IGOR KRÁĽ SVD: Bezdetné páry rozmieňajú túžbu milovať do prejavov starostlivosti a záujmu o druhých

Je nádherné vidieť, ako sa ľudia v spoločenstve túžia modliť za svoje potreby a ako sa navzájom povzbudzujú, hovorí verbista Igor Kráľ. Poslednú stredu v mesiaci sa v petržalskom kostole sv. Arnolda Janssena konajú bohoslužby za bezdetných manželov a slobodných túžiacich po manželstve.

Prečo? Čo vás k tomu viedlo?

Bola to iniciatíva tých, ktorí tento životný údel pociťovali najviac. U nás verbistov (Spoločnosť Božieho Slova) sme iba odpovedali na ich túžby a potreby. Zatiaľ ťažko hovoriť o nejakej systematickej pastorácii. Sme na začiatku, verím, čohosi väčšieho.

Iniciatíva sa rodila postupne. Z príležitostných omší sa stali pravidelné. K modlitbe za bezdetné páry sa pridal úmysel modlitby za tých, ktorí túžia po životnom partnerovi a zatiaľ ho nemajú. Potom si prípravu liturgie zobrali na starosť tí, ktorí modlitbu svätej omše prinášajú ako svoju obetu Bohu. A napokon sme vytvorili priestor na krátke stretnutie po omši pri skromnom agapé.

Prečo ste si vybrali túto formu pastorácie a vnímate to ako potrebné venovať sa práve bezdetným?

Potrebné je venovať sa každému. Každý má svoj príbeh, svoju cestu poznačenú mnohými radosťami i starosťami. Je nádherné vidieť, ako sa ľudia v spoločenstve túžia modliť za svoje potreby a ako sa navzájom povzbudzujú. Modlitba s pármi a za páry, ktoré nemajú bábätko, je len jednou z foriem pastorácie a starostlivosti o manželské páry a veriacich, o ktorú sa v našom kostole usilujeme.

Aké sú vaše skúsenosti s bezdetnými pármi? Čo ste sa naučili? V čom sa zmenilo vaše doterajšie poznanie? Čo bolo pre vás iné, nové?

Láska medzi manželmi má byť obrazom tej večnej a absolútnej lásky Boha k človeku (KKC 1604). Takáto láska je plodná a je veľa spôsobov, ako sa láska manželského páru môže plodnou stať. Práve bezdetné páry sú mi v tom veľkým príkladom. Túžbu milovať vedia rozmeniť do neuveriteľných prejavov starostlivosti a záujmu o druhých, svoje okolie, spoločnosť i stvorenstvo.

Aké sú zas potreby singles v Katolíckej cirkvi? Čo by tam mali nájsť?

Myslím, že tento trend je v dnešnej spoločnosti stále silno prítomný. U mnohých však nejde o dobrovoľnú obetu, ktorú prinášajú, aby sa mohli realizovať, splniť si svoje sny alebo ako prostriedok na zachovanie vlastnej slobody a nezávislosti. Ak by takíto rástli uprostred Cirkvi, tak by tam určite mali nájsť príklad k odvahe a zodpovednosti. Im by malo byť určené povzbudenie, aby sa netočili okolo „najsvetskejšej trojice“ – „ja, mne, moje“ a nebavkali sa detské hry, keď je čas byť dospelým mužom alebo zrelou ženou.

Mnohí však nedobrovoľnú osamotenosť prežívajú ako kríž. Práve uprostred veriaceho spoločenstva, ktoré by malo byť citlivé na bolesť druhého, musíme vytvárať priestor pochopenia a povzbudenia. Čas očakávania je pre nich príležitosťou na rozlišovanie, modlitbu, rast a priestor na službu, v ktorej sa môžu deliť o svoju lásku a dobrotu sŕdc. Vždy, keď vychádzajú zo seba, svojho smútku a bolesti, vstupujú do priestoru, kde môžu nájsť svoju spriaznenú dušu.

Potrebujeme však v Cirkvi nanovo otvárať aj tému duchovných povolaní. Predstaviť ich aktuálnosť a dôležitosť aj pre dnešnú dobu. Pretože aj v zasvätení sa Bohu a istej forme apoštolátu Boh dokáže naplniť najhlbšie túžby a potreby človeka.

Vraví sa – dieťa je dar. Prečo niektorí neboli takto obdarovaní? Prečo to Boh dopúšťa?

Otázka, prečo Boh dopúšťa zlo, vojny, hlad, choroby, krivdy sa v rôznych obmenách opakuje v dejinách ľudstva. Asi nedokážem odpovedať na otázku, nad ktorou si lámu hlavu nespočetné generácie počnúc prostými ľuďmi až po najväčších učencov. Každý z nás má skúsenosť s krížom. A mám nádej, že každá úprimná a zbožná duša má poznanie, že paradoxne prijatie kríža (ktorým nevyplnená túžba po vlastnom potomstve je) ukrýva v sebe potenciál prehĺbenia osobného vzťahu s Bohom. Má v sebe moc človeku rozšíriť srdce, zvyšuje empatiu a všímavosť na potreby druhých.

Človek, ktorý pozná bolesť a ktorý objavil moc požehnania kríža, sa stáva jemným dotykom prozreteľnostnej starostlivosti všemohúceho a znamením Božej blízkosti.

Je riešením problémov s bezdetnosťou práve adopcia?

Adopcia síce môže byť jeden zo spôsobov, ako zaplniť tú prirodzenú túžbu po rodičovstve, ale v samotnom rozhodnutí adoptovať si dieťatko by malo ísť o čosi viac. Mala by byť za tým prítomná predovšetkým túžba nezištne milovať – poskytnúť malému človiečikovi bezpečie, starostlivosť a lásku, ktorá mu bola odopretá.

Mali by sme vôbec túžiť po deťoch? Je takáto túžba zdravá a správna? Môže táto túžba nadobudnúť aj nesprávnu podobu?

Deti by isto nemali byť riešením manželských problémov – a už vôbec nie spôsobom, ako si jeden manžel snaží udržať toho druhého. Deti teda nie sú prostriedkom riešenia problémov a takisto ani cieľom manželstva.

Ak by sme prirovnali manželstvo k štúdiu, tak príchodom dieťatka do rodiny sa otvára nová kapitola rodinného života. Ide o „lekciu“, v ktorej sa človek môže stávať lepšou verziou seba samého. Neznamená to však, že bezdetné páry by o túto príležitosť boli ukrátené. Naopak. Ich situácia im otvára nové cesty a nové spôsoby, ktorými tiež môžu dosiahnuť vynikajúce výsledky.

Často sa zabúda v rodinách na to, že deti sú síce dôležité, ale predovšetkým musí fungovať vzťah medzi manželmi. Ako toto nestratiť zo zreteľa v každej rodine?

Žiaľ, často dňom sobáša si páry vydýchnu, že majú všetko za sebou. No opak je pravdou: Majú všetko pred sebou. Zrazu je zodpovednosť jeden za druhého ešte väčšia. Stoja pre výzvou učiť sa navzájom sa milovať tak, ako miluje Ježiš. Pomáhať si dozrievať tak na ľudskej, ako na duševnej a duchovnej úrovni.

Aby všednosť neukryla dobrodenia manželského života, manželia musia neustále hľadať cesty k rastu vo vzájomnej úcte a rešpekte, pracovať na vzťahu a napokon jednotlivo i spoločne sa usilovať o svoju spásu.

Našťastie je teraz dostatok literatúry a článkov, kde sa dá nájsť dosť motivácie a inšpirácie. Objavujú sa kvalitní a kompetentní odborníci v oblasti poradenstva a psychológie. Vo farnostiach, diecéznych centrách i na celosvetovej úrovni sa robia modlitbové stretnutia, konferencie, kongresy, formačné kurzy, ktoré napomáhajú rásť tak v manželských vzťahoch a spolužití, ako aj v rodičovských zručnostiach.

Manželia by mali mať záväzok pracovať na svojom vzťahu, spoločne hodnotne tráviť čas, veľa komunikovať a z času na čas sa zúčastniť nejakého kurzu či obnovy. Tieto sú nielen dobrou prevenciou, dobrým zdrojom inšpirácie a motivácie, ale aj výbornou pomocou v krízových a náročných chvíľach.

Myslím, že manželom môže pomôcť aj pamätať na to, že deti sú im zverené do starostlivosti len na čas. To by ich mohla byť dobrá motivácia priebežne pracovať na svojom vzťahu, aby po odchode detí z domu nezistili, že boli to jediné, čo ich spájalo.

Neexistuje výchova bez príkladu. Práve cez príklad ich vzájomnej lásky môžu dosiahnuť to, že rukopis ich lásky bude pretrvávať, aj keď sa pominú.

Najbližšie termíny:

28.2 – 18:30

28.3 – 18:30

25.4 – 18:30

Ďakujeme za rozhovor!