Juraj Zlocha: Majme odvahu vrátiť dôstojnosť Láske

0
512

Božie cesty sú nevyspytateľné a Božie zámery často nepochopiteľné. Narodenie človeka s ťažkým a trvalým telesným postihnutím je z ľudskej perspektívy vždy veľkým otáznikom. Ale k svätosti aj to je stále málo, tá vyžaduje viac. A tak bez ohľadu na okolnosti, Boh dáva človeku príležitosť stále väčších a ťažších skúšok, aby sa dobrovoľne zbavil svojej svetskej záťaže a osvojil si Božie vlastnosti. Víťazná Božia prozreteľnosť už dvetisíc rokov kladie ľudom tú istú otázku – Veríš, že aj v tvojom živote môžem vykonať zázrak? (Porov. Mt 9, 28)

Juraj Zlocha sa nemusel narodiť, ale Boh to zariadil tak, aby aj on splnil svoju pozemskú misiu. Vie, aké je od narodenia žiť s ťažkým a trvalým telesným postihnutím, zažívať panický strach z ľudí a v 18 rokoch stratiť otca. Vie, aké je byť nepochopený, odsunutý na „vedľajšiu koľaj“. Ale zároveň vie, aké je to byť dieťaťom Božím, ktoré chráni starostlivá ruka Boha Otca a hladí milujúca ruka Matky Márie.

Akým životným skúškam musíte čeliť, vzhľadom na vaše zdravotné postihnutie?

V živote som bol a stále som stavaný pred mnohé výzvy. Tie mnohokrát súvisia aj s prirodzeným očakávaním ľudí, že môj telesný hendikep automaticky negatívne ovplyvní aj moje mentálne nastavenie. Takýto scenár však nemusí byť reálny v prípade každého telesne postihnutého človeka. Ak sa však odmalička stretávate s tým, že ľudia od vás prirodzene menej očakávajú, máte dve možnosti. Buď sa prispôsobíte obrazu, ktorý si spoločnosť o vás vytvorí alebo sa prirodzeným spôsobom budete snažiť žiť svoj vlastný život. Druhá možnosť dáva šancu prirodzene dokázať, že máte na viac než si o vás mysleli. Ale Boh sa stará. Pochopil som, že napriek všetkým skúškam alebo aj vďaka nim, som mnoho dostal, a tak som pozvaný mnoho dávať. A je len ma mne, či na toto pozvanie odpoviem pozitívne. Dnes teda vedome využívam všetky svoje dary na to, aby som mohol slúžiť iným.

Čo vás v každodennom živote najviac vyčerpáva, čo je pre vás veľkou záťažou?

Vyčerpáva ma to, ak človek dostane možnosť spoznať ma, sú mu na to ponúknuté príležitosti i prostriedky, a on napriek tomu túto možnosť nevyužije a ďalej zostáva v rámci svojho pohľadu na mňa uzavretý v akýchsi vlastných, nesprávne zažitých, pomýlených škatuľkách. Mnoho ľudí sa ma pýta, ako je možné, že v stave svojho telesného postihnutia neprahnem po možnosti byť fyzicky zdravý. Na to vždy odpovedám, že ak mi Boh daroval život s telesným postihnutím, má svoj zámer. A jediný prípad, kedy je môj zdravotný stav pre mňa záťažou, sú práve chvíle, keď kvôli nemu musím akýmkoľvek spôsobom obmedziť svoju službu iným.

„Všetko, čo dnes dostávam, mám a môžem prežívať, je darom od nebeského Otca, ktorý ma uschopňuje niesť zvesť Jeho Lásky do sveta.“

Ako by ste svojim životným svedectvom povzbudili ľudí, ktorí sa tiež, ako aj vy, dozvedeli, že ich rodičia uvažovali o potrate?

Život každého človeka je procesom, ktorý je v neustálom vývine. Pokiaľ ide o môj konkrétny prípad, moji rodičia nemali reálne možnosť rozhodnúť sa pre potrat na základe vedomostí o mojom telesnom postihnutí. Jednak preto, že som sa v tele matky vyvíjal ako zdravý plod a moje telesné postihnutie vzniklo až pri pôrode, ale tiež preto, že v dobe môjho narodenia nebola diagnostika poškodenia plodu na takej úrovni, ako je možná dnes. To znamená, že ak sme aj spoločne komunikovali na túto zložitú tému, všetko prebiehalo len v hypotetickej rovine. Ale aj poznanie pravdy práve v tejto rovine bolo pre mňa veľmi bolestným. K vyrovnaniu sa s touto situáciou mi ale pomohlo niekoľko skutočností. Po prvé, moja mama sa vyjadrila, že by možnosť potratu podstúpila len preto, aby ma uchránila od prípadného trápenia sa a bolesti v neskoršom živote. A teda pochopil som, že človek je často schopný vo vlastnej nevedomosti robiť zlé rozhodnutia s dobrým úmyslom. V tomto prípade bolo jasným úmyslom mojej mamy ochrániť ma a konala by tak podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Po druhé, naučil som sa a reálne som si prežil, že človek je nedokonalý a má teda aj schopnosť sklamať.Na vlastných životných skúsenostiach som sa presvedčil o tom, že jediný, kto určite nesklame, je Boh. A jediný priestor či stav, kde sa sklamanie nenosí, je nebo. Na základe tejto skúsenosti je mi jasné, že ak som sa narodil, chcel ma tu Boh. On je pre mňa najvyššou autoritou; autoritou, ktorá ma sprevádza aj v časoch skúšok. Ak bolo Božím zámerom, aby som sa narodil, nepochybujem, že sú pre mňa pripravené aj ďalšie výzvy, ktoré postupne v živote odhaľujem a spoznávam. Toto je môj kľúč, ako môžem objavovať seba, svoju hodnotu a formovať sa. 

Aká bola vaša doposiaľ najkrajšia chvíľa v živote?

Najvýznamnejšou chvíľou bolo prijatie sviatosti krstu a prvé sväté prijímanie. Tento krok mi otvoril cestu netušených možností a nových šancí. Ale Boh požehnáva celý môj život tak mocne, že ho môžem prežívať v plnosti a skutočne šťastný.

Nik okrem vás vo vašej rodine nie je veriaci ani pokrstený.  Čo vás doviedlo k viere v Boha a k sviatostnému životu? 

Mal som to šťastie, že na internátnej škole, kde som strávil veľkú časť svojho života, pôsobili od pádu totalitného režimu sestry vincentky – Dcéry kresťanskej lásky, ktorých zakladateľom je svätý Vincent de Paul. Príchodom týchto sestier na náš internát sa zmenila aj atmosféra a cestu k nám si našlo aj posolstvo viery.V tom čase som mal 9 rokov. Ako malý chlapec som spoznával sám seba a učil sa žiť so svojím telesným postihnutím, vedomý si svojej odlišnosti. Keďže na internáte som trávil väčšinu času bez svojej biologickej rodiny, akosi prirodzene mi chýbala milujúca mama a otec. Niekto, kto by ma dokázal milovať takého, aký som. Bez podmienok. Vo chvíli, keď som pochopil, že práve takouto rodinou sa mi môže stať naša drahá nebeská Mamulienka i Boh sám, ako milujúci Ocko, toto poznanie bolo pre mňa prvým impulzom na ceste viery a budovania osobného, jedinečného vzťahu s Božou rodinou. A dnes môžem s istotou svedčiť o tom, že deň, keď som sa ako trinásťročný stal členom Rímskokatolíckej cirkvi a prijal sviatosť krstu i Eucharistie, je najvzácnejším dňom môjho života. A tak dnes žijem život naplnený radosťou a nádejou na život v nebeskom kráľovstve. Svoje rozhodnutie stať sa kresťanom som nikdy neoľutoval.

Čo najviac oceňujete v ľudských vzťahoch?

S Vladom Bisom v Starých Horách

Kľúčovou je pre mňa osobnostná individualita a originalita človeka. Pretože každý z nás má iný spôsob prežívania, vnímania a tiež iné životné okolnosti, ktoré ho sprevádzajú. Mnohokrát som sa v živote stretol s tým, že sa ma ľudia pýtajú, čo by som si v živote najviac želal. Prípadne, čo môžu pre mňa urobiť, či ako môžu prispieť k skvalitneniu môjho života. Už samotný krok takéhoto záujmu je veľmi inšpiratívny a mňa samého posúva vpred. Problém často nastáva vo chvíli, keď sa ukáže rozpor medzi tým, čo vnímam ako nenahraditeľné hodnoty ja a čo týmto spôsobom vníma moje okolie,ktoré sa často riadi akýmisi všeobecnými mierami toho, čo je vo svete považované za dôležité. Ak teda na otázku: „Čo by si si prial?“ odpovedám: „Darujte mi, prosím, hoci len chvíľu z vášho času,“ dostávam mnoho ráz takmer automaticky ďalšiu otázku, či to nie je málo. A následne sa často stáva, že namiesto darovaného času dostanem ponuku na hmotný, a možno i drahý, dar. V takýchto chvíľach uvažujem nad tým, prečo sa ma ktokoľvek pýta, čo by som si prial, ak mu moja odpoveď nestačí alebo moju túžbu nepovažuje za dostatočne hodnotnú. Preto je pre mňa veľmi dôležité, aby sme vo vzťahoch dokázali byť pravdiví. Aby sme sa učili dôverovať prežívaniu ľudí okolo nás, hoci je možno iné než naše vlastné.

„Oceňujem, že v našej spoločnosti dokážu vyrastať ľudia, ktorí sú ochotní objavovať samých seba, zveľaďovať svoje dary a vnímať Lásku ako najväčší Boží dar, ktorý obohacuje a posväcuje nás samých, ale i ľudí, ktorých stretávame.“

Čo vnímate ako svoje životné poslanie?

Moju existenciu si prial sám nebeský Otec, a to je dôvod na to, aby som využíval všetky svoje dary a objavoval cestu, ktorá je Božím plánom pre môj život. Dnešná spoločnosť potrebuje počuť pravdu o sebe a o hodnote, ktorú má. Ak si však človek nie je vedomý vlastnej hodnoty, potom nemôže svoj život prežívať naplno a šťastne. A okrem toho, ochudobňuje aj iných o plody svojej vlastnej originality. Preto považujem za kľúčové zjavovať ľuďom pravdu o ich vlastnej hodnote. O tom, že naplnení touto hodnotou môžu dávať sami seba iným v duchu Lásky, ktorá je v prirodzenosti každého jedného z nás a tiež v duchu vlastných jedinečných schopností a daností, čo robí život človeka krásnym a šťastným. Som presvedčený o tom, že od svojej prirodzenosti je každý človek schopný Lásky. Avšak mnohým z nás táto schopnosť bola oslabená okolnosťami, skúsenosťami a životnými situáciami, ktoré si uvedomujeme viac či menej. Túžim teda prispieť k tomu, aby ľudia nemuseli prežívať smäd po vlastnej hodnote, originalite a možnosti sebarealizácie pre dobro vlastné i pre dobro sveta, do ktorého sme boli stvorení.

Čo vo vašom srdci rezonuje najviac, aký silný odkaz by ste po sebe chceli zanechať ľudstvu?

S Vladom Bisom v Starých Horách

Nebojme sa byť samými sebou. Nebojme sa objavovať svoju prirodzenosť a dary, ktoré dostal každý z nás. Každá ľudská bytosť je nezmazateľne zapísaná v Božom srdci ako neopakovateľný unikát. Učme sa odvahe vrátiť dôstojnosť Láske. Dôstojnosť, aká jej prináleží od počiatku, ako najväčšiemu Božiemu daru pre tento svet. Ak si Lásku prestaneme zamieňať za pokrivené predstavy o nej, dokážeme objaviť krásu aj v tom, čo nám možno do týchto chvíľ pripadalo ako príliš obyčajné, nezáživné a nepodstatné. Majme odvahu učiť sa, že veľkosť a dôležitosť vecí, skúseností či zážitkov nezávisí od veľkosti ich zovňajšku či od finančnej hodnoty. Ak chceme poskladať puzzle, potrebujeme mať k dispozícii všetky dieliky, ktoré sú jeho súčasťou. A tak každý jeden dielik, samostatne možno zdanlivo nepodstatný, je potrebný k tomu, aby sme dokázali puzzle poskladať celé. Ak by nám totiž chýbala čo i len jedna jeho súčasť, nikdy by sa nám nepodarilo túto stavebnicu zložiť kompletne. A presne tak je to aj v ľudskom živote. Nebojme sa nahliadnuť pod povrch, aby sme objavovali hodnoty a vzácne posolstvá, ktoré sú okolo nás. Odhalíme ich totiž len vtedy, ak budeme ochotní mať dostatočne otvorené srdce, myseľ, uši i oči. Usilujme sa o to, aby v našich životoch rozum i srdce kráčali ruka v ruke. Lebo tak dokážeme vnímať vzácne poklady, ktoré by nepozornému oku i srdcu zostali skryté. Poklady, ktoré nám môžu pomôcť kráčať vzpriamene a s istotou, že život každého jedného z nás má skutočne jasný, neodškriepiteľný zmysel a hodnotu.

Nebojme sa hľadať svoju cestu. Lebo ak nájdeme svoju cestu a nestratíme túžbu byť dostatočne vnímavými, je to spôsob, akým je možné objaviť zmysel života.

 

Titulná fotka: pexels

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno