Dušan a Hanka Verešovci
Dušana a Hanku Verešovcov v ich dedine poznajú ako veľmi príjemných a obetavých ľudí, ktorým sa podarilo dobre vychovať päť detí. Nejeden rodič, ktorý ich deti pozná – dnes vo veku 17 až 30 rokov – by sa Verešovcov chcel spýtať na tajomstvo ich úspešnej výchovy. Dušan a Hanka hovoria, že kladú dôraz na slobodu so zodpovednosťou, rešpekt, partnerský vzťah nielen medzi manželmi, ale aj medzi rodičmi a deťmi.
Dušan je stavbár a Hanka vedie neziskovú organizáciu Áno pre život. Taktiež je hovorkyňou Aliancie za rodinu.
Čo bolo podľa Vás určujúce vo Vašej rodine pri odovzdávaní viery deťom?
U nás sa snúbi viacero faktorov – celé detstvo a dospievanie prežili naše deti v trojgeneračnej rodine – teda nielen s nami, s rodičmi, ale aj so svojim starkými. Starí rodičia boli príkladom v modlitbe i v každodennej práci. Starká sa modlila a pracovala, pracovala a modlila … dookola … nepretržite slúžila Bohu. Do konca jej života sme mali v dome modliacu sa osobu. To bol obrovský dar pre nás všetkých. Doteraz vnímame jej pomoc, ona nám všetkým vymodlila Božie požehnanie.
Ďalším faktorom bolo naše rodinné spoločenstvo. Na každom stretnutí sa deti zapájali do osobných modlitieb, prosieb, chvál. Tu si deti aj našli priateľov, s ktorými sa dodnes stretávajú.
Tiež veľmi dôležitým pre vieru našich detí bolo gymnázium sv. Františka v Žiline, ktoré všetci navštevovali (ešte dvaja navštevujú). Táto inštitúcia nám, rodičom, veľmi pomohla pri výchove detí v ich dospievaní, teda k prechodu k ich osobnej viere.
No a v neposlednom rade dúfame, že sme im dali aj osobný príklad…
V akých momentoch dňa a akým spôsobom ste sa modlili s deťmi?
Snažili sme sa od mala s deťmi spolu modlievať. Naša starká nás často pozývala modliť sa ruženec. Pre deti to nebolo vždy jednoduché, ale vnímame, že túto modlitbu teraz neberú ako záťaž, poznajú ju a nie je im taká dlhá…
Od akého veku ste brávali deti na sv. omšu? Ako ste to s nimi zvládali? Mali ste nejaké špeciálne „triky“, aby deti nevyrušovali?
Deti sme brávali do kostola od útleho veku, ale kedysi to nebolo také samozrejmé ako teraz. Keďže neboli vyhradené priestory pre deti, keď vyrušovali, šli sme s nimi von a dovnútra a stále dookola.
Či sme mali nejaké triky, už si nepamätáme, a to je dobrá správa pre všetkých mladých rodičov – zabudnete na všetky tie traumy.
Čo by ste dnes robili inak, keby sa niečo dalo vrátiť späť? Na čom ste sa poučili?
Pri prvých dvoch deťoch sme žili v socializme; nebola dostupná literatúra, ani možnosti vzdelávania sa v manželskom spolužití . V tých rokoch sme aj narobili chyby, tak pri výchove ako aj v našom manželstve. Keď sa ukázali možnosti – stretká, kurzy, duchovné cvičenia – hneď sme ich využili….a bolo to pre nás všetkých dobré.
Akým spôsobom ste hovorili s deťmi o sexualite?
Otvorene , keď sa nás pýtali… Keď sme vycítili, že sa chcú opýtať, začali sme o tom rozprávať. Často sme ich povzbudzovali, že im na všetko odpovieme, že tieto informácie nedostanú v pravde od rovesníkov.
Ako ste zvládali nekonečné uspávanie detí (ak sa to u Vás stávalo)?
Deti boli naučené chodiť spávať denne cca v rovnakom čase. Neznamená to však, že vždy presne rovnako zaspali, že to bolo jednoduché. Aj od nás rodičov to vyžadoval určitú disciplínu, napríklad keď niektorí nechceli spať, naďalej sme pri nich zotrvali, t.z. že sme ich nezobrali späť, aby sa opäť mohli hrať.
Deťom sme rozprávali rozprávky, najradšej mali príbehy z nášho detstva … spievali sme im.
…ale musíme priznať, že to bolo náročné, tiež sme boli nervózni, netrpezliví, aj sme niekedy skôr zaspali ako oni (hlavne narobený ocko).
Ako ste reagovali, keď šla v TV nevhodná scéna a prítomné boli deti?
Keď v TV šli sexuálne scény (v drvivej väčšine milenecké), ale aj brutálne – agresívne scény, tak sme prepli na iný kanál a zhovárali sme sa o tom.
Ako ste bojovali, najmä pri malých deťoch, proti únave?
V noci sme sa naozaj striedali. Ťažké to bolo najmä pri chorobách.
Pomohli nám aj rodičia a Dušanova slobodná sestra, ktorí s nami bývali. Dnes nie je bežné toto spolužitie generácií. Áno, nie je to jednoduché, ale ak obidve strany sa navzájom umenšia a rešpektujú vzájomnú slobodu, vychádza z toho spolužitia veľa dobra vo forme vzájomnej pomoci.
Ako ste riešili prípadne názorové nezhody medzi Vami ako rodičmi pri výchove detí?
No, nebolo to také jednoduché … zvlášť pri dospievaní detí.
Veľa sme sa naučili na manželských stretnutiach (www.mstretnutia.sk). Naučili sme sa hľadať konsenzus pri odlišných názoroch. Postupne sme sa naučili dbať na druhého partnera, nešlo nám o presadenie našich sebeckých názorov.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
