Starozákonná kniha Genezis ako refrén opakuje slová: „A nastal večer a ráno, druhý deň… tretí deň… štvrtý deň“. Zdalo by sa, že úsvit nového dňa zakaždým prináša to isté. No v skutočnosti je každý jeden deň nový a neopakovateľný.
To isté platí o každej chvíli nového dňa, o každej jeho aktivite. Plynúci čas nám prináša nové príležitosti ho nielen naplniť, ale aj posvätiť, akokoľvek by sa nám zdal obyčajný a jednotvárny.
Ako teda „posväcovať“ naše bežné aktivity? Ako premeniť domáci oltár na starostlivého sprievodcu, ktorý nám bude v každodennom kolotoči pripomínať bohatstvo dynamickej liturgie Cirkvi? Aj o tom píšu David Clayton a Leila Marie Lawler v knihe The Little Oratory.
Modlitba na posvätenie času
S podtitulom „liturgia hodín na posvätenie času“ sa stretávame pri univerzálnej modlitbe Cirkvi – modlitbe breviára. Stáročiami overená modlitba si kladie za cieľ práve toto: v pravidelných intervaloch, popri bežnej práci oslavovať Božie dielo vykúpenia spoločne s ostatnými veriacimi po celom svete. Modlitba breviára je záväzná pre kňazov a rehoľníkov, no s obľubou sa ju modlia aj mnohí laici.
„Posväcovať čas“, ktorý prežívame, však môžeme aj inými modlitbami, ktoré síce nie sú spoločné pre celú Cirkev svojím obsahom, no ich zmysel a dôvod je rovnaký ako v prípade liturgie hodín. Pravidelnou rannou a večernou modlitbou, poludňajším zamyslením pri Anjel Pána či modlitbou pred a po jedle zároveň seba aj naše deti vedieme k priebežnej reflexii prežívaných udalostí, k vďačnosti za každodenné dobrodenia a k vedomiu neustálej Božej prítomnosti.
Ranná a večerná modlitba
„S Pánom Bohom začíname, s Pánom Bohom končievame,“ hovorili kedysi naši predkovia. Tento úmysel im pripomínali mnohé dodnes zachované kríže a tzv. Božie muky umiestnené na poli, na mieste, kde sa odohrávala väčšina ich dňa a práce. My, hoci v prefácii sv. omše opakujeme, že „naše srdcia sú hore, u Pána“, ich často v zhone činnosti nechávame načisto „dolu“, v uponáhľanom profánnom svete. Tak potom vyzerajú aj aktivity, ktoré robíme. Ranná modlitba je dobrým spôsobom, ako „pozdvihnúť naše srdce“, vopred obetovať Bohu všetky nastávajúce aktivity. Je dobré si konkrétne uvedomiť, čo nás čaká, a všetky tieto aktivity, stretnutia, výzvy, ťažkosti vložiť do Božích rúk. Niektorým rodinám, ktoré si vytvorili zvyk spoločného stolovania, sa rannú modlitbu osvedčilo spojiť s modlitbou pred raňajkami.
Večerná modlitba je obzretím sa za prežitým dňom, za jeho víťazstvami aj zlyhaniami. V niektorých rodinách sa večerná modlitba odohráva okolo domáceho oltára, často však aj priamo pri detských postieľkach, s pohľadom upriameným na kríž či ikonu umiestnenú v detskej izbe. Je dobré, ak je večerná modlitba poslednou aktívnou činnosťou pred spánkom; v čase, keď ešte my aj deti sme dostatočne bdelí, aby sme sa vedeli sústrediť, no zároveň natoľko pripravení na spánok, že „modlitebnú bodku“ za dňom už neprehluší žiadna pútavá aktivita.
Popri vďake za prežité chvíle je dôležitou časťou modlitby pred spaním večerné spytovanie svedomia. Každodenný spoločný rozhovor o zlyhaniach prežitého dňa – a to aj našich, ktorých sme sa voči deťom dopustili –, v prostredí dôvery a vzájomného pochopenia, je veľmi dobrým spôsobom, ako pomáhať deťom formovať ich svedomie a spoločne prežívať radosť z rastu vo veciach, ktoré sme dnes zvládli lepšie ako včera. Je dôležité klásť si konkrétne a splniteľné ciele, teda nie „zajtra budem lepší“, ale napríklad „budem sa snažiť byť štedrejší voči súrodencom“. K splniteľnosti záväzku môže pomôcť aj ohraničenie konkrétneho počtu – napríklad „zajtra dvakrát niekomu pomôžem“. Takto, krok za krokom, pod láskavým vedením mamy a otca, dávno pred prvým svätým prijímaním pripravujeme naše deti na prijatie sviatosti zmierenia. A je zaujímavé, ako účinne toto „detské“ spytovanie svedomia osvetľuje aj naše vlastné vnútorné boje!
Spytovanie svedomia však nie je jedinou časťou večernej modlitby. Autori knihy The Little Oratory spomínajú, že deti často spontánne ďakujú za „dobrý deň“, ktorý prežili. Skutočne, aj podľa Sv. Ignáca dobré spytovanie svedomia začína hlbokým pocitom vďačnosti za dar života a za všetky ostatné dobrodenia, ktoré dostávame.
Rovnako deti veľmi radi prosia za všetkých, na ktorých im záleží. Táto modlitba sa niekedy mení na trochu komický, no zároveň veľmi dojímavý výpočet ľudí a potrieb, za ktoré sa deti chcú modliť. Keďže modlitba detí je Bohu obzvlášť milá (Mt 18,10; 19,14), je to niečo, čo môžeme len a len podporiť.
Anjel Pána
Táto modlitba približujúca Zvestovanie a Vtelenie Pána patrí k starobylým modlitbám Cirkvi. Vo Veľkonočnom období ju nahrádza modlitba Raduj sa, nebies Kráľovná. Kedysi sa nimi na dedinách riadilo plynutie času: zvony pripomínajúce „Anjel Pána“ ohlasovali ráno, poludnie i ukončenie práce.
Najmä poludňajšia modlitba Anjel Pána má veľký význam ako akýsi „kontrolný bod“, zastavenie sa uprostred dňa, ktoré nám pomáha „pozdvihnúť naše srdcia opäť k Bohu“ a obnoviť si predsavzatie, pre ktoré sme sa ráno rozhodli. Je to možnosť skontrolovať a prípadne upraviť „kurz“, ak sme sa od toho správneho odchýlili.
Modlitba Anjel Pána nás zároveň spája s univerzálnou Cirkvou. Nedeľné „Anjel Pána“ na Námestí sv. Petra v Ríme je už roky tradičným časom, v ktorom sa pápeži prihovárajú celému svetu s posolstvom k liturgickým čítaniam nedele, no aj k aktuálnym otázkam Cirkvi vo svete. Televízne a internetové prenosy nám poskytujú jednoduchú možnosť, ako byť tohto stretnutia so Sv. otcom aspoň na diaľku účastní.
Modlitba pred jedlom a po jedle
Patrí medzi nenáročné a obľúbené modlitby. Môžeme sa ju modliť vlastnými slovami (a spojiť ju napr. s rannou modlitbou či poludňajším zastavením sa), no k dispozícii máme aj množstvo ustálených modlitieb a piesní, ktoré nám pomáhajú pri každom jedle si uvedomiť vďačnosť za štedrosť Boha i našich blízkych a zároveň prežívať solidaritu s tými, ktorým chýba aj taká základná vec, akou je jedlo.
„Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky…“ (1 Sol 5, 17-18a)
Okrem týchto základných modlitieb si môžeme vytvoriť dobrý zvyk modlitby aj pri množstve iných príležitostí: napríklad prosiť o ochranu pred cestou a ďakovať po návrate domov; „pozdraviť“ Ježiša v Eucharistii krátkou poklonou alebo aspoň prežehnaním sa cestou okolo kostola; spomenúť si na duše zosnulých počas prechádzky na cintorín, … Niektorí veriaci majú zvyk krátko sa pomodliť vždy, keď vidia alebo počujú sanitku či záchranárov, alebo keď stretnú mamičku očakávajúcu narodenie dieťatka.
Tieto modlitby vôbec nemusia byť dlhé a formálne. Pri všetkých z nich – aj pri rannej či večernej modlitbe – treba zohľadniť možnosti a potreby konkrétnej rodiny a taktiež konkrétneho dňa; nie vždy máme rovnako veľa síl na dlhšiu modlitbu; menej je niekedy viac. Formalizmus a nútenie do modlitby by prinieslo viac škody a osohu.
Dôležité je najmä nezabúdať na to, prečo sme sa pre takúto modlitbu rozhodli, a často to sebe aj deťom pripomínať: ide o to, aby sme dokázali – čím ďalej, tým samozrejmejšie – prežívať aj obyčajné chvíle všedného dňa naplnení vedomím Božej prítomnosti. Žijúc v takto posvätenom čase sa Ním môžeme nechať naplno a dôverou premieňať.
