Záhrada, v ktorej netreba nič robiť.
Vyvýšené záhony.
Mulčovanie.
Pestovanie mrkvy s cibuľou.
Zaburinená chaotická záhrada, v ktorej rastú kvety so zeleninou na jednom mieste.
Nové „zelené“ prúdy ako vegánstvo, RAW a eko-domy z čisto prírodných materiálov.
Nič z toho v skutočnosti nie je permakultúra.
Slovo permakultúra pôvodne vzniklo z angl. „permanent agriculture“ v roku 1978 na základe myšlienok Austrálčanov Billa Mollisona a Davida Holmgrena. Bill sa už roky predtým snažil tlačiť na štátnych predstaviteľov, aby brali ohľad nielen na ekonomický rast, ale aj na ekológiu a budúcnosť ďalších generácií. Kým nepochopil, že zmena je možná jedine zdola nahor a začal sa venovať záhradníčeniu. A takto vznikla permakultúra. Systém trvalo udržateľného poľnohospodárstva sa postupne rozvinul na systém udržateľnej kultúry – (permanent) sustainable culture, ktorý je aplikovateľný nielen v záhradníctve a farmárčení, ale aj v staviteľstve, v mestách a v mestskom plánovaní, v kanalizačných systémoch, v ekonomických štruktúrach, dokonca aj v komunitnom plánovaní a v iných oblastiach života.
Permakultúra stojí na troch piliéroch: starostlivosť o ľudí, starostlivosť o Zem a nastavenie osobného limitu spotreby spojené so zdieľaním prebytkov – teda spravodlivé prerozdelenie zdrojov. Ide teda o integrálnu ekológiu, ktorá berie do úvahy nielen šetrenie prírodných zdrojov a zdravie prírody vo svojom okolí, ale aj všetky priame i nepriame dôsledky ľudského konania v prvom rade na človeka (v akejkoľvek časti sveta!) a aj na našu Zem. Z permakultúrneho hľadiska je napríklad prijateľnejšie postaviť si dom z lokálnych materiálov alebo aj z materiálov, ktorých – hoci nie sú ekologické – je v mojom okolí prebytok, ako si stavať drevodom z kvalitného tropického dreva, ktorého ťažba môže neúnosne ničiť danú krajinu, k čomu je pridaná uhlíková stopa, ktorú jeho prevoz zanecháva.
Permakultúra však nemá žiadne „zákazy a príkazy“ ani si nedovolí tvrdiť, čo je permakultúrne, a čo už nie je, keďže každý má iný limit spotreby a musí si to vo svojom svedomí zvážiť sám. Poskytuje však ucelený súbor princípov a postojov, ktoré keď si človek osvojí a snaží sa ich aplikovať v každodennom živote, naučí sa rozlišovať a nachádzať win-win-win riešenia. Víťazstvo pre seba a pre svoju rodinu, pre prírodu, i pre ostatných ľudí.
Zmyslom permakultúry je chápať prírodu a všetko, čo je v nej vrátane človeka, ako ucelený systém; ako organizmus, ktorý sa dokáže postarať sám o seba. Kresťanský pohľad k tomu prispieva: ide o Božie dielo, ktoré v sebe nesie Božiu pečať, človek je povolaný všetko stvorenie spoznávať svojím rozumom, a na základe tohto poznania ho aj spravovať. V permakultúre je táto výsada človeka – rozum a plánovanie – na prvom mieste. Keď pozorujeme prírodné ekosystémy (ako napríklad les), môžeme žasnúť, aké sú efektívne v tvorbe biomasy a udržateľné, fungujúce na symbiotických, ba synergických vzťahoch. V permakultúre ide o poznávanie a skúmanie týchto ekosystémov a o ich vytváranie či napodobňovanie takým spôsobom, aby boli maximálne osožné pre človeka. Keďže les je systém, ktorý produkuje obrovskú biomasu, a to bez ľudskej vstupnej energie, cieľom bude vytvoriť podobný, ale jedlý ekosystém. Takto využijeme schopnosť, ktorú má človek ako jediný na planéte Zem, a to schopnosť poznávania a projektovania, na to, aby sa nahradili ľudské svaly, fosílne palivá a znečisťovanie životného prostredia.
U starších ľudí sa stretávam s názorom, načo nám treba nejakú „permakultúru“, keď ide o „zdravý sedliacky rozum“ a je to iba nový názov na to, čo žili naši predkovia. Je pravda, že v permakultúre sa používa mnoho prostriedkov, ktoré sa využívali v minulosti. Je prirodzené, že to, čo fungovalo celé tisícročia nemôže nahradiť systém novodobej kultúry, ktorý je výmyslom posledných desaťročí alebo storočí. Permakultúra však využíva aj výdobytky modernej techniky a poznatky vedných disciplín. Taktiež nielen používa, ale aj zjednocuje rôzne „zelené“ myšlienky, ktorých neustále pribúda a v rámci konvenčného myslenia vo svete pôsobia často chaoticky či protichodne.
Krásnym príkladom zjednotenia záhradníckych tradícií našich predkov a novodobých vedných výskumov sú napríklad alelopatické vzťahy. To, že niektoré rastliny vylučujú látky, ktoré pomáhajú rásť druhým či chránia pred škodcami, môžeme geniálne využiť v nami vytvorených ekosystémoch. Naše prababičky to už vedeli, hoci nerozumeli chémii, na základe empirických skúseností. My dnes tieto vzťahy môžeme využívať efektívnejšie na základe biologických a chemických poznatkov. Aj to dokazuje nutnosť neodstrihnúť sa od minulosti, ale aj potrebu pochopiť a vylepšovať zdedené tradície.
Je tu ešte ďalší dôvod, prečo potrebujeme permakultúru: v dnešnej dobe nie je možné žiť podobným životom, ako celé eko-generácie pred nami. Ako vyjadril pápež František v posolstve k Svetovému dňu stvorenstva, „je čas na zamyslenie sa nad našim štýlom života a nad tým, ako naše každodenné rozhodnutia ohľadom jedla, spotreby, cestovania, využívania vody, energie a ďalších materiálnych dobier, môžu byť neraz nerozvážne a škodlivé.“ Zamyslieť sa nad tým, uviesť toto poznanie do reality – teda zmeniť plytvajúci a škodlivý štýl v oblastiach od jedla až po energie – a ostať pritom žiť „bežný život“ sa nám môže zdať nezlučiteľné. Súbor permakultúrnych princípov a postojov ponúka pre dnešného človeka možnosti menej škodlivého životného štýlu vo väčšom súlade s prírodou, a to spôsobom, aby nemusel byť jej otrokom a mohol žiť relatívne komfortne. Permakultúra sa dá aplikovať v meste i na dedine, v záhradke, v byte i na poli. Prácou tu má byť zabezpečenie tých potrieb, ktoré si systém nevie zabezpečiť sám; pričom odpadom sú iba tie produkty, ktoré systém nevie využiť. Takýto revolučný pohľad na svet uvedený do praxe môže zachrániť Zem. Podľa pápeža Františka je pre všetkých ľudí dobrej vôle práve teraz „čas podujať sa na prorocké činy“.
Ak teda na pozemku využívame kombinovanie rastlín či iné prvky permakultúry, prečo sa ešte nedá povedať, že máme permakultúrnu záhradu?
Permakultúra je v prvom rade spôsob myslenia. Človek nemôže mať „permakultúrnu“ záhradu, resp. záhradu s funkčne využitými permakultúrnymi prvkami, kým sa nesnaží uvažovať permakultúrne vo všetkých oblastiach života. Kým nepochopí zmysel vzťahov v prírode a že to, čo sa má snažiť vytvoriť, je ekosystém. Kým nepochopí, že každé jeho dielo má napodobňovať Božie dielo, so všetkým, čo ho tvorí. Permakultúra je cesta. Cesta a nie cieľ. Cesta k šťastnejšiemu a slobodnejšiemu životu, ktorý je žitý v uvedomení si vzťahov. Je to život v zodpovedných vzťahoch k sebe samému, ku všetkým ľuďom a k prírode.
V marcovom článku si povieme, prečo je z ľudského i kresťanského pohľadu dôležité na jar „špiniť si ruky“ pestovaním a pridáme praktické inšpirácie, ako na to v záhradke i v byte.
Pozývame vás na trojdielny vzdelávací seminár ZDRAVÁ ZÁHRADA – udržateľnosť a permakultúra v praxi. Spoznaj vzťahy medzi živými tvormi, vodou a pôdou v tvojej záhrade.
Prvé stretnutie sa koná už 22. februára v Poprade. Budeme radi, keď sa tam s niektorými z vás uvidíme. Viac info na krestannavidieku.sk
<<PRIHLÁSIŤ SA NA SEMINÁR ZDRAVÁ ZÁHRADA>>
Úvodná fotografia: www.pexels.com
