Som mama 15-mesačného bábätka, s námahou bojujúca o svoj duchovný život.
Odkedy som mama, zmenilo sa v mojom živote veľa. Najdôležitejšie bolo zrazu napĺňať potreby svojho dieťaťa. Reagovať na ne hneď. Byť tu pre neho. Rozumieť mu. V žiadnom aspekte života už som nebola len ja, už tam bolo aj moje dieťa. Pretože ono ma potrebuje a nemôžem a nechcem mu jeho potreby upierať. Svoje bábätko preto zapájam do všetkého a nosím ho všade so sebou v šatke. Ono potrebuje byť súčasťou môjho sveta a byť v bezpečí.
Ako však chodiť s bábätkom do kostola? Ako chodiť do kostola, keď sa potrebuje každú hodinu a pol dojčiť? Keď neprespí celú hodinu naraz a práve vtedy, keď by sa mi to hodilo? Keď (už väčší) nevydrží v šatke celú dobu, ale bude potrebovať behať? Skrátka, keď sa mu budem musieť občas venovať a nebudem sa môcť plne sústrediť?
Dať prednosť potrebám bábätka a nejsť? Koľkokrát naozaj nejdem! Ale ak budem mať detí viac, nechodila by som do kostola aj dlhé roky a to naozaj nie je nič, čo by prospelo mne ani hocikomu inému. Ani odovzdať vieru, ak ju sama nepraktizujem, predsa nemôžem.
Nechať ho doma? Nielen, že nevydrží, ale ani ja by som nevydržala. A nechcem svoje dieťa naučiť, že musí čakať, lebo jeho mama sa teraz ide stretnúť s Pánom Bohom. Aký to je potom Pán Boh, keď mu berie mamu? A nechcem ani, aby musel môj manžel ostávať doma a ísť na inú omšu ako ja, lebo do kostola chceme chodiť spolu ako rodina. Chceme sa zúčastniť na liturgii spolu s celým spoločenstvom ostatných veriacich.
Tak teda ísť spolu, keď sa len trochu dá. Aj za cenu, že sa nebudeme môcť plne sústrediť. Aj za cenu, že občas budeme stáť či prechádzať sa pred kostolom. V polovici odísť, keď som ešte nevedela dojčiť v šatke, v ktorej syna nosím, a on bol hladný. Alebo dojčiť v kostole a riskovať, že niekoho ten samotný fakt pohorší, hoci nič z prsníka nevidno. A tak chodím, keď sa dá, a dojčím, ak treba. Som vnútri, kým to ide, a keď už nie, idem von. Ale po každej omši, ktorú zvládneme, mám radosť, že sme tam boli, aj keď si možno nepamätám ani slovo z kázne, aj keď slová modlitieb bezmyšlienkovito odriekam, ale viem, že Boh vie, že som tam bola tak prítomná, ako sa len dalo. A aj keď to možno zmyslami nevnímam, verím, že syn nasáva do seba aj posvätno a aj na neho pôsobí na omši Božia milosť.
Napokon som objavila, že sa od svojho dojčeného dieťaťa môžem učiť. Práve v tom, čo ma toľko trápi, vo vzťahu s Bohom, ktorý tak ťažkopádne hľadám.
Bábätko nepremýšľa. Vie, že potrebuje mamu, že potrebuje dojčenie. Dá to vedieť a dôveruje mi, že na to zareagujem. Dôveruje, že dostane to, čo potrebuje pre svoj rast a svoj život. Že ho neodoženiem, neodložím a nedám mu nejakú nedokonalú náhradu, s ktorou by sa muselo uspokojiť. Jediné, čo urobí, je, že ma zavolá, že si vypýta. A potom s dôverou prijíma. Dokonca pije aj v spánku. Dojčenie je pre neho riešením hladu, smädu, únavy, strachu, nepokoja, bolesti, samoty, neistoty, choroby… Vždy je tu jedna vec, a tá je vzťah so mnou, jeho mamou. Nie je to také jednoduché aj so vzťahom s Bohom? Možno sa nemusím toľko namáhať. V takom kontakte, aký vytváram pre svoje bábätko, smiem byť neustále aj s Bohom. On je totiž tiež dojčiaca mama:
Pane, moje srdce sa nevystatuje,
moje oči nehľadia povýšene.
Neženiem sa za veľkými vecami
ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými.
Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil.
Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí,
ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.
Dúfaj, Izrael, v Pána, odteraz až naveky.
(Žalm 131)
Tento text je reakciou na článok http://www.katolickenoviny.sk/20-2015-dojcit-a-krmit-deti-v-kostole-ano-ci-nie/
Autorka je mama 15-mesačného dojčeného bábätka a má psychologické vzdelanie.
foto: pixabay.com
Ďakujem
Ďakujem ďalšej maminke ktora mala odvahu povedat svoj názor aj za nas mamy ktoré nevieme svoj postoj až tak sformulovať. Plne sa s vami stotožňujem. Vďaka
dobry den, neda mi nevyjadrit sa k tejto teme. sama som matkou 3 deti, z toho jedny dvojcata. dojcenie pokladam za vysoko intimnu chvilu matky a dietata a preto som nikdy na verejnosti nedojčila, vzdy som si to dokazala zariadit tak, aby som deti odkojila doma a potom sme sli von. videla som kojit uz mamičky na roznych miestach, v elektricke, v restauracii, na promocnej hostine, dokonca aj v kostole. niektore boli zahalene, ine odhalene, priamo medzi ludmi. vzdy sa dojcenie dalo zariadit tak, aby sa otocili, odisli do iného boxu v restauracii /boli volne/, odisla do sakristie – lebo sedela na choruse medzi muzmi a teenegermi, ale nikdy tak neurobili. myslim, ze je to ich verejne kojenie spojenie s istou dávkou exibicionizmu a egocentrizmu, lebo:“ja mozem robit to, co vy ini, nemozte!“. a vyhovarat sa u rocneho dietata, ktore uz chodi same, ze ma svoje biologicke potreby prave o 8,30, ked je omsa v prostriedku? ved predsa o 10 hod. bude dalsia, takze mila mamicka, napln potreby svojho dietatka doma a prid s nim nakojenym aj do kostola! a neobstoji ani tvrdenie, ze dieta koji kazdu 1,5 hodinu. nie je to spravne, dieta ma byt kojene priblizne po 3 hodinach. 1,5 hodinove nocne intervaly by totizto takuto dobru kojacu matku fyzicky zruinovali.
myslim, ze ked veriacich vyrusuju suchotajuce papieriky od cukrikov, ktore niektore mamicky davaju svojim detom v kostole, tak o to viac ich musi vyrusovat kojenie, ktore prebieha v ich blizkosti. jednoducho podla môjho nazoru kojenie na verejnost nepatri, je to intimna zalezitost matky a dietata.
Danka, už 10 let jsem těhotná a kojím, jedno dítě za druhým. Moje prsa nejsou nic intimního – už 10 let je to funkční záležitost sloužící k nasycení mých dětí, postupně, jednoho za druhým svými prsy krmím a živím a tiším a uklidňuji. Kojení čtvrtého dítěte není nic intimního – musím při něm dodělat večeři pro ostatní, věnovat se dalším dětem, kojím při čekání na starší děti, kojím, kde je to potřeba. Roky jsem do kostela nechodila právě proto, abych nerušila. Až jsem téměř odpadla od Boha, odstavila jsem se. Nebylo kde brát. Nebylo se jak střídat s manželem – u nás na vsi je v neděli jen jedna mše dostupná pěšky.
Pro tvrdost srdcí lidí, jako jste vy, ztrácíme zdroj, kterým je nedělní mše. Tak moc důležitá pro matky malých dětí.
PS: srovnávat bonbonky s kojením je jako srovnávat dort s chlebem. Bonbony do kostela nepatří a nepatří tam ani jiné jídlo. Utišit dítě kojením je ekvivalentem utišení cumlíkem, který je všem přijatelný, přesto dítě dělá ústy stejné cumlavé pohyby jako u prsníku, jen je to pro pokrytecké katolíky přijatelnější. Nedělní mše je pro celou farnosti – i pro matky a děti. Kdo potřebuje kontemplaci a klid, má možnost celý týden.
Casovat dojcenie na kazde tri hodiny je mytus z cias komunizmu. Kazde babatko je ine a potrebuje dojcenie inak casto. Spravne je dojcit na poziadanie – teda hoci aj kazdu hodinu. Dojcenie totiz nenaplna len potrebu hladu a neda sa nacasovat. Vy vari cela rodina jete len v trojhodinovych intervaloch? A je to fyzicky zvladnutelne aj v noci – sama dojcim 13-mesacne babatko, ktore sa doteraz v noci budi aj kazdu hodinu,aby sa ku mne pritulilo a cez den dokazem normalne fungovat a starat sa aj o dve starsie deti.
Ked vidim matku, ktorá dojčí na verejnosti, tak si vždy spomeniem na cigánky, ktoré som prvý krát videla dojčiť na verejnosti v Ríme v roku 1992. Bola som z toho v šoku, že takéto odhalené behajú pred kostolom a žobrú. Takže keď vidím ženu, ktorá dojčí na verejnosti, vždy si ju ztotožním práve s takouto žobravou cigánkou. Asi nemá priestor doma, kde by to mohla urobiť?
Krasne! Aj mna poburil ten clanok v KN, ale lepsie by som to isto nevystihla. Zhodneme sa do bodky.
Este by sa to zislo poslat aj do KN.
Autor článku v KN pekným spôsobom vysvetlil, čo znamená slávenie svätej liturgie a a nemala som pocit, že by ma článok pohoršil. Som matka 3 detí a do kostola začali chodiť, keď som mala istotu, že dokážu vydržať v tichosti počas omše. Bolo to z dôvodu, aby nevyrušovali mňa a ani ostatných pri modlitbe, je potrebné byť ohľaduplným voči ostatným veriacim. Čo sa týka kojenia počas svätej omše, tak súhlasím s Daknou. Kojenie je vysoko intímna záležitosť medzi matkou a dieťaťom. Je to komunikácia medzi matkou a dieťaťom a určite nemá prebiehať v kostole počas slávenia svätej liturgie.
Pani Dakna… mám 30 rokov, 3-ročného syna a ďalší poklad je na ceste. Neviem koľko máte rokov, ale dojčenie v približne 3-hodinových intervaloch „fičalo“ za čias mojej mamy. Momentálne sa odporúča dojčiť na požiadanie, teda vtedy, keď si to dieťatko samo žiada, a nie vtedy, keď mne pípajú stopky, že prešli tri hodiny. A tak ako v minulosti robili maminy podľa toho, čo považovali za správne a najlepšie pre svoje dieťa, tak to robia maminy aj teraz a myslím, že za to ich nemôže nikto odsudzovať. Ja osobne som dojčila zo začiatku niekoľko dlhých mesiacov v polhodinových intervaloch a pediatrička mi povedala, že je to normálne, proste mám len „smolu“, že moje dieťa si to vyžaduje tak často. Samozrejme, že som to tiež mohla riešiť Sunarom, alebo Nutrilonom aspoň v noci a vyspať sa (umelé mlieko sa pomalšie trávi) – možno by vydržal dlhšie, ale ja som to nepovažovala za správne. Vidíte – a som tu – živá a zdravá 🙂 V kostole som nikdy nedojčila – nie preto, že by som to vyslovene odsudzovala, ale ja na to jednoducho nemám „guráž“, pre mňa to je veľmi osobná a intímna chvíľka. Ale pokiaľ iná mamička tú „guráž“ má, je v rámci možností zahalená, prípadne odíde niekde bokom, tak mi to absolútne nevadí. Tí, čo vtedy vidia matku túžiacu po duchovnom živote napĺňajúcu potreby svojho dieťaťa, tí problém mať nebudú, a tí, čo v aj v dojčiacej žene v kostole vidia „sexuálny objekt“ priamo pred očami Boha, tí môžu byť pokojní, keď to bude žena robiť zahalená. Myslím, že trošku diskrétnosti zo strany dojčiacich žien a trochu tolerantnosti zo strany „tých správnych a bezproblémových“ by všetkým len prospelo. 🙂
Odkedy vyšiel tento diskutabilný článok v KN,stále nad tým rozmýšlam.Už sa toho hodne popísalo.Či však názor Sv.Otca pre nás nič neznamená ?.Vyhovárať sa,že prišiel z Južnej Ameriky a tam je iná kultúra je len výhovorka.Pozerala som aj tú sv.omšu,kde zavolal mamičky späť do kostola / v Taliansku…/ a tieto veci mu nevadili….Kde pribúda v súčastnosti viac kresťanov ….v Európe,alebo v Južnej Amerike…? A pápež je pápežom všetkých…..aj tých v Európe…..prečo máme problém /aspoň niektorí …./prijať jeho názor…….?
Neda mi nezareagovat na komentar od citatelky Dakny. Sama som matkou 7-mesacnej dcerky, ktoru dojcim na poziadanie. Teda nie v 3-hodinovych intervaloch, ale vzdy, ked o dojcenie prejavi zaujem. A to je velmi casto, ci je den alebo noc, pretoze o dojcenie ma zaujem nielen, ked je hladna alebo smadna, ale aj ked je unavena, cosi ju boli, vystrasena, ked chce spat a podobne. Preto ju dojcim casto aj inde ako prave u nas doma v
sukromi, vzdy vsak diskretne v satke pripadne sa niekam vzdialim. Som praktizujuca
katolicka a s mojim manzelom bravame dcerku do kostola prakticky od jej narodenia. Hoci ju nadojcim resp. jej dojcenie
ponuknem vzdy pred odchodom, predsa nikdy neviem, kedy sa bude chciet dojcit opat, kedze ako pisem vyssie, nesledujem hodinky,
ale moje dieta a ked vidim, ze ma o dojcenie zaujem a je to mozne, dojcenie jej ponuknem. Preto sa stalo mnohokrat, ze kratko po odchode do kostola alebo pocas omse sa chcela dojcit opat. Ak sa to
stalo pocas omse a bolo to mozne, odisla som ju nadojcit do sakristie priradne niekam inam do sukromia. Ak to mozne nebolo, nadojcila som ju celkom diskretne v satke. Taketo dojcenie nie je vobec pohorsujuce a ani nikoho nerusi, kedze okrem matky a dietata o nom nikto ani nevie. Som presvedcena, ze taketo dojcenie nenarusuje ani dostojnost liturgickeho slavenia. Matke nanajvys umoznuje ucast na celej omsi aj s jej spokojnym dietatkom. Isto, da sa dojcit aj vyzyvavo a nevhodne a mozno ste sa prave a takymto dojcenim stretli. To je uz otazka svedomia kazdej mamicky a v takych pripadoch je vhodne aj zasiahnut dohovorenim a podobne. Z clanku je vsak zrejme, ze autorka ma na mysli celkom diskretne dojcenie. A ako pisem vyssie, voci takemu dojceniu nemozno namietat, a urcite nie v takom duchu ako namietate vy.
plne sa stotoznujem s odpovedou v KN, kojenie nepatri na verejnost! zeny, nedajte si nasadit do hlavy, ze vsetko sa moze. ked by ste sli napr. k britskej kralovnej aj s dietatom, tiez vas upozornia, ze kojit pred nou nemozte. mate sa spravat slusne a distingvovane. tak preco by ste mali kojit svoje dieta prave vo svätostanku? ved mate moznost prist do kostola s nakojenym dietatom.
p.s. za chvilu si mnohi zmyslia, ze aj milovanie patri na verejnost? staci sa zakryt plachtou a vy ostatni sa nepozerajte… takto si to predstavujete?
„Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si, Pane, chválu.“
(Antifóna z ranných chvál na sobotu v štvrtom týždni, podľa Žalmu 8)
Niet čo dodať.
Z clanku v KN som v soku. Mame 7 deti, vsetky sme vzdy vodili do kostola, aby tam boli s nami. Snazime sa, aby tie najmensie nevyrusovali, ale nie vzdy sa to da. Kazde diet je ine, niektore pokojnejsie, ine menej. Predstava, ze zacneme vodit deti do kostola az v case, ked dostanu rozum nie je najstastnejsia, pretoze to moze a casto aj znamena prakticke znemoznenie ich prirodzeneho prijimania posvatnosti prave od najmladsieho veku. Som svedkom toho, ako sa nase kostoli vyprazdnuju od deti. Deti je v nich malo, najma na dedinach, kde nie su detske svate omse. Nie som samozrejma zastancom toho, aby deti celkom volne v kostole pobiehali, ale mali by sme sa naucit pozyvat ich do liturgie a prijimat ich take, ake su. Tak ako prijimame starsich, tak aj mladsich. Ak sa nenaucime prijimat sa navzajom, budeme sa len rozdelovat. Nepotrebujem mat specialnu svatu omsu pre male deti, pre kojene deti atd., co potrebujeme je prijatie. A len tak mimochodom, co je to vlastne kojenie, to mama dava nieco zo seba svojmu dietatu. Ked mama koji, ona sa celkom odovzdava Bohu, prtoze dava nie len to mlieko, ale samu seba, dava novy zivot a podobne robi aj otec, ktory vedla nej stoji. A vidia to aj dalsie deti a aj ini ludia. Ak sa naucime navzajom prijimat, prinesie to velke pozehnanie.
Dakujem za krasnu reakciu na tento pre mna zarmucujuci clanok v KN. Sama mam 2 deticky (5 rokov a 2,5 roka) a obe dlhodobo kojim (teda uz iba mladsiu). Nesuhlasim s nazorom, ze ma zena chodit na sv. omse sama bez deti. U nas by to znamenalo, ze deti kostol ani neuvidia, kedze mam neveriaceho manzela. Ja svoje deti chcem privadzat k Bohu, chcem aby na sv. omse chodili so mnou, chcem aby sa aj takto posvacovali. A som si priam ista, ze Boh sa z deti v kostole tesi, aj ked su nepozorne, aj ked sa po kostole prechadzaju a aj ked sa v kostole koja alebo nieco male zahryznu … Kojenie kazde 3 hodiny je presne ten sposob kojenia, ktore zarucuje skore odstavenie dietata. Ja vsak kojit chcem, lebo verim, ze je to to najlepsie, co mozem svojmu dietatu dat! A ze by 1,5 hodinove nocne intervaly kojenia matku zruinovali? Tak som asi chodiaci zazrak, pretoze kojim uz 5 rokov a aj v noci na poziadanie (aj kazdych 20 minut ak treba!) … Dostatocnym dokazom, ze konam spravne, je zdravie mojich deti a podpora kojenia od nasej pediatricky.
Nechapem, co je na kojeni pohorsujuce … Myslim si, ze ziadna matka nevystavuje pri kojeni svoje prsia na obdiv cudzim pohladom. Okrem toho, dieta, ktore sa koji, je doslova prilepene na mamicku … takze netusim, co moze tych ludi okolo tak vyrusovat. Clovek na sv. omsi ma predsa hladiet na oltar a nie sa obzerat na ludi okolo …
Pre mna je smutny fakt, ze sami veriaci doslova vyhanaju ludi z kostolov – a to z roznych dovodov. Ostat moze iba ten, kto zapada do presne urcenej „skatulky“. Potom sa nedivme, ze kostoly zacinaju zivat prazdnotou … ked z nich uz vyhaname aj malicke deti. Necakajme, ze ked k slaveniu liturgie nebudu vedene od mala, same sa do kostola budu hrnut neskor … 🙁
„Nechajte deti prichadzat ku mne“, povedal Ten, ktory sam bol kojeny Matkou. Jeden z najkrajsich obrazov, ake som kedy videla, bol obraz Bohorodicky, ako koji maleho Jeziska. Je v Jaskyni mlieka v Betleheme, kde Pan Boh vypocul nasu modlitbu, aby sme mohli mat dietatko. Nenechajte sa znechutit. Vytrvajte v tom, co robite pre Slavu Krista a pre osoh vasho dietata. Shalom