú alebo celostnú pravdu.
- Naša doba, ktorá prináša mnohé, neraz protirečivé odpovede, je preto časom zmätku. Mnohí ľudia dnes úprimne hľadajú zmysel života, ale nevedia, komu veriť, alebo čomu obetovať svoj život.
- Kresťania sú – uprostred tejto neistoty – ľuďmi, ktorí veria v Ježiša Krista. [3][iii] Napriek pochybnostiam, ktoré sa vyskytovali v priebehu dejín ľudstva, je katolícka cesta nádeje a radosti, lásky a služby založená na stretnutí s Ježišom. Ako napísal svätý Ján Pavol II. vo svoje prvej encyklike, „toto zjavenie lásky a milosrdenstva má v dejinách ľudstva svoju formu a svoje meno: volá sa Ježiš Kristus“. [4][iv] Všetko vyplýva z tejto skutočnosti. Ježiš Kristus je základom kresťanskej viery. [5][v]
Ježiš zjavuje Boha a plán sa začína odhaľovať
- V Biblii sa Ježiš pýta svojich učeníkov: „Za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16, 13-20). Dejiny ľudstva za uplynulých dvetisíc rokov smerujú k odpovedi na túto otázku. Kresťania sú ľuďmi, ktorí sa stretli s Ježišom, a to rôznym spôsobom: prostredníctvom svedectva svätých a apoštolov, prostredníctvom Svätého písma a sviatostí, v modlitbe a službe chudobným, cez liturgiu, cez priateľov a rodinu. Na základe tohto stretnutia kresťania uverili v Ježiša a spolu s Petrom môžu povedať: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16).
- Ježiš na zemi vykonal mnoho vecí. Jednou z nich bolo to, že trpel, a predsa zotrval v láske. Ježiš bol ukrižovaný ľudskými rukami, no víťazne vstal zo smrti. Pretože to všetko pretrpel sám Boh, kresťania veria, že Boh nie je vzdialený od ľudskej existencie. Neveríme v akéhosi rozmarného boha, alebo v božstvo, ktoré súperí s ľudskými bytosťami. Boh, v ktorého veríme, chce, aby sme sa rozvíjali. Práve vďaka Ježišovi Kristovi môžu katolíci dôverovať v Božiu lásku k človeku. Pápež František to vo svojej prvej encyklike vysvetlil nasledovne:
„Trpiacemu človeku Boh nedáva argumenty, ktoré by mu všetko vysvetlili, ale ponúka mu svoju odpoveď v podobe prítomnosti, ktorou ho sprevádza, či v podobe skúsenosti dobra, ktoré sa spája s osudmi utrpenia, aby doň vnieslo lúč svetla. V Kristovi sám Boh chcel s nami prežívať túto cestu a ponúknuť nám svoj pohľad, aby sme v nej mohli vidieť svetlo. Kristus je ten, ktorý znášaním bolesti je ,pôvodcom a zavŕšiteľom vieryʻ “[6][vi].
- Celá kresťanská teológia je v určitom zmysle vysvetlením toho, čo znamená povedať, že Boh sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych. Božia prítomnosť v Ježišovom ľudskom tele znamená, že transcendentný Stvoriteľ sveta je zároveň náš imanentný, osobný, vyslovene nežný Otec. Trojjediný Boh navždy zostane nekonečným tajomstvom, no napriek tomu, ten istý Boh sa stal konkrétnym človekom v danom čase a na danom mieste. Boh sa stal zraniteľným, či už ako dieťa v jasliach, alebo na kríži. Ježiš učil a hovoril, smial sa a plakal. Jeho život, smrť a vzkriesenie znamenajú, že hoci Boh zostáva nevyčerpateľným tajomstvom, nie je neprístupný. Práve Ježiš nám umožnil, aby sme s dôverou mohli hovoriť o Bohu a o Božej pravde.
- Ježiš hovorí o sebe ako o synovi Otca a spolu so svojím Otcom posiela svojho Ducha svojmu ľudu. Od neho sa teda učíme, že Božia prirodzenosť je večným spoločenstvom troch božských osôb, Otca, Syna a Ducha Svätého. Skrze krst udelený v Cirkvi, Ježiš pozýva každého, aby mal účasť na Božej zmluve a bol súčasťou Božieho spoločenstva. Dejiny Izraela a následne dejiny Cirkvi sú dejinami, ktoré majú univerzálny význam, pretože povolávajú človeka k životu Božieho ľudu a k účasti na Božom spoločenstve.
Ježiš zjavuje našu ľudskú identitu a údel/poslanie
- Ježiš nám zjavuje, kto je Boh, a tiež to, že Boh nás miluje a chce sa k nám priblížiť. Ježiš však zjavuje aj to, čo znamená byť človekom. Druhý vatikánsky koncil o Ježišovi ako o Božom Slove učil, že „tajomstvo človeka sa stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova.“[7][vii] V Ježišovi Kristovi sa učíme, kto sme, čo by sme inak neobjavili a nevedeli. Biblia to uvádza nasledovne: „váš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3, 3). Katolíci veria, že Boh tak miloval svet (porov. Jn 3, 16), že namiesto toho, aby nás nechal v neistote, vzal na seba ľudské telo, aby odhalil, kto je Boh a kto sme my. Druhý vatikánsky koncil to vysvetľuje takto:
„Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný na dialóg s Bohom. Veď jestvuje iba preto, lebo ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi.“[8][viii]
Ako zdôraznil pápež Benedikt XVI. na ostatnom Svetovom stretnutí rodín v Miláne v roku 2012: „Práve láska robí ľudskú osobu autentickým obrazom blaženej Trojice, Božím obrazom“. [9][ix]
- Výraz „Boží obraz“ pochádza z Knihy Genezis (Gen 1, 26-27; 5, 1 a 9, 6) a znamená, že každá jednotlivá osoba je vzácna a má svoju jedinečnú a neumenšiteľnú dôstojnosť. Môžeme zneužiť alebo využiť iných ľudí, vrátane seba, ale nemôžeme vymazať pravdu o tom, ako nás Boh stvoril. Naša základná ľudská dôstojnosť nie je podmienená našimi zlyhaniami, či úspechmi. Božia dobrota a jeho láska k nám je prvotná, a oveľa zásadnejšia než akýkoľvek ľudský hriech. Boží obraz prebýva v nás nezávisle od toho, čím ho zacloníme. To, že sme boli stvorení na Boží obraz, poukazuje na skutočnosť, že naša pravá radosť a naplnenie spočívajú v tom, aby sme poznali a milovali jeden druhého, a slúžili si navzájom, ako nám to ukázal Boh.
- Hovoriť o mužovi a žene ako o „Božom obraze“ znamená, že nemôžeme hovoriť o ľudskej prirodzenosti bez zmienky o Bohu. Ak prirodzenosťou Boha je spoločenstvo Trojice – Otca, Syna a Ducha Svätého a ak sme stvorení na tento obraz, potom naša prirodzenosť je charakterizovaná vzájomným vzťahom. Aby sme boli osobou, na to potrebujeme spoločenstvo. [10][x] „Byť osobou na Boží obraz a na Božiu podobu si vyžaduje aj byť vo vzájomnom vzťahu, v zjednotení s druhým ,jaʻ“[11][xi] Aby sme boli samými sebou, potrebujeme jeden druhého a potrebujeme Boha. Potrebujeme niekoho, aby sme ho milovali a aby niekto miloval nás. Aby sme boli tým, čím sme boli stvorení, musíme dávať seba našim blížnym. „Byť osobou… sa nemôže uskutočniť, iba ak v ,úprimnom darovaní sebaʻ. Príkladom tohto výkladu o osobe je sám Boh ako Trojica, ako spoločenstvo Osôb. Povedať, že človek je stvorený na obraz a na podobu tohto Boha, znamená to isté ako povedať, že aj človek je povolaný byť ,preʻ iných, stať sa darom.“ [12][xii] Zachrániť si život znamená stratiť ho pre Boha (porov. Mt 10,39; 16,25). Toto teologické chápanie ľudskej osoby sa stane programom pre celú morálnu teológiu, vrátane katolíckeho učenia o rodine.
- Môžeme fantazírovať o sebestačnosti, sme však stvorení na Boží obraz. A ak chceme žiť ako Božie dcéry a synovia, čo naozaj sme, potom musíme prijať Božie poslanie – milovať Boha a blížneho. Tak ako Ježiš zjavil Božiu prirodzenosť skrze svoju lásku a obetu, tak aj my prijmeme našu pravú ľudskosť naplno vtedy, keď vstúpime do vzťahov lásky a služby voči našim blížnym a voči Bohu.
- Druhý vatikánsky koncil vzhľadom na ľudskú dôstojnosť uviedol, že mnohí ateisti si myslia, že „samotné vedecké uvažovanie“ nám môže povedať všetko, čo potrebujeme vedieť o nás samých, bez toho, aby sme sa odvolávali na niečo mimo prirodzený svet. [13][xiii] Katolíci sa však domnievajú, že teológia je základom pre antropológiu; inými slovami, veríme, že chápanie Boha a jeho dôvodu pre stvorenie je zásadné pre akýkoľvek ucelený opis ľudskej bytosti. Katolíci veria, že Božie sebazjavenie v Ježišovi nás privádza späť k nám samým. Zjavuje nám totiž pravdu o tom, kto sme, a zásadným spôsobom nám odhaľuje skutočnosť, že patríme Bohu. Božia láska je základom našej identity, je oveľa zásadnejšia než akákoľvek úzkosť, úsilie, alebo otázky, ktoré môžeme mať. Svätý Ján Pavol II. na začiatku svojho pontifikátu učil: „Človek, ktorý chce dôkladne pochopiť sám seba – a to nie iba podľa bezprostredných, čiastočných, často povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií svojho bytia – musí sa priblížiť ku Kristovi aj so svojím nepokojom a neistotou, so svojou slabosťou a hriešnosťou, so svojím životom a smrťou.[14][xiv]
- Čo sa týka učenia o manželstve, sám Ježiš sa odvoláva na Boží plán a cieľ stvorenia. Keď farizeji kladú Ježišovi otázku ohľadom rozvodu, vo svojej odpovedi im pripomína, že Boh stvoril ľudské bytosti ako muža a ženu, a že manžel a manželka sa stávajú jedným telom.[15][xv] (Mt 19, 3-12; Mk 10, 2-12). Podobne, keď apoštol Pavol píše Korinťanom o sexuálnej etike, pripomína im jednotu tela muža a ženy pri stvorení (1 Kor 6, 16). Keď píše Efezanom o manželstve, znova im pripomína túto jednotu a hovorí im, že je to „veľké tajomstvo“, ktoré sa vzťahuje na Krista a Cirkev (Ef 5, 32). Keď píše cirkvi v Ríme, hovorí o Božej prirodzenosti a vôli zjavenej v stvorení a o mnohých hriechoch – vrátane sexuálnych hriechov – ku ktorým dochádza vtedy, keď sa človek odvráti od poznania Stvoriteľa (Rim 1, 18-32).
Láska je poslaním rodiny
- Teraz by už malo byť jasné, prečo téma Svetového stretnutia rodín v roku 2015 znie: „Láska je naše poslanie“. Jeden z najdôležitejších pápežských dokumentov 20. stor. o rodine a jej živote – Familiaris consortio, svätého pápeža Jána Pavla II. – je zhrnutím katolíckeho učenia o Bohu a ľudskej prirodzenosti, a tak predstavuje katolícku vieru o tom, ako máme žiť:
„Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu. Tým, že ho z lásky povolal k životu, zároveň ho aj určil pre lásku. Boh je láska a sám v sebe žije z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že ľudskú prirodzenosť muža a ženy stvoril na svoj obraz a stále ju udržuje v bytí, Boh vložil do nej povolanie a tým aj schopnosť a úlohu milovať a žiť v spoločenstve. Preto láska je hlavným a prirodzeným povolaním každého človeka.“ [16][xvi]
Božia láska nás nikdy neprestane povolávať. Nemôžeme byť zbavený tohto pozvania. Boli sme stvorení na Boží obraz, a napriek skutočnosti ľudského hriechu, toto povolanie – vpísané do nášho stvorenia – nemôže byť nikdy vymazané.
- Katolícky pohľad na manželstvo, rodinu a sexualitu patrí k širšiemu povolaniu žiť takým spôsobom, ktorý zviditeľňuje a vyžaruje Božiu lásku. Žiť toto povolanie znamená prežívať naplno každodenný život s Božou radosťou. Celá ľudská osoba – telo a duša, naša mužskosť a ženskosť, a všetko, čo z toho vyplýva – je zahrnutá do Božieho pozvania. Téma najbližšieho Svetového stretnutia rodín – „rodina plná života“ je preto opodstatnená. Rodina je vtedy naplno živá, keď prijímame Božie pozvanie, aby sme sa stali synmi a dcérami, takými, akými nás Boh stvoril.
- Naša doba je časom zmätku a neistoty. Ježiš Kristus je bezpečným útočiskom. Ľudská dôstojnosť je pevne zakotvená v Ježišovi, Bohu, ktorý sa stal človekom. Ježiš nám zjavil, kto je Boh a kto sme my. V Ježišovi stretávame Boha, ktorý nás hľadá, ktorý vytvára spoločenstvo a pozýva nás, aby sme mali účasť na jeho radosti. Sme stvorení na Boží obraz a povolaní do spoločenstva s ním a medzi sebou navzájom. Táto láska dáva zmysel a stvárňuje všetky aspekty ľudského života, vrátane rodiny.
OTÁZKY NA DISKUSIU:
- Čo je to, čo robí Ježiša dôveryhodným?
- Čo ťa v tvojom živote odvádza od Ježiša? Čo by napomohlo k tomu, aby ti bol Ježiš bližší, alebo aby sa dokonca stal tvojím dôverným priateľom?
- Čo znamená byť „stvorený na Boží obraz“? Je možné pochopiť ľudskú identitu bez Boha? Prečo áno, prečo nie?
- „Láska je naše poslanie“ – tak znie ústredná téma týchto katechéz. Čo znamená „láska“ v tvojom živote? Ako môže poslanie milovať ovplyvňovať tvoje rozhodnutia, tvoje priority a ambície.
[i] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 425-427.
[ii] Porov. FRANTIŠEK, encyklika Lumen fidei, 29. júna 2013, 52.
[iii] Porov. Lumen fidei, 57.
[iv] Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Redemptor hominis, 4. marca 1979, 9.
[v] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 426.
[vi] Lumen fidei, 57. Porov. Hebr 12, 2.
[vii] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes (1965), 22.
[viii] Gaudium et spes, 19.
[ix] BENEDIKT XVI., Homília pri eucharistickom slávení. Siedme svetové stretnutie rodín, Miláno (2. júna 2012).
[x] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2331
[xi] JÁN PAVOL II., apoštolský list Mulieris Dignitatem (1988), 7.
[xii] Mulieris Dignitatem, 7.
[xiii] Porov. Gaudium et spes, 19.
[xiv] Redemptor hominis 10.
[xv] Porov. Gn 1, 26-27; 2, 24.
[xvi] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Familiaris Consortio (1981), 11. Porov. Gen 1, 26-27; 1 Jn 4,8; Gaudium et spes, 12.
Foto: Matej Žiak
