V hlave mi prebleskli (či skôr sa zablýskali) vety adresované deťom za posledné obdobie. Téda! Žiadna sláva, Pane… Koľko z nich bolo „policajných“? Nič proti policajnej profesii– „pomáhať a chrániť“ – to krásne pasuje aj k rodičovstvu, ale ja si pod mamičkovaním predstavujem predsa omnoho viac. Čo nás to tu zase brzdí?
Opäť sa rozhodujem vymeniť optiku zaostrenú na to nedobré, nedokonalé, negatívne a ne… a ne… a skúšam vo svojom mamičkovskom zraku podčiarkovať to, čo je fajn. Zvýrazním si to rovno krikľavou fixkou , u každej úžasnej bytôstky, ktorú sprevádzam, zvlášť. Ale bude to stačiť, aby to dobré aj rástlo?
OK, tak ja to dobré, to fajn, to príjemné a krásne rovno polejem!
Kvapka jeden: A tak som jeden obyčajný večer za stolom zahlásila: „Teším sa z toho, že spolu stolujeme. Všetci. Je to pre mňa dôležité a je mi fajn, keď sa môžeme rozprávať o tom, čo bolo v škôlke, v škole a tak…“ Deti na mňa bez slova pozreli skúmavým pohľadom, asi práve teraz pochopili, prečo moje zvolávania ku stolu sú zavše tak urputné. Vlastne prvýkrát som im to vysvetlila tak polopate- z môjho pohľadu, s mojimi pocitmi. Na druhý deň sa nám podarilo zasadnúť za stôl v plnom počte rýchlo a bez frflania. Aj toto som „poliala“ – že aké je to super, možno sa tento čas páči aj ostatným… A ďalšie dni ukázali, že čosi rastie – dokonca ma raz volali oni: ideš sa s nami najesť?!
Kvapka dva: Túžim po priateľských, úprimných vzťahoch so svojimi deťmi – aj keď budú mať onedlho – násť, aj keď budú mať – dsať. Túžim byť poctená ich zdieľaním sa s tým, čo žijú. Asi túžba každej mamy. Ale čo zdieľam s nimi ja? Čo vedia oni o mne – čo postretlo mňa, kým boli v škole, škôlke?
A tak som si počas dňa „nazbierala“ pár vecí, o ktoré som sa večer chcela podeliť, aby zdieľanie sa medzi nami malo šancu rásť: „Viete čo? Dnes som videla dokument, v ktorom sa jeden týpek z Európy presťahoval na niekoľko dní do Afriky a medzi domorodcami sa chcel naučiť loviť ako oni. Keď sa učil vyberať med z úľa a od včelích štípancov vyskakoval meter dvadsať, domorodci šli puknúť od smiechu. Oni totiž ani okom nemrkli, keď ich niečo poštípalo. A tak Európana na druhý deň vzali k mravenisku, aby ho naučili ovládať sa. Dali mu na telo kopec mravcov a týpek sa musel sústrediť, aby sa ani nepohol…“ Mojim chlapcom padla sánka. Už sa videli v mravenisku. A dievčatá ani nedýchali. Na druhý deň som im porozprávala svoj vtipný sen a dobrodružstvá, ktoré ma uchvátili… Na tretí deň ma uchvátili oni svojim rozprávaním – že by to s tými kámošmi v škole mohlo byť lepšie a prečo to lepšie nie je. Že naháňačka nie je žiadna sranda, keď sa vzájomne jej účastníci nerešpektujú. A že vtedy a vtedy bola pravda vlastne takáto a toto a toto bolo klamstvo… Hmm, dôvera – len nech nám kvitne do vône!
Sezóna, nesezóna – kde sa pozriem, tam je čo polievať, J. Dohodnime sa takto, Pane – ty zasievaš, dávaš vodu do krhličky a nám rodičom občas pomôž tú krhličku zdvihnúť. Nech rastieme. Spolu. Amen.
fotografia: pixabay.com
Milá Martinka, ĎAKUJEM za nádherný článok. Ako keby ste mi hovorili zo srdca. Poznám Vás z TV Lux. Ďakujem, že som si tak mohla prostredníctvom tohto článku nastaviť zrkadlo a dostala som aj návod ako to zlepšiť. Prosím o viac Vašich článkov, ak to bude možné : o )
Ďakujem