Láska. Aké nevysvetliteľné tajomstvo. Jediná cesta k Bohu, ktorý je láska sama. Aké miesto má v poriadku lásky vo svete láska manželská? Pokúsime sa charakterizovať manželstvo ako obraz Boha zodpovedajúc otázky: Aká je podstata, zmysel stvorenia človeka ako muža a ženy? Ako chápať manželstvo vo svetle Božieho Slova?

Manželstvo ako obraz Boha

Podľa Svätého Písma môžeme povedať, že neexistuje človek ako taký, ale vždy iba ako muž a žena. Odpoveďou na otázku, kým muž a žena sú, prečo a ako môžu byť obaja stvorení ako dve podstatne rozdielne osoby, a predsa obe utvorené na jediný Boží obraz, sa tak stáva odpoveďou na otázku „Kto je Boh?“. Boh je Jedným v troch Osobách, jeho základom je teda vzťahovosť. Tak sa i muž a žena, dvaja stávajú jedným vo vzájomnom vzťahu. Iba tak nájdu naplnenie svojho zmyslu, uskutoční sa obraz Boha v nich.

Manželstvo je špecifickou cestou ku svätosti. V manželskej spiritualite ide o to – pochopiť svoj denný život ako živý obraz, ako podobenstvo duchovných právd a prežívať ho tak. Znamená to, využiť všetko, čo v rodinnom živote vedie manželov k dokonalosti, k Bohu, k jeho oslave. Jednoducho povedané, prežívať všedný deň ako prítomnosť Boha. Venovať vyváženú pozornosť každému aspektu života, hľadať a nachádzať dobro, a teda Boha vo všetkom. Čiže vzájomný vzťah muža a ženy má byť orientovaný prakticky.

Tento zväzok nie je iba akýmsi napodobňovaním, analógiou vzťahu Boha a človeka. Manželstvo je priamo sprítomňovacím znamením Božej lásky a vernosti k nám prostredníctvom lásky muža a ženy, ich vernosti, poslušnosti a služby: „Boh sa v Ježišovi Kristovi stal človekom. […] Božské sa stalo ľudským, zmiešalo sa s ľudskou prirodzenosťou, posvätilo ju. Čosi podobné sa stáva aj pri premieňajúcom zaľúbení. Božské vstupuje do ľudského, vchádza do ľudskej skúsenosti.“ (MÜLLER, W.: Zaľúbenosť. Trnava : Dobrá kniha, 2003, s. 93.)

Tajomstvo stvorenia – Eva vzatá z Adama

Manželstvo je postavené na tajomstve stvorenia – Eva bola vzatá z Adamovho boku, aby sa mu na ceste spásy stala pomocou: „Nie je dobré, aby bol človek sám. Učiníme mu pomoc jemu rovnú.“ (Gn 2, 18).

Sväté Písmo rozpráva o tom, ako Boh dopustil na Adama tvrdý spánok, počas ktorého mu vybral jedno rebro, utvoril z neho ženu a priviedol ju k nemu. Po prebudení ju samotný Adam nazýva „kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa“. A tak sa telo stáva úplným, stáva sa sebou samým, definuje seba samého iba vo vzťahu k druhému, v ktorom sa ale zachováva tajomstvo odlišnosti pohlaví, ktoré sa nedá pripodobniť. Adamom vyslovené „moje“ nesmieme chápať ako egocentrické majetnícke privlastňovanie, v ktorom ten druhý prestáva byť druhým. Takéto ponímanie odporuje chápaniu tela ako vzťahu. Martini poznamenáva, že nie je príliš vhodné používať pojem rozdielnosť, pretože evokuje vzťah nerovnosti, rovnako ani výraz odlišnosť, ale skôr integrácia, komplementárnosť, ktorá „vyjadruje súvzťažnú odlišnosť medzi dvoma subjektmi, ktoré sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú jednotu.“ Podľa Váchu sa manželia nedopĺňajú, skôr „[…] kráčajú ruka v ruke vo svojich oddelených vesmíroch.“ (VÁCHA, M. O.: Šestá cesta. Brno : Cesta, 2004, s. 113.)

Vzájomná pomoc

Pomoc spočíva na jednej strane v tom, že sa muž bude snažiť vyjsť sám zo seba, aby našiel svoje rebro, ktoré mu chýba, pretože bez neho nikdy nebude celý. Čiže žena je tou, ktorá má mužovi pomáhať neuzatvárať sa do seba, do izolovanosti medzi predmety – do egoizmu. De Chardin píše, že stretnutie muža a ženy prebúdza a prehlbuje túžbu po Bohu a žena sa pre muža stáva inšpiráciou, učí ho vniesť do obetavej práce pre Krista cit lásky a nehy. Na druhej strane žena je tá, ktorá nachádza svoj život iba po boku toho, z ktorého bola vzatá.

Obraz Boha tak spočíva práve v ceste vzájomného hľadania sa. V zjednotení muža a ženy, nie v každom z nich osobitne, pretože ako sme povedali, Boh je láska, je spoločenstvom troch Osôb.

Neustály proces sebavyprázdňovania sa pre milovanú osobu však neznamená jej zbožtenie. Práve naopak. Je to cesta k odhaleniu reálneho, konkrétneho, obyčajného, normálneho človeka a vzdávania sa svojho ja. Toto poznávanie pravdy nás privádza do nášho vnútra, k jeho poznaniu a premene vždy spojenej s utrpením. Takto sa očisťuje láska a tým nás privádza k Bohu.

Spolupôsobenie Boha a manželov

Človek bol stvorený ako muž a žena a to na obraz trojjediného Boha. Preto je výrazom jeho existencie vzájomnosť. Človek je podobný Bohu celý, teda i v celej svojej telesnosti: „Telo, ktoré vyjadruje ženstvo „pre“ mužstvo a naopak, takto prejavuje vzájomné ovplyvňovanie a zdieľanie osôb.“ (RUPNIK, I. M.: Adam a jeho žebro. Velehrad : Refugium, 2004, s 67.), čo poukazuje na spojenie pôvodu človeka s manželstvom. V manželstve si obaja vzájomne patria vďaka snahe a vzájomnému hľadaniu, čo si vyžaduje námahu, neustále sebaumieranie pre dobro toho druhého, aby láska stále viac dozrievala.

Potrebné je vzájomné spolupôsobenie, vzťah medzi Bohom a manželmi, pričom v prvom rade stojí Božie pozývanie, návrhy, požiadavky lásky a odpoveď manželov na strane druhej. Je to púť, na ktorej má byť všetko preniknuté Božou láskou.