Gabriel Szelle: Deťom chýba pocit väčšieho prijatia, istoty a bezpečia

1
884

Chcel sa stať pápežom. Ako dva a pol ročný už miništroval a hrával sa na kňaza; slúžil svoje detské omše. Inšpirovaný vzorom Jána Pavla II. a svojou matkou začal študovať teológiu; dnes je učiteľom náboženstva. Vyrastal okrem svojich troch bratov i s osvojeným bratrancom a s chlapcom so zdravotným postihnutím z detského domova. Tvrdí, že ak je človek otvorený pre pôsobenie Boha v živote, tak ho Boh dá na miesto, kde potrebuje. Vedomý si svojich darov a hudobného talentu žije v presvedčení, že keď mu ich Boh dal, pozýva ho aj ich rozvíjaniu a odovzdávaniu iným.

Čo ťa viedlo k tomu, že si si zvolil povolanie učiteľa náboženstva?
Pravdupovediac, keď začnem od začiatku, tak pôvodne som o tejto možnosti vôbec neuvažoval. Nikdy by mi na um neprišlo, že sa raz stanem učiteľom náboženstva. Korene to však možno má už v detstve. Boli sme rodičmi vedení k praktizovaniu viery, jednak doma v rodine, ale aj ku každodennej účasti na sv. omšiach či pravidelných aktivitách farnosti. S mojimi tromi bratmi sme boli od útleho detstva aj miništranti. Ja konkrétne som prvýkrát miništroval ako dva a pol ročný. Doma sme sa aj často hrávali, že slúžime sv. omšu a že sme kňazi. Pamätám si, ako som sa chcel aj stať pápežom po vzore dnes už svätého Jána Pavla II. Mama bola tiež učiteľkou náboženstva na niekoľkých školách v Bratislave a okolí, ale predovšetkým aj na mojej základnej škole, čiže učila aj mňa približne do môjho štrnásteho roku, kedy to aj kvôli vtedajšiemu zdravotnému stavu zanechala.

Čiže, keď si sa zatiaľ (úsmev) nestal pápežom, uskromnil si sa aj s profesiou učiteľa…? Ako to pokračovalo ďalej?
Vzor Jána Pavla II. mi akosi v detstve utkvel a niesol sa vo mne. Neskôr aj birmovné meno som si zvolil Ján Pavol. Keď som dokončil strednú strojnícku školu, mama akurát v tom čase študovala teológiu na Inštitúte rodiny Jána Pavla II. a tak som sa rozhodol, že to pôjdem aj ja externe študovať. Až na magisterskom stupni, počas povinnej praxe, ktorú som robil na svojej základnej škole, som začal intenzívnejšie rozmýšľať nad povolaním učiteľa. Avšak reálnym sa to stalo až nejaký čas po ukončení štúdia, kedy sa ozvali mame z mojej bývalej základnej školy, či by sa po rokoch nevrátila opäť učiť náboženstvo, pretože súrne niekoho hľadali, a nemali sa už veľmi na koho obrátiť. Odmietla to však s tým, že ak by mali záujem, tak by som išiel namiesto nej ja. Keďže pani riaditeľka si ma pamätala ešte z detských čias a splnil som všetky predpoklady a požiadavky na danú pozíciu, tak ma s radosťou prijala. Keď sa na to spätne pozerám, tak okrem mnohých iných vecí vďačím najmä svojej mame a vzoru Jána Pavla II. za to, že mám možnosť učiť deti náboženstvo a tak plniť svoje poslanie a túžbu po evanjelizácii.

Tvoja mama ako učiteľka náboženstva ti v škole vysvetlila teóriu a doma prax, čo je ten najlepší príklad a životné svedectvo. Mal si to v porovnaní s inými spolužiakmi teda v škole ťažšie alebo ľahšie?
Stávalo sa mi na základnej škole, najmä na hudobnej výchove, keďže som chodil aj do ZUŠ na husle, že mi pani učiteľka hudobnej výchovy dala známku aj „zadarmo“ s komentárom, že však aj tak to všetko viem aj bez toho, aby ma vyskúšala. Avšak na náboženstve sa dial práveže úplný opak. Keďže som bol katechétkin syn a navyše ešte aj miništrant, tak som musel vedieť vždy viac ako ostatní spolužiaci. Napríklad každú hodinu sme preberali vždy nové životopisy svätých. Keď boli spolužiaci vyvolaní, tak mali vedieť vždy len ten posledný, ale keď som bol ja vyvolaný, musel som vedieť aj tie predchádzajúce životopisy.

A prečo?
O niekoľko rokov neskôr, keď som sa s mamou o tom rozprával, tak mi vravela, že tým chcela ukázať ostatným žiakom, že nemám u nej protekciu, aby mi nezávideli. Dnes už na to spomíname ako na vtipnú udalosť pri rodinných stretnutiach.

Vyzerá to, že tvoja mama vedená Prozreteľnosťou ťa už od malička pripravovala na tvoje povolanie. Obdivuhodné je aj to, že okrem teba a tvojich troch bratov vychovala aj ďalších dvoch chlapcov, čo určite nebolo jednoduché. Čo ju k tomuto hrdinskému činu viedlo?
Moji rodičia to nikdy nemali jednoduché a žili sme skôr skromnejšie. Otec bol robotník, pracoval na zmeny, napriek tomu sa aktívne zapájal do výchovy a chodu domácnosti. Keď som mal 14 rokov, narodil sa maminmu bratovi syn, môj bratranec. Avšak bol nemanželské dieťa a jeho vlastná matka ho krátko po pôrode neprijala a zriekla sa ho, tak zostal strýko na neho sám. Moja mama mu pomáhala, až sa nakoniec dohodli po rozhovore v našej rodine, že si ho ako jednomesačné bábätko mama vezme do pestúnskej starostlivosti po krste, kde sa stali s otcom aj jeho krstnými rodičmi.

Ale tvoji rodičia prišli následne i k ďalšiemu veľkému životnému rozhodnutiu…
Áno, približne o rok na to v mame dozrela aj jedna zo životných myšlienok, postarať sa o nejaké dieťa z detského domova. Totižto, v rodine, kde ona sama vyrástla to tiež nebolo jednoduché, pretože ich opustila aj jej vlastná mama. O výchovu mamy a jej troch bratov sa tak staral môj dedko so svojou sestrou a tiež žili spolu aj s mojou prababkou a jej sestrou. Raz mi rozprávala zážitok, čo si pamätá z obdobia, keď ich opustila mama, že na nejaký čas, kým to dedko zariadi, musela byť s jedným bratom v detskom domove, pretože boli ešte malí a nemohli zostať sami doma. A teda pamätá si konkrétnu situáciu, keď im raz môj dedko telefonoval do detského domova, tak sa s bratom hádala, koho to je otec, lebo ho obaja chceli k telefónu. A teda toto sa v mame nieslo rokmi, až kým sa opäť po dohode v našej rodine rozhodli s mojím otcom zobrať si štvorročné dieťa so zdravotným postihnutím z detského domova a stali sa tak profesionálnymi náhradnými rodičmi. Takže odrazu sme okrem nás štyroch bratov boli doma s ďalšími dvomi malými bratmi. Niekedy sme tak prišli na to, že sme doma siedmi chlapi a jedna žena ako snehulienka a sedem trpaslíkov (úsmev).

To je veľmi netradičný a zaujímavý rodinný príbeh. Ako sa vyvíjal ďalej?
Dnes už sme všetci dospelí, brat z detského domova po dosiahnutí 18. roku odišiel
od nás do chráneného bývania, keďže rodičia vtedy už dosiahli dôchodkový vek. Rok na to nás môj otec „tatik“ ako sme ho volali, predišiel do večnosti po rýchlej chorobe. Bratranec ešte stále býva u mamy a práve končí strednú školu. Takže životné skúsenosti a situácie a viera v Boha priviedli mamu k tomu, aby sa zachovala v živote a k životu tak ako sa zachovala.

Okrem kresťanskej výchovy si bol od malička vedený aj k rozvíjaniu svojho hudobného talentu, čoho dôkazom je aj to, že s bratom máte už 12 rokov kapelu. Ste rodinní hudobníci?
Rodičia boli hudobne založení, mama chodila aj na klavír do ľudovej školy umenia, vedela hrať aj na gitare a spievala. Otec zase po svojom otcovi zdedil hudobné nadanie, hral na gitare, spieval a skúšal aj fúkacie nástroje, ako ústna harmonika, trubka alebo klarinet, ktoré mal po otcovi. Obaja rodičia sa aktívne zapájali spevom na sv. omšiach, jeden čas aj mama viedla spevácky zbor. Takže už od malička nás viedli aj k hudbe už len vlastným príkladom.

Chodil si aj do základnej umeleckej školy? Na aké hudobné nástroje hráš?
Áno, rodičia ma prihlásili do ZUŠ na husle, kde som síce vtedy nerád chodil a nerád cvičil, ale dnes som viac ako vďačný za to, že ma v tom podporovali a neustúpili. Pretože práve hrou na hudobný nástroj sa formovala aj moja osobnosť a rozvíjala láska k hudbe. Po siedmich rokoch hry na husle som s mladším bratom založil kapelu, kedy som začal hrať na bicie a perkusie ako samouk a hrám na ne dodnes, teda už to bude 20 rokov. Popri tom som sa od otca odmalička učil hrať i na gitare, čo dnes veľmi rád využívam aj na hodinách náboženstva. No a pred vyše rokom som si kúpil aj elektrický klavír, tak si na ňom skúšam doma hrať tiež, ak vyjde voľný čas.

Čím je pre teba hudba, čo pre teba znamená?
Hudba pre mňa znamená veľa, je spätá s mojím životom. Je to liek na dušu, únik od reality, zábava, povzbudenie a fascinácia. Neviem si ani predstaviť, čo by som robil, keby som nerobil aj hudbu.

V tvojom prípade ide o úžasnú súhru talentov, keď ako učiteľ náboženstva a učiteľ hudobnej výchovy zároveň pôsobíš aj na gospelovej scéne, kde hrou a spevom Bohu vzdávaš vďaku a chválu. Vnímaš svoju evanjelizáciu slovom a spevom ako svoje životné poslanie?
Boh mi dal dary, ktoré som postupne objavoval. Tak isto aj volanie k poslaniu evanjelizácie, či už prostredníctvom hudby alebo vyučovania, prichádzalo postupne. Myslím si, že stačí, ak je človek len otvorený pre pôsobenie Boha v živote, tak ho Boh dá na miesto, kde potrebuje. V mojom prípade som popri hudbe robil najprv aj v iných oblastiach, napríklad v strojníctve obsluhu počítačovo riadených strojov a hoci to bolo aj finančne výhodné, ani v kolektíve nebol problém, necítil som v tom také vnútorné naplnenie, ktoré mi Boh doprial až v tomto povolaní. Takže keď mi Boh dal tieto dary a talenty, tak ma pozýva ich aj rozvíjať a odovzdávať ďalej druhým podobne tak ako v podobenstve o talentoch.

Keď okrem koncertov hrávaš a spievaš aj v chrámových zboroch, pri svätých omšiach, vnímaš Boha nejako zvlášť a osobitne práve prostredníctvom hudby?
Už od malička ako miništrant som vnímal hudbu na sv. omšiach. Páčili sa mi a dodnes sa mi obzvlášť páčia viaceré piesne, ktoré náš zbor hral a spieval. Keď som bol menší, v našom zbore bolo aj dievča, ktoré sa mi páčilo, ale nikdy som nenabral odvahu to dať najavo, takže o to radšej som počúval, ako hrali a spievali (úsmev). Hudba a spev dokážu u poslucháča aj hudobníka povýšiť vnímanie Boha na vyššiu úroveň. Preto som rád a vďačný, keď mám možnosť sa aktívne zapojiť hrou či spevom do slávenia liturgie. Piesne vnímam ako modlitby. Modliť sa môžeme myšlienkami, slovami, piesňami, tancom, vlastne celým životom, všetko čo robíme, môže byť modlitbou.

Tvoj moderný imidž – náušnice a dlhé vlasy – je na učiteľa náboženstva netradičný. Aká je odozva zo strany žiakov? Aký to má na nich vplyv?
Deti pomerne často reagujú na môj výzor. Prváčikovia sa ma pýtajú, prečo mám dlhé vlasy alebo náušnice. Medzi staršími sa objavia aj takí, ktorí sa ma pýtajú, či som nerozmýšľal o tom, že by som sa dal ostrihať,  ale vzápätí druhí na to reagujú, že to nemám robiť, sú zvyknutí na to, že sa to ku mne hodí. Je to určite výhoda v tom, že som im takto bližšie a ľahšie sa preto s nimi komunikuje. Môj výzor pôsobí ako nejaké odzbrojenie voči predsudkom, ako by mal veriaci človek či učiteľ náboženstva vyzerať a tak skôr ich zaujmem. Občas sa mi stane, že až tak ma berú za svojho, že mi nechtiac zatykajú a hneď sa ospravedlnia a opäť vykajú. Býva to však aj dvojsečný meč, tak niekedy ich musím udržovať aj v istých hraniciach.

Nakoľko sú dnešné deti na základnej škole otvorené pre prijatie kresťanskej náuky?
Pokiaľ ide o prijímanie kresťanskej náuky, myslím si, že deti sú tomu otvorené takmer rovnako ako sme boli napríklad aj my, ale rozdiel je v tom, že dnešné deti majú omnoho viac iných vplyvov, ktoré do toho chcú tiež niečo „povedať“.

Čo vnímaš z pozície učiteľa ako najväčší aktuálny problém pri výchove detí?
Dnešné rodiny trápia rôzne problémy, kvôli ktorým sa to odráža aj na výchove. Jeden z najväčších problémov je všade spomínaný čas. Rodiny často nemajú spoločne strávený čas, a tak deti často vyzerajú ako také neriadené samorasty s mobilom v ruke či za počítačom. V škole niektorí nemajú nadobudnuté niekedy ani základné veci, ako hygienické návyky, zásady slušného správania a to už ani nehovorím o základných pravdách viery či modlitby, ktoré by mali nadobudnúť v rodinách. Naozaj vidno zásadný rozdiel medzi dvomi deťmi, hoci aj v jednej triede, keď jedno dieťa žije iba s mamou, ktorá musí mať dve práce a od rána do večera nie je doma a nedohliadne, čo dieťa robí, a keď druhé dieťa žije v úplnej a usporiadanej rodine kde všetko funguje. Čiže na výchovu treba hlavne čas. Celkovo je to spôsobené najviac konzumným a pohodlným spôsobom života spoločnosti, honbou za ziskom a postavením, ktoré vplývajú na dnešnú rodinu, a teda aj na výchovu. Veď rodina je základnou bunkou spoločnosti, tak aký je obraz súčasnej spoločnosti, taký je aj obraz súčasnej rodiny a výchovy v nej.

Je možné a reálne, aby si dieťa, ktoré pochádza z nepraktizujúcej rodiny, osvojilo na základnej škole pod vzorným vplyvom učiteľa alebo spolužiakov kresťanský spôsob života – napríklad, aby sa začalo modliť, alebo chodiť do kostola, pristupovať ku sviatostiam…?
Možné a reálne to podľa mňa je. Sám mám niekoľkých žiakov, čo otec ani mama nie sú praktizujúcimi kresťanmi, dokonca ani pokrstení, ale dieťa chce chodiť na náboženstvo, lebo sa mu tam viac páči ako na druhom povinne voliteľnom predmete, etike. Tu však vyvstáva otázka, do akej miery rodičia dovolia takýmto deťom duchovne rásť. Do kostola s ním nepôjdu, samého ho nepustia. Občas to v tomto zachraňujú podľa svojich možností aj starí rodičia, ktorí ich berú aj do kostola. Ja to vnímam tak, že na hodinách náboženstva, kde sa pravidelne aj modlíme, Boh do nich vloží svoje semienko a keď budú aj starší, tak v nich môže naplno vyklíčiť. Niekedy chodím zastupovať aj na iné predmety, kde sa nebojím aj hovoriť o tom, že som veriaci a otvorene sa rozprávame aj s neveriacimi žiakmi o Bohu a o viere. Ovocie evanjelizácie veľakrát nie je vidno hneď, aby si ho človek nenárokoval a stále bol nástrojom v rukách Božích a nebral to do vlastných rúk. Cieľom je, aby sa raz tie deti dostali do neba a ak sa tam raz dostanú, účel to splnilo, aj keď o tom ja nebudem vedieť.

Čo podľa teba dnešným deťom najviac chýba?
Zvyknem hovorievať, že rozdiel medzi nami, keď sme boli deti, a deťmi dneška je ten, že my sme robievali väčšie huncútstva, ako napr. rozbité okná loptou, občas sa chalani pobili, ale mali sme väčšinou zdravé vzťahy aj medzi sebou, aj voči rodičom, aj voči učiteľom. Dnešné deti už síce nerobia také veľké huncútstva, ale nemajú také dobré vzťahy ani medzi sebou, ani s rodičmi, ani s učiteľmi. Preto si myslím, že dnešným deťom chýbajú práve také dobré vzťahy, ktoré naozaj fungujú len podľa určitých pravidiel. Všímam si často sebecké konanie a nerešpektovanie osobnej slobody druhých. Mnohé deti sa musia učiť, že moja osobná sloboda končí tam, kde sa druhého osobná sloboda začína. Tiež si všímam, že viaceré deti chodia žalovať na druhých, pritom samy boli iniciátormi.

Ako teda k deťom dneška pristupovať?
Z mojej malej skúsenosti v škole to znamená byť kamarát s deťmi v určitých hraniciach, dávať osobný príklad a keď je treba a porušujú sa vopred dohodnuté pravidlá či hranice, použiť aj spravodlivú prísnosť, ale v rámci lásky. Myslím si, že toto väčšinu detí aj priťahuje. Pocit väčšieho prijatia, istoty a bezpečia. Často práve toto im chýba.

 

Fotografie: archív Gabriela Szelleho

1 komentár

  1. viem su ine deti ako sme boli my.
    boli sme zly kolektiv, nasli sa vynimky a ja som bola zakladnej dost sikanovana a vysmievana co mi vadi aj doteraz ked mi niekto hovori co mam robit najradsej by som povedala nech sa stara o seba a nie sikanuje.

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno