Život s novým srdcom alebo Ako počas izolácie pracovať na lepšej žene vo mne

2
1381

Pred tromi mesiacmi som porodila moju prvú dcéru Andreu Zoju. Jej pôrod bol sprevádzaný (nad)prirodzenými javmi, ktoré ma veľmi zasiahli. V najväčších bolestiach počas pôrodu som spievala pieseň od ESPÉ s názvom Znovu povstávam. V tejto piesni prosíte Boha o nové srdce. Srdce bez smútku. Prosila som Boha, aby mi jeho láska dala nový smer. Neuvedomila som si však, že ak vám Boh zmení srdce, tak nie len na druhú dobu pôrodnú, ale navždy…

Dlho po pôrode som rozmýšľala, čo sa stalo. Napádajú ma myšlienky, ktoré ma nikdy nenapadli. Cítim city, ktoré som nikdy nepocítila. Obliekam si šaty, ktoré by som nikdy nenosila. No najväčšia zmena je, že netúžim po tom, po čom som vždy túžila, a naopak, objavujú sa nové, nikdy nepoznané túžby.

Chcem sa s vami podeliť o skúsenosť, ako si trénujem lepšie JA a ako bonus, všetko môžem robiť v aktuálnej domácej izolácii. Zároveň si takto aj precvičujem sebaovládanie.

  1. Byť v teple domova

Teraz, mimo povinností v rámci ochrany pred koronavírusom, to, čo som kedysi nenávidela, som si začala užívať. Teplo domova. Pred zrodením môjho nového ja som stále túžila po tom – byť inde. Cestovať, sťahovať sa, spoznávať nových ľudí, mať nové zážitky. Predstava dňa doma bola predstava dňa vo väzení. Akoby som potrebovala instantné nové potešenie, ktoré mi vytváralo nové inšpiratívne prostredie. Lenže na to, aby ste pocítili teplo domova, ho musíte vytvoriť. A vytvára ho pravé žena. Otázka teda je, ako vytvoriť teplo domova. IKEA doplnky, váza plna tulipánov ani taburetka na koberci s vysokým vláknom ho nevytvoria. Teda minimálne nie dlhodobo. Vytvorí ho jedine teplé srdce ženy, ktorá od rána, keď vstane, až do večera, keď ide spať, VEDOME sa snaží vypúšťať do vzduchu lásku. To fluidum, ktorým ste opantali svojho manžela, tú vôňu, ktorú vaša mama okolo seba mala, keď piekla koláče. Vychádza z obety a nádhery, ktoré je schopná darovať len žena. Je to to, čo sa podarilo zachytiť výnimočne na niektorých obrazoch Panny Márie. Nie je doma ako doma…

  1. Bez práce nie sú koláče

Staré známe, a predsa mnou zabudnuté. Tým, že som predošlé dve deti rodila cisárskym rezom, nikdy som nepocítila, čo znamená odtrpieť si pôrod a za odmenu dostať mäkké voňavé bábätko. To, čo vraveli naše mamy: „tá bolesť je obrovská, ale hneď ako dostaneš bábätko do objatia, zabudneš na to, že si rodila,” to zažije žena len prirodzeným pôrodom. Pôrod je vlastne jedno veľké tajomstvo Veľkej noci. Ježiš zomrel sebe pozemskému, aby sa narodil do nového svetla. Ježiš zomrel násilnou smrťou, aby slávne vstal z mŕtvych. Chcem aj ja pracovať ťažko a namáhavo na tom, aby som zomrela sebe samej a slávne sa stala nástrojom v Božích rukách.

  1. Ticho lieči

Opäť jedno klišé. Ale koľko sa v ňom skrýva pravdy! Pred pôrodom som bola hospitalizovaná sama 9 dní. Bez rodiny, bez detí, bez rušného sveta. V tichu som premýšľala o svojom doterajšom živote – aká som matka, dcéra a manželka. Až v tichu, ktoré netrvalo minúty či hodiny, ale celé dlhé dni a noci sa vynorili rôzne obrazy a scény z môjho života, rôzne nápady, plány a túžby. Pobyt v tichu pomáha nielen fyzicky sa zotaviť, ale jeho vedomé využitie pomáha nájsť stratenú rovnováhu či odpovede na nevyriešené otázky. Žiaľ, pobyt v tichu mi vie aj veľmi rýchlo ujsť pomedzi prsty. Preto ak si teraz plánujem ticho, plánujem si vedome aj čo budem počas tohto vzácneho času robiť. Nenechám myšlienky len tak slobodne a neriadene plynúť. Snažím sa ich triediť do kategórií a vytváram koncepty. Alebo, ak chcem naozaj využiť ticho na oddych, tak myšlienky odoženiem úplne a snažím sa sústrediť sa len na jednu vec, napríklad na dych.

  1. Radosť z bolesti?

Po mojom znovuzrodení som objavila radosť z niečoho, čo som dávno nezažila; naposledy v detstve. Keď musíte na niečo dlho čakať, tak si oveľa viac vychutnáte, keď to dostanete.

V súčasnom konzumnom svete na nič dlho nečakáme. Eshop nám doručí tovar do 24 hodín, kúpime si, čo potrebujeme hneď ako to potrebujeme, instantné potešenie na nás padá: drive in reštaurácie, aby sme náhodou neboli hladní po ceste, televízie v predajni s obuvou, aby deti nečakali a nenudili sa, kým si mama skúša topánky. Kde je v tomto svete priestor na čakanie?!

Termín môjho pôrodu vychádzal medzi vianočnými sviatkami. Moja lekárka rozhodla, že dieťa  sa narodí 19.12., tak, aby sme na Vianoce boli už doma. Keď som sa jej opýtala, prečo práve 19.12., povedala šokovane: „… a Vy chcete dokedy čakať?! Nechcete ho mať čím skôr?“ Nakoniec sa dcéra narodila skoro o mesiac neskôr (16 dní po stanovenom termíne), a to vtedy, keď bola pripravená ona a nie ja či moja lekárka. Čakali sme na ňu naozaj veľmi dlho a tá radosť, keď sme ju konečne držali v náručí, bola o to znásobená.

Otázka pre nás všetkých je: „Dokedy chcem čakať? Ako dlho som ochotná vydržať? Som ochotná nejesť hneď keď pocítim hlad? Nezdvíhať telefón hneď keď zazvoní? Nepozrieť si televízne noviny v presnom čase, keď ich vysielajú? Som schopná vynechať ráno kávu?“

Vždy, keď sa zrieknem niečoho, po čom aktuálne túžim, zažijem šok. V 90 % prípadoch prídem na to, že to vôbec nepotrebujem, a vo zvyšných prípadoch sa na to začnem oveľa viac tešiť. Toto sa ma osobne dotýka, keďže sa v určitej miere zaradzujem medzi shopaholičky. Poznáte ten pocit, keď objavíte vec, ktorú si túžite kúpiť? Hoci aj detské topánky, knihu či hru? Niečo v zľave? A prenasleduje vás to, až kým si to nekúpite? Tak si skúšam dať 48 hodín pauzu a vedome pracujem s tým, či tú vec naozaj potrebujem. Z mojej skúsenosti po dvoch dňoch na ňu zabudnem a oslobodím sa.

  1. Menej je niekedy viac

Móda minimalizmu zažíva boom už niekoľko posledných rokov. Po mojom znovuzrodení som jej začala prepadávať aj ja. Čím menej veci, tým menej upratovania, tým viac času na záľuby, deti, priateľov a modlitbu. Dali sme si s manželom záväzok, že za každú vec, čo domov donesieme, jedna vec musí z domu odísť. Je to naozaj ťažké. Som ochotná vyhodiť starší sveter, keď chcem nový sveter? Som ochotná darovať knihu, keď chcem novú knihu? A to sme len pri malých veciach. O bicykli a lyžiach ani nehovorím…

S každou vyhodenou vecou však príde neskutočný pocit slobody. Môj ujo, františkán mi raz povedal, že život františkána sa musí vojsť do jedného kufra osobného auta. V prípade, že ho preložia do iného kláštora, aby sa ľahko odsťahoval, ale nielen preto, aj reálne – viac vecí k životu dospelý františkán predsa nepotrebuje. Môj manžel má zase pravidlo, že vec, ktorú nepoužil posledných 12 mesiacov, nepotrebuje. A nepotrebné veci sa vyhadzujú!

Aj keď život minimalistov je teraz skôr založený na hipsterskom princípe typu „radšej jedny barefoot topánky za 200 eur ako 4 obyčajné kusy za 50 eur,” ja by som chcela skôr poukázať na duchovnú rovinu minimalizmu, resp. skromnosti. Som ochotná žiť skromne, aj keď si môžem dovoliť žiť v blahobyte? Som ochotná kúpiť veci z druhej ruky, aby som bola ekologická? Potrebujem naozaj všetky veci, čo mám doma? Postupne, ako sa zbavujem vecí, zisťujem, aká som neslobodná a spútaná matériou. Nie pre módu, nie pre ekológiu. Pre moje lepšie JA som sa rozhodla zbaviť sa nanoseného haraburdia v mojom dome a srdci.

  1. Čo daruješ, 1000x sa ti vráti

Pred pôrodom a po ňom som dostala veľa darov. Priateľky z komunity mi dali oblečenie pre bábätko a varili mi každý deň po pôrode, moja sestra mi kúpila úžasné knihy a oblečenie pre bábätko, manžel mi zaplatil najlepšiu izbu v nemocnici. Všetci ma obdarovali. Boh mi daroval skvelý pôrod a krásnu dcéru. Moja dcéra nemá ani jedinú vec, ktorú by som jej ja kúpila, všetko jej bolo darované. A ja som, samozrejme, začala mať veľké výčitky svedomia, že som toho tak veľa dostala. Pred dvomi rokmi mi zase kamarátka darovala svoju mikinu, ktorej hodnota bola 80 eur! Nemohla som tomu uveriť. Ja sama som nikdy niečo tak drahé nedarovala… Je to moja najobľúbenejšia mikina a nosím ju, aj keď je už čiastočne potrhaná.

Rozhodla som sa, že vždy, keď budem mať možnosť, darujem niečo zo svojho. Nie darovať kúpenú vec – to je jednoduché, lebo ku kúpenému daru nemám vzťah. Skúšam darovať svoju obľúbenú vec. Podobne ako pri minimalizme, oslobodzuje to a spôsobuje neuveriteľnú radosť. Snažím sa darovať aj čas a sústredenú pozornosť. Počúvam ľudí, ktorí ma nudia, hrám sa s deťmi ich spôsobom, sústredím sa na manžela, keď som už niekedy unavená. Veď nie je sústredená vedomá pozornosť  jeden z najväčších darov, ktorý môžeme druhému človeku odovzdať?

  1. Ženská krása

A na záver niečo, čomu moc ženy v slovenskej katolíckej komunite nevenujú pozornosť. Veď nie nadarmo vznikol vtip: „dlhá sukňa, biele líčka, jednoducho katolíčka.”

Ja som sama seba vždy považovala za atraktívnu ženu, teda ženu, ktorá priťahuje mužov. Nie však za krásnu v zmysle nežnú a dievčenskú, akou bola napríklad Panna Mária. Všetci vieme, že bola krásna a nik sa nevenuje jej atraktivite. Konzum dnešnej doby sa opačne zameriava práve na atraktivitu, a nerieši pravú ženskú krásu.

Počas pôrodu mi dula hovorila stále, že som veľmi krásna. Nechápala som, ako ju to vôbec môže napadnúť a brala som to len ako techniku povzbudenia pri pôrode. Veď som mala 28 kíl navyše, bola som polonahá, spotená a v nemocničnom prostredí. Čo je na tom krásne?!

Rovnako, pred pôrodom som dostala pre dcéru šaty, čelenky, ružové doplnky plné trblietok a kvetov. S manželom sme sa smiali, že takýto štýl nemá u nás v domácnosti určite priestor.

A predsa. Zázračným pôrodom a zázračnou dcérou som konečne po rokoch pochopila, prečo sú ženy krajšie v sukni či v šatách, prečo majú sedieť s prekríženými nohami, prečo nemajú nadávať a prečo sú nazývane nežnejším pohlavím. V tejto mojej úvahe nevytváram priestor pre rodovú rovnosť… Len ja a moje telo bolo schopné dať život novej bytosti. To pribraté, spotené a zdanlivo škaredé telo dokázalo zázrak, aký som nikdy nezažila. Po pôrode som ďakovala svojmu telu s plačom, že to dokázalo. Objímala som v srdci každú bunku, ktorá k tomu prispela a milovala každú tukovú bunku, v ktorej boli zásoby potravy pre moje dieťa. Vždy, keď sa pozriem na fotky z pôrodu, uznávam, že som na tých fotkách prekrásna.

Odkedy som prišla z pôrodnice, začala som nosiť ženské farby, zmenila som šatník na šaty a sukne, ale v prvom rade, rozhodla som sa učesať sa a urobiť si make up nie preto, že idem do spoločnosti, ale preto, že som žena. A to aj v dňoch, keď ostávam doma. Len ja mám tie jemné črty tváre, dlhé vlasy a malé dlane. Len mne vonia pokožka a viem očariť krásou. Aj keď som dlho na materskej, je potrebné sa o seba viac starať. Viac sa upraviť, viac chudnúť, viac si učesať vlasy a obliecť si šaty, no najmä, uvedomovať si silu a dar ženskej krásy a tešiť sa z nej. Ja som si ten dar ešte len teraz, po 33 rokoch života všimla. Tak ho idem objavovať a učiť ho ctiť si aj moju dcéru. Môžem konečne o sebe povedať, že som krásna a chváliť Boha za to, čo vidím v zrkadle.

Tak čo sa teda mojim pôrodom zmenilo? Spolu so zrodením dieťaťa sa zrodilo moje nové JA. Povstala som, aby som mohla svojou ženskosťou chváliť Boha.

Fotografia: pixaby

2 komentárov

  1. Pekny clanocek.Len,prosim,uvedomenie,ze aj vyhadzovanie veci pod ruskom minimalizmu je plytvanie.niekto musel tu vec vyrobit,vlozit do toho cas,pracu,material…co tak darovat?v dnesnej dobe existuju rozne moznosti ako pouzitu vec podat dalej,ci uz cez FB skupiny a pod.mne je velmi smutno,ked vidim niekedy v kontajneri vyhodene nove alebo takmer nove ci neznicene veci,knihy,hocico,co niekomu sice zavadzalo,ale inemu by este posluzilo …

  2. Urcite! Dakujeme za skvely postreh! Ak je moznost, treba darovat. Zial doba je taka, ze materializmus nas valcuje. Mame plne domy (a srdcia) nepotrebnych veci a nevidime krasu v jednoduchosti. Len nakupujeme a nakupujeme…

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno