Ján a Mária Čopovci žijú v Snine celkom na východe Slovenska. Počas 28 rokov manželstva vychovali 4 deti – synov Jána (26 rokov) a Michala (25 rokov) a dcéry Barboru (23 rokov) a Ivetu Máriu (21 rokov). Manžel Ján pracuje v Cirkevnom centre voľného času v Snine, kde vedie športové krúžky, mládežnícky klub a stará sa o technický chod centra a manželka Marka pracuje v Slovenskej sporiteľni v Snine. Od roku 2000 vedú snúbenecké náuky vo farnosti, vďaka čomu sa stále cítia mladí. Pred 15 rokmi chodili do „školy rodiny“ pre košickú arcidiecézu, kde získali veľa poznatkov o manželstve, rodičovstve, viere aj spoločenstve, o ktorých teraz môžu svedčiť, keďže si ich vyskúšali v praxi.
Čo je špecifické pre vašu rodinu?
Špecifické pre našu rodinu je asi to, že sme mali 4 deti za 6 rokov, všetky deti som porodila cisárskym rezom a v jednom školskom roku študovali všetky 4 na VŠ , čo hovoríme preto, aby sme vydali svedectvo, že s Božou pomocou sa to dá zvládnuť. Zaujímavosťou môže byť aj to, že sme 2 bratia, ktorí majú za manželky 2 sestry, bývame v spoločnom dvojdome a my máme 4 deti a naši susedia 5 detí, takže sme jedna veľká 13 členná rodina, ktorá prežíva spolu všetky radosti i starosti a môžeme svedčiť, že v našom prípade je radosť dvojnásobná a starosť polovičná, keďže si často vieme poradiť aj pomôcť.
Čo bolo podľa Vás určujúce vo Vašej rodine pri odovzdávaní viery deťom?
Keďže sme obidvaja vychovaní v katolíckej viere, spoznali sme sa pri kostole, od detstva sme sa snažili praktizovať svoju vieru, odovzdávanie viery bolo prirodzeným procesom – ako jesť a dýchať, tak aj modliť sa… Podstatný bol náš osobný príklad prežívania viery, kde sme sa snažili učiť deti osobnému vzťahu k Bohu, aby kládli Boha a vieru na prvé miesto, pred osobné záľuby, kariéru a vlastný prospech. Veľmi nám v tom pomáhali aj starí rodičia, naši susedia (brat a sestra) a spoločenstvo mladých, ktorí sa venovali deťom pri kostole. Tiež nám boli nápomocní naši vtedajší duchovní otcovia, s ktorými sme mali blízke vzťahy, deti ich vnímali ako priateľov rodiny a možno aj preto bolo farské spoločenstvo prirodzeným spoločenstvom našich detí, kde sa cítili prijatí…
V akých momentoch dňa a akým spôsobom ste sa modlili s deťmi?
Spoločnú modlitbu sme praktizovali večer, lebo ráno to bolo prakticky nemožné. Najprv sme sa pomodlili tradičné modlitby a na záver každý svojimi slovami poďakoval za prežitý deň a prednášal prosby. Aj cez tieto modlitby sme spoznávali, čo deti teší a čo trápi. Keď sa deti pripravovali na 1. sv. prijímanie, tak sme do modlitieb zahŕňali aj veci, ktoré sa mali naučiť (desatoro, šesť hlavných právd…), a tak hlavne mladšie dcéry boli aj vedomostne pripravené skôr ako „museli“.
Od akého veku ste brávali deti na sv. omšu? Ako ste to s nimi zvládali? Mali ste nejaké špeciálne “triky”, aby deti nevyrušovali?
Deti sme brávali na sv. omše od mala, pričom špecifické bolo asi to, že sme ich učili vydržať počas sv. omše najprv cez týždeň, kedy sú sv. omše kratšie, v nedele sme ich na sv. omšu začali brať až vtedy, keď sme vedeli, že už vydržia veľmi nevyrušovať – asi tak od 4. roku. V nedeľu sme si chceli „užiť“ sv. omšu my, otec a mama, preto sme sa na sv. omše striedali. Keď sme mali len chlapcov, tak tých si väčšinou bral otec, nakoľko pri ňom boli pokojnejší. Keď sme boli aj s dievčatami, tak sme sa rozdelili. Chlapci išli s otcom do jednej časti kostola a dievčatá s mamou do druhej časti kostola. Keď sme boli spolu, nebolo to dobré. Asi od 6 rokov chlapci začali miništrovať. Nie sme zástancovia, že v kostole môže byť aj „cukráreň“ pre deti, preto sme okrem čaju deťom do kostola nenosili nič. A zvládli sme to v pohode. V kostole sme ich nechali voľne sa pohybovať, pokiaľ boli ticho. Dopredu sme im povedali, čo sa v kostole nemá robiť, ale hlavne, ku komu tam ideme a čo sa počas sv. omše deje. Väčšinou ich niečo zaujalo, alebo zaspali. Bolo to rôzne pri všetkých štyroch. Veľakrát sme sa večer pri modlitbe dozvedeli, čo ich zaujalo, mnohokrát aj niečo z kázne. Je veľmi dôležité nastaviť deťom hranice a isté pravidlá, podľa ktorých sa správame. Je to potom jednoduchšie pri výchove. Deti vedia, čo môžu a čo musia a rodičom sa potom ľahšie vychováva. U nás sme sa dohodli, že keď už boli starší a začali chodiť aj sami do kostola, tak mimo nedele „museli“ ísť aj cez týždeň trikrát do kostola na sv. omšu. To bolo záväzné aj pre nás rodičov. Keďže sme ich k tomu viedli od malička, zachovávanie tohto pravidla bolo problémom akurát v puberte, a tu nám práve nastavené pravidlá pomohli, že deti mali isté návyky už vžité a po vzájomnej diskusii to väčšinou pochopili a prijali. Žneme to, čo sme zasiali. Ísť do kostola aj cez týždeň, hoci sú aj mimo domova, je pre nich dnes prirodzené. To sa týka aj sv. spovede a sv. prijímania a zapájania sa do rôznych aktivít vo farnosti, ale aj mimo farnosti.
Čo by ste dnes robili inak, keby sa niečo dalo vrátiť späť? (Na čom ste sa poučili?)
Čo sa týka odovzdávania viery, asi by sme nerobili nič inak. Čo sa týka celkovej výchovy, mali sme získať niektoré informácie skôr a pravidlá, ktoré sme zaviedli potom v našej domácnosti, by sme zaviedli skôr. No aj to je na niečo dobré, pretože môžeme svedčiť, že nikdy nie je neskoro, len treba prijať rozhodnutie, porozprávať sa o tom doma a trvať na dohodnutých pravidlách. Jasné, že treba dať do toho aj rodičovskú lásku a výsledok sa dostaví.
Akým spôsobom ste hovorili s deťmi o sexualite?
O sexualite sme hovorili oddelene. Otec s chlapcami a mama s dievčatami. Keď prišli dievčatá do veku, že už začali mať vzťahy, tak ja ako otec som im prízvukoval, že ony sú zodpovedné za to, čo si k nim chlapci dovolia. A ako asi všade, vznikal problém, čo je vhodné oblečenie a čo nie. Vysvetľovanie, ako prežívajú sexualitu chlapci a ako dievčatá. Mali sme šťastie na kňaza, ktorý organizoval víkendové stretnutia na chate tzv. „kamovky“ (volal sa Kamil) a otvorene aj o týchto veciach s mladými rozprával. Vo farnosti sme organizovali diskusie mladých s manželskými pármi (jeden z párov sme boli aj my), kde chodili aj naše deti a to, čo sme si nepovedali doma, dostali tam. Keď ste mysleli na sexualitu, keď naše deti boli ešte malé, dôležité je odpovedať dieťaťu primeranie jeho veku a rozumovým schopnostiam a presne na to, na čo sa pýta. Dieťaťu nesmiete nikdy klamať! Často mu stačí jednoduchá odpoveď, netreba ho trápiť zložitými vysvetľovaniami. Toto riešila v detstve väčšinou mama, lebo každé z nich malo obdobie, kedy ho zaujímalo, ako prišlo na svet…
Ako ste zvládali nekonečné uspávanie detí (ak sa to u Vás stávalo)?
S uspávaním detí sme mali problém len s najstarším synom. Dedko s babkou ho naučili, že niekto stále pri ňom musí byť a niekedy sa mu aj spievalo. Čo nie je zlé (ten spev), no všetko musí mať svoje hranice. My rodičia sme zaspali skôr ako on a potom nám chýbala vzájomná komunikácia. Musel prísť tvrdý rez a naučili sme ho aj cez plač, že musí zaspávať po rozprávke sám. Potom sme si dali pozor, aby sme od malička učili deti zaspávať samé…
Chce to trpezlivosť a nájsť spôsob ako to dieťa zaspí samé. Platí tiež, že každé je osobité. Niekomu stačila hračka, iné chcelo mať aj zapnutú lampu, lebo bolo bojazlivé atď. a všetky chceli pusu a krížik na dobrú noc. Je dôležité, aby aj tu malo dieťa pravidelnosť. Naše deti chodili spať večer najneskôr o 20.00 h a tomu sme sa snažili prispôsobiť aj svoj program. Keď sme boli na návšteve, snažili sme sa prísť domov tak, aby deti išli spať v obvyklom čase. Väčšinou ich ukladala do postele mama, ak boli veľmi roztopašné, išiel s nimi radšej otec, skôr ich upokojil a skôr zaspali.
Ako ste reagovali, keď šla v TV nevhodná scéna a prítomné boli deti?
Ak boli nevhodné scény, tak sme televízor buď vypli a povedali deťom, že to nie je dobrý film ani pre nás, alebo sme prepli na iný program. Deťom sme sa snažili vysvetliť podľa veku, že to nie je pekné takto verejne ukazovať veci, ktoré sú intímne a patria len manželom. Keď im budú pribúdať roky, potom sa o tom dozvedia viac. Sami sme boli mnohokrát prekvapení, keď už o týchto intímnostiach vedeli a keď išla takáto scéna, televízor vypli, alebo prepli na iný program s poznámkou, že toto si mohli tvorcovia filmu odpustiť.
Ako bojujete pri malých deťoch proti únave?
Únava, tak to poznáme. Keď boli deti malé, tak sme stavali svojpomocne dvojdom, takže únava bola našim častým hosťom. Mali sme šťastie, že vtedy nám s deťmi veľmi pomohli dedkovia a babky, aby sme si mohli my troška odpočinúť. Obidvaja sme rekreačne dosť športovali a aj to nám pomáhalo ľahšie zvládať únavu. A dosť často sme sa vedeli pri deťoch vystriedať. Ak si potreboval oddýchnuť otec, tak sa starala mama a naopak, častejšie oddychoval otec… (úsmev) Dnes si už pamätám iba to, že som bola dosť často unavená a tešila som sa, keď už bol v dome pokoj, deti spali a ja som mala chvíľku pre seba… Dnes nám už deti v mnohom pomáhajú a niektoré činnosti už robia iba oni, takže to je odmena za našu starostlivosť, keď boli maličkí… Pamätám si, že sme naplno využívali rôzne stretká pre deti vo farnosti, čo bolo veľmi prospešné, ako pre deti tak aj pre nás… No jasné, že sme chodili spolu aj na výlety a sme radi, že naše deti doteraz chcú s nami chodiť na dovolenky.
Ako ste riešili prípadne názorové nezhody medzi vami ako rodičmi pri výchove detí?
Je šťastím pre nás, že názorové nezhody na výchovu detí sme mali málokedy. Nikdy sme to neriešili pred deťmi, ale najprv sme si to vydiskutovali sami. Ak nedošlo k zhode, tak ja ako muž a otec som použil argument, že raz pred Bohom za naše manželstvo a rodinu sa budem zodpovedať ja. A beriem to naozaj vážne. Keď to riešime s Bohom, tak sa nepomýlime a my si naozaj nespomíname na to, aby sme museli naše rozhodnutia, čo sa týka výchovy, prehodnocovať. Občas deti – hlavne v puberte – skúšali nejaké výnimky oproti dohodnutým pravidlám hlavne u mamy, (neskorší príchod večer domov, odpustenie trestu, pozeranie televízora, počítač… ) Vždy som sa však snažila oddialiť rozhodnutie až na čas, kedy sa porozprávam s otcom. Dnes neľutujem… Deti pochopili, že mama a otec vychovávajú spolu, a tak zbytočne budú skúšať nejaké finty na jedného z nich.
Na záver chceme povedať, že základom dobrej výchovy v rodine je nastavenie pravidiel, ktoré potom dodržiavame. Ak sú správne nastavené hranice, dieťa vie, čo môže a čo nie a ľahšie prijíma aj isté obmedzenia. Ak raz niečo môže a potom zas nie, nevie, čo dospelí od neho vlastne chcú a potom je „hyperaktívne“, „neprispôsobivé“, „nevychované“, „zlé“….
Dieťa je vždy dobré, iba to, čo urobilo, je niekedy zlé! A samozrejme, láska medzi mamou a ocom…
Ďakujeme za rozhovor!
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
