Zvláštne. Vždy si spomeniem, čo sa odohrávalo niekde v mojej mysli, keď sa stala nejaká tragédia, napríklad tá z 11. septembra. Pomyslel som si: „Vďaka Bohu, že sa to nestalo mne.“ Zakaždým som sa cítil akýsi vinný, keď mi tá myšlienka prebehla hlavou.
Pri pohľade späť si myslím, že táto myšlienka nám napadá bez ohľadu na to, kedy a ako sa podobná situácia stane. Keď sa takéto niečo udeje, je prirodzené myslieť na nás samých, hoc iba na chvíľku.
Ale ak máte deti, tieto sebecké myšlienky dostávajú ešte inú podobu.
Celý včerajší deň, po útoku v Bostone, bola moja dcéra to jediné, o čom som mohol rozmýšľať. Pomyslel som si… Privádzam ju do takéhoto sveta. Toto je život, do ktorého vstupuje… Bože, dúfam, že to nikdy nebude musieť zažiť a už vôbec nie… byť obeťou.
Vtedy sa mi ruky začali triasť, srdce mi búšilo a ja som sa veľmi snažil začať opäť pracovať.
Lebo tento svet je zvrátené miesto, na ktorom sú zvrátení ľudia, a mať tak mladučké dieťa… keď prídeš domov a pozrieš sa naň a ono vôbec nechápe, čo sa deje, a len sa smeje a nerozumie veciam ako utrpenie alebo tragédia alebo trauma…
Puká mi srdce.
Stále o tom musím rozmýšľať.
Ale dnes mi napadlo ešte niečo iné.
Čo ak by moja dcéra nebola obeťou, ale páchateľom? Nedaj, Bože!
Ale čo ak predsa…
A nemôžem si pomôcť, ale ktokoľvek to urobil – on, ona alebo oni – má alebo mal rodičov. Kedysi boli deťmi. Mohli to byť psychopatické deti, áno, avšak je oveľa pravdepodobnejšie, že boli takým dieťaťom ako ktokoľvek iný. Dieťaťom, ktoré nevedelo nič o smrti alebo tragédii alebo bombardovaní alebo ničení.
A v istej chvíli sa tomu dieťaťu niečo muselo stať. Niečo muselo to dieťa premeniť na zabijaka.
A zhruba v tom čase, keď mi tieto myšlienky vírili hlavou, som si uvedomil, že mať dieťa znamená práve toto.
Pravdaže, môžeme zabrániť tomu, aby sa naše dieťa stalo obeťou. Avšak iba do istého času. A nie úplne.
Ale ako rodičia máme tú zvláštnu moc pomáhať deťom, sprevádzať ich po cestičke tam, kde budú chcieť vytvárať a podporovať život, namiesto toho, aby ho ničili. Viesť ich k tomu, aby boli „pomocníkmi“. Ľuďmi, ktorí budujú, namiesto toho, aby rúcali.
Toto je tá nádhera, byť rodičom. Áno, posielam svoje dieťa do chorého sveta. Ale s Božou pomocou bude jedným z tých ľudí, ktorí ho budú liečiť.
Elad Nehorai
Preklad: Peter Stoklasa
http://popchassid.com/being-a-parent-during-tragedy/
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
