Boris Gogola (36) je dnes šéfom úspešnej firmy, ktorá zamestnáva 60 ľudí. O jeho ceste od myšlienky, ktorá sa zrodila v pivnici, po firmu, ktorá pôsobí v 12 krajinách EU, sa s nami podelil v tomto rozhovore. Odkrýva aj to, čo pre neho znamená viera a ako mu na jeho kráčaní pomáha Boh a manželka.
Váš príbeh nie je obyčajný – ako ste sa dostali tam, kde ste teraz?
Pochádzam od Partizánskeho. Z dnešného pohľadu sa kľúčovým zdá moje rozhodnutie presťahovať sa – presnejšie povedané priženiť sa – do malej dedinky pri Bardejove. Bolo to v roku 2009, hneď po ukončení štúdia na vysokej škole. Ľudia okolo mňa vtedy, v čase vrcholiacej finančnej krízy, nerozumeli, prečo opúšťam dobrú prácu, ktorú som mal popri škole v Bratislave, a sťahujem sa do neznámeho prostredia. No ja som to vnímal ako jasnú voľbu. S manželkou sme si totiž povedali, že pre nás je najdôležitejšie byť spolu a nezáleží na tom, že náš jediný príjem, ako mladomanželov, bude moja 500-eurová výplata nekvalifikovaného učiteľa na miestnej škole. Nevybrali sme si teda cestu emigrácie alebo týždňoviek mimo domu, ale rozbehli sme v obývačke a pivnici mojich svokrovcov, kde sme vtedy bývali, svoj prvý internetový obchod. No, rozbehli… Moja manželka rozbehla a ja som jej do toho kecal. Druhým kľúčovým bodom bol určite moment o pol roka neskôr, keď som vzal všetky naše životné úspory, nakúpil za ne tovar z Číny a modlil sa, aby nás neoklamali a aby nám vôbec niečo prišlo. A ono prišlo. A potom prišli prví zamestnanci, sťahovanie firmy, zmena predmetu podnikania a založenie značky Takoy. Tá predstavuje dizajn, výrobu a internetový predaj metrového textilu v 12 krajinách a aktuálne dáva prácu 60 ľuďom.
Boli ľudia, ktorí vám na ceste pomohli?
Celý čas podnikám s mojou manželkou. A stále platí, že moja manželka je „ideamaker“, teda veľmi kreatívna, umelecky založená duša, ktorá udáva nášmu podnikaniu víziu, nápady, vášeň, srdce. A ja som ten, ktorý organizuje tu praktickú časť – ľudí, obchod, marketing, expanziu atď. Skrátka sa perfektne dopĺňame, jeden bez druhého by sme nevedeli fungovať. Zároveň som veľmi vďačný mojim rodičom a svokrovcom, ktorí nás vždy podporovali, pomáhali so strážením deti počas našich mnohých služobných ciest a boli nám vždy oporou. Tiež s veľkou bázňou vnímam, že Boh nám od začiatku posielal do cesty pracovitých a čestných ľudí, ktorí sa stali súčasťou našej firmy.
Snažíte sa o presadzovanie kresťanských hodnôt v podnikaní. Úprimne, je to náročné?
Najnáročnejšia je vždy práca na sebe. To, že zmením niekoho charakter alebo postoje, je veľmi často ilúzia. Mám dosť práce sám so sebou. To si treba v pokore a v úprimnosti voči sebe a Bohu priznať. A je to práca na celý život. Som predsa na ceste, dnes som niekde inde, ako keď som začínal podnikať, a verím, že o pár rokov budem zase inde. Chcem na púti do nebeskej vlasti čo najviac kráčať za svojím Lídrom s veľkým „L“, za Ježišom. A nechcem pri tom hľadať rôzne skratky, ale nechám sa viesť jeho príkladom. Príklad je totiž tým kľúčovým prvkom, ktorým líder uplatňuje svoj vplyv. Albert Schweitzer dokonca hovorí: „Príklad = vedenie ľudí“. A toto by teda malo platiť aj pre mňa, ak chcem hodnotovo viesť ľudí – mám ísť príkladom v cnostiach, nie ich tvrdo vyžadovať alebo vynucovať od tých okolo mňa. Nemôžem chcieť od ľudí veci, ktoré nerobím ja sám.
Čo pre vás znamená viera?
Viera dáva veciam zmysel. Verím, že existuje niečo viac, niečo, čo nás presahuje, niečo nás čaká po smrti. A ako kresťan navyše mám istotu, že to nie je niečo, ale Niekto. Zároveň nezabúdam na to, že viera dáva zmysel v kontexte ďalších božských cností – nádeje a lásky – pričom nám sv. Pavol pripomína, že najdôležitejšia z nich je láska. A ak sa na vieru pozrieme z opačného konca, Chesterton nám hovorí: „To, že ľudia prestali veriť v Boha, neznamená, že už neveria ničomu. Naopak, veria všetkému.“ Čiže často veríme moci, sláve, bohatstvu a ilúzii vlastnej dôležitosti. Všetci musíme byť v strehu, či si nevytvárame takých svojich bôžikov, svoje modly. Či neuprednostňujeme stvorenstvo pred Stvoriteľom.
Ste človek, ktorý vie, čo je úspech. Čo treba podľa vás dodržiavať, aby bol človek úspešný?
Zhrnul by som to do piatich bodov.
1. rozvíjať seba a tých okolo seba – toto je určite top priorita – v našej firme to máme ako firemné poslanie, našu misiu. Aj Božie slovo nám v Prísloviach hovorí: „Kto rozvíja svoj um, má svoju dušu rád, kto zachováva rozumnosť, dobre sa mu povodí.“ V jednom preklade dokonca ten záver znie: „nájde šťastie“. Rozumiem pod tým neustálu formáciu seba a svojho charakteru, nikdy nekončiaci proces odumierania svojho ega a hľadania Božej vôle. Je to teda usilovné štúdium Biblie a hodnotovej literatúry, modlitba, rozlišovanie, rozhovor s duchovným vodcom. Ale zároveň netreba zabudnúť na odborný rast vo svojej branži – buďme teda zároveň aj pragmatickí, praktickí, buďme odborníci na to, s čím robíme. Nie sme síce z tohto sveta, ale sme poslaní do sveta. A popri tom sa musíme neustále deliť s ostatnými o to, čo sme sa naučili, pomáhať im rásť, hľadať a rozvíjať ich talenty.
2. budovať vzťahy – aktívne budovať dlhodobé a pevné vzťahy založené na dôvere. Zahodiť sebastrednosť a mať záujem o druhého, dvíhať ho, oceniť ho. Učiť sa do druhého vcítiť a spoznať jeho potreby, pochopiť ho. Vytvárať atmosféru prijatia, bezpečia, bezprostrednosti, priateľstva.
Azda nikdy to nebolo potrebné viac ako v týchto dňoch, keď vnímame toľkú rozdelenosť medzi ľuďmi. Zvyknem hovoriť – krízy boli a budú, ale vzťahy pretrvajú. Podľa mňa by kresťania mali byť expertmi na vzťahy – veď predsa viera je vzťah s Otcom, Synom a Duchom Svätým. To je tá vertikála kríža. No a tá horizontála sú vzťahy s druhými ľuďmi.
A tie zvyšné tri princípy?
3. úprimne komunikovať – znie to ako klišé, ale mnoho ľudí žije v sebaklame, že vie komunikovať. Pravdivá, čestná a otvorená komunikácia sa dnes už nenosí. Vedieť vecne, bez prehnaných emócii a osobných útokov, argumentovať svoj názor, priznať si chybu, uznať, že niečo neviem, či nerozumiem, tak to je už úplná vzácnosť. A pritom práve my kresťania, máme najlepšie zvládať umenie spätnej väzby. Umenie povedať pravdu v láske. Ale musia tam byť oba tieto elementy – ak nezaznie pravda, je to vlastne škodlivá empatia. Ak nebude prítomná láska, je to bezočivá drzosť. A znova nám príkladom môže byť Ježiš a jeho slová hriešnici: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ Je tam aj pravda, aj láska.
4. zodpovedať za svoj špičkový výkon – čiže budovať vnútornú motiváciu robiť veci poriadne a poctivo – tak, ako keby som to robil pre Ježiša. Vonkajšia motivácia totiž nikdy nefunguje dlhodobo. Nikto nemá za mnou stáť so stopkami alebo s bičom. Ak mi moja práca dáva zmysel, tak som na správnom mieste a nepotrebujem nad sebou prísnu kontrolu. Zároveň to znamená disciplínu, tá už vonkoncom dnes nie je populárna. Dnes je bežné nastaviť otvorenú dlaň a povedať: „Štát, postaraj sa o mňa! Príbuzní, postarajte sa o mňa.“ Čiže iba sloboda a žiadna zodpovednosť.
5. byť kreatívny a inovatívny – všetci sme dostali od Ducha Svätého jeho vzácne dary a mali by sme ich nielen využívať, ale aj rozmnožovať. Máme dotvárať stvorený svet, veľkodušne snívať a objavovať nové veci, rozširovať horizonty. Máme byť kreatívni vo všetkom, čo robíme – aj vo vzťahoch k druhým, v láske.
Týchto päť bodov som si vybral zámerne, tvoria totiž nielen poslanie, ale aj hodnoty v našej firme. Tie si kolegovia určili sami ako tie kľúčové, ktoré definujú, ako sami seba vnímame.
Stalo sa vám, že ste museli zaujať jasný kresťanský postoj, ktorý priniesol obetu z vašej strany?
Určite áno, veď líderstvo je obeta. Je to vždy, keď sa rozhodnem uprednostniť dlhodobý vzťah s konkrétnym človekom pred jednorazovým riešením, rýchlym ziskom, morálnym kompromisom. Mám na to aj svoju frázu – krátkodobo bolestivé, dlhodobo nevyhnutné. Ale vlastne, veď to poznáme aj od svojich starých rodičov – čo nás nič nestojí, za nič nestojí.
Aké sú vaše ďalšie vízie a ciele?
Hlavnou úlohou lídra je budovať ďalších lídrov. Teda nielen v našej firme, ale aj na stretnutiach kresťanských podnikateľov alebo v našom spoločenstve v Bardejove, sa okolo seba snažím otvárať tieto témy. Pozývať ľudí ku kresťanskému líderstvu – hodnotovému vedeniu ľudí. Lebo líderstvo nie je nič elitárske. Lídrom je každý, kto vedie aspoň jedného človeka – môže to byť aj riaditeľ školy, aj rodič. Dobrou správou je, že líderstvu sa dá naučiť. A mnoho ľudí ani netuší, aké veľké líderské talenty v sebe má. Je to ako keď sa spýtali Michelangela, ako mohol vytvoriť takú úžasnú sochu Dávida. A on odpovedal, že Dávid v tom mramore bol celý čas schovaný. Bolo iba potrebné osekať prebytočný mramor. Takže toto sme presne my. Boh do nás vložil dušu lídra a my mu musíme dovoliť, aby osekal všetok prebytočný mramor. A údery dláta sú často bolestivé…
Aké najlepšie rozhodnutie ste v živote urobili?
Tu je odpoveď stručná a jasná – sobáš s mojou manželkou. Sviatostné manželstvo ako budovanie jednoty, ktorá je rokmi stále krajšia a krajšia, je pre mňa taká malá predchuť neba.
Aký je váš rebríček hodnôt, a tým aj deľba času?
Páči sa mi výrok, že ak je Boh na prvom mieste, tak všetko ostatné je na správnom mieste. Bolo by ale chybné si pod tým predstaviť, že každý má opustiť svet, má sa zatvoriť do svojej izby a bez prestávky sa modliť. Nie všetci sme predsa povolaní do kontemplatívnej rehole. Treba to chápať tak, že Ježiš je nielen Pánom môjho života, ale že je mojím osobným a blízkym priateľom, že je neustále so mnou. A tak ho môžem nachádzať aj pri večernej modlitbe s deťmi, pri tichej práci za počítačom, v druhom človeku na obchodnom stretnutí. Zároveň si zadelím extra čas na náš vzťah – či už je to svätá omša alebo čítanie Písma. A to ma tiež učí, že celý svoj kalendár, aj ten pracovný, si mám organizovať okolo vzťahov s druhými ľuďmi. Každý vzťah je ako kvet – ak mu dávam čas a pozornosť, tak kvitne. Ak nedávam, tak slabne, až postupne odumiera.
Stretli ste sa v kresťanskom prostredí s nepochopením či závisťou?
Vďaka Bohu, len zriedka. No myslím, že to patrí k životu. Všetci sme len krehké nádoby. Fakt, že podnikanie u nás nemá vybudovanú tradíciu, spôsobuje, že ľudia veľmi nerozumejú povolaniu podnikateľa. Stále ho vnímajú cez skúsenosť totality a 90-tych rokov, a slovo podnikateľ sa pre nich nespája s čestným nadobudnutím majetku, charakterom, pracovitosťou a inými cnosťami. Hovorí sa, že zatiaľ čo sa v iných krajinách úspech oslavuje, u nás sa neodpúšťa. Ak je to naozaj tak, o to viac sa musíme snažiť o týchto veciach hovoriť. Hovoriť, že moja firma v skutočnosti nie je moja. Je to Božia firma a ja som len jej správcom. A z Biblie vieme, že od správcu sa vyžaduje, aby bol verný. Verný tomu, čomu uveril – alebo ešte lepšie, verný Tomu, komu uveril. Hoci teda nie vždy všetko v našej firme funguje ideálne, máme pred sebou svoje ideály – poslanie a hodnoty, ako vedúcu hviezdu na horizonte, ktorá nám ukazuje cestu. A hoci nie vždy sa ja sám správam dokonalo, som slabý a robím chyby, ale všetkými silami sa snažím podobať sa svojmu Lídrovi – Ježišovi. Toto by sme si mali všetci navzájom žehnať – podobať sa Ježišovi čoraz viac a viac.
