Blogujúcaluca: Som dopadla

Tak mi moja mama vraví 5 dní po mojom treťom pôrode: „Lucák a čo s Tebou bude? Školy sme Ti dali, hlavu máš dobrú a takto si dopadla. Pri deťoch…“ 

Dobré, čo? 

Niekedy nad tým sama rozmýšľam, že ako sa využijem, keď už ma doma tak nebude treba. Celý život inklinujem k rozvoju, teda myslím, že to bude niečo v oblasti rozvoja – komunity, detí, krajiny… Uvidíme. Úplne že veľmi ma to netrápi. Trochu niekedy áno. Sčasti si uvedomujem, že na trh práce nastúpim asi niekde okolo 40-ky a budem na úrovni absolventov VŠ a asi budem dosť mimo, čo sa trendov týka. Len trochu stíham pri manželovi sledovať, ako dynamicky sa vyvíja biznis svet. Niektorým skratkám z HR, EU a ekonómie už ani nerozumiem. Áno, vypadávam, resp. vypadla som z kola von. Michal je zlatý, snaží sa ma brať na spoločenské podujatia, preposiela pozvánky na konferencie, nosí domov Profit a Trend. Nie preto, aby som neotupela, ale preto, že vie, že mi to robí dobre. A ja filtrujem, raz za čas niečo z jeho ponuky využijem. (Nie, 10 dní po pôrode nepôjdem na Taiwanský deň nezávislosti, zlato : ) 

Pred rokmi som pracovala v zahraničí. Toto je môj zápisok z 18. júna 2011. Pracovala som na Haiti, rok po hurikáne, administrovala som tam kliniku, šoférovala jedinú sanitku široko-ďaleko, zúčastňovala sa medzinárodných rozvojových stretnutí OSN. Bol to cool job, navyše kúsok od nádhernej pláže. 

————————————————

Haiti – prečo mám svoju prácu rada

Prišla som na tri hlavné dôvody.

• Lebo mám zaľúbenie v spoznávaní iného. Naše SVETY majú toľko rozličných prísad. Baví ma spoznávať každú novú koreninu, ktorá spôsobuje výnimočnosť chutí. V každodennej interakcii so zamestnancami, s ľuďmi na ulici, s inými cudzincami sa učím viacej o iných ľuďoch, iných kultúrach, ale aj o mne samej a o našej kultúre. Toľko vecí, ktoré sú pre nás vlastne typické, by som si neuvedomila, keby som nežila niekde, kde to typické nie je.

• Lebo tu používam celú seba. Viem, zvláštne to gramaticky znie, ale je to tak. Predstavme si prácu v dákej firme. Mám tam na starosti styk s klientmi, účtovníctvo, prieskum, štatistiky… čokoľvek. Musela by som sa zamerať na pár oblastí a v nich a s nimi pracovať. Tu to tak nie je. Nedá sa. Som používaná tak celistvejšie. Nepriamo používam veľa z toho, čo som sa naučila v škole a uvedomujem si, že som sa mala učiť viac, používam cudzie jazyky, učím sa na svojich chybách, píšem štatistiky, snažím sa myslieť strategicky i analyticky, mám obrovský priestor na kreativitu a slobodu, s čím je spojená aj zodpovednosť, ale aj tu mám vo svojej podstate rada. A čo je pre mňa dôležité, môžem, teda myslím, že až musím, tu používať svoje inštinkty a viac ako len 5 zmyslov. To je úžasné, tá plnosť, ktorá sa zrazu okolo mňa objavuje. V skratke je to preto, lebo pracujem rozumom, srdcom i dušou. To je krásne.

• Som tu bližšie Bohu. Toto asi nie všetci pochopia. Ale je to tak. Je tu príliš veľa okamihov a situácií, kedy nie som pánom situácie ja. A vtedy si uvedomujem, že všetko je tak, ako má byť. Uvedomím si, že svet je väčší ako ja. A aj tak je ešte niečo väčšie ako svet. Spolieham sa na Boha. A každý večer mu poviem svoje DPP – ďakovania, prosby, prepáčenia. Ďakujem za to, že máme čo jesť, za to, že nemám rukávy od trička opálené na rukách, za to, že sú naši zdraví, za to, že sa môžem učiť… Za veci, za ktoré by ma možno predtým nenapadlo ďakovať. Prosím o to, aby som robila správne rozhodnutia, aby som dokázala ľudí chápať, aby som v nich hľadala to dobré, aby som sa vrátila domov, aby ma toľko neštípali komáre a aj o to, aby ľudia nekakali pri riekach a aby sa nešírila cholera. A aby ľudia netrpeli. A za mnoho mnoho iného. Prosím o prepáčenie za to, že som zlyhala, že som zabudla na narodeniny môjho blízkeho, že som bola nepríjemná, že som sebecká, že moja slabá vôľa je príliš silná… atď. 

A ešte je taký logicky štvrtý dôvod – lebo svet je oveľa viac fajn, keď máte radi to, čo robíte 🙂

—————————————

Ty kokso, viete čo?! Tento môj opis toho cool jobu spred 8 rokov stále absolútne platí – na môj súčasný job! Na materstvo! Normálne som teraz ja sama z toho vyjavená. Stručná rekapitulácia. 

Materstvo – prečo mám svoju prácu rada

Prišla som na tri hlavné dôvody.

1. Lebo mám zaľúbenie v spoznávaní iného pohľadu na svet. SVETY DETÍ majú toľko rozličných rovín. V každodennej interakcii s deťmi sa učím viacej nielen o nich, ale aj o mne samej a o našej spoločnosti. Toľko vecí, ktoré sú pre nás vlastne samozrejmé, by som si neuvedomila, keby som svet nemohla spoznávať ešte raz s nimi. 
2. Lebo tu používam celú seba. Nepriamo používam nielen veľa z toho, čo som sa naučila v škole, ale musím aj počúvať s porozumením, učím sa na svojich chybách, neustále trénujem všetky svoje soft skills, presviedčacie i prezentačné  zručnosti i všetky moderné manažmenty: self-, time-, change-, stress-, crisis – manažment. Snažím sa myslieť strategicky i analyticky, mám obrovský priestor na kreativitu. A čo je pre mňa dôležité, môžem, teda myslím, že až musím tu používať svoje inštinkty a viac ako len 5 zmyslov. To je úžasné, tá plnosť, ktorá sa zrazu okolo mňa objavuje. V skratke je to preto, lebo pracujem telom, rozumom, srdcom i dušou. To je krásne.
3. Som bližšie Bohu. Je tu príliš veľa okamihov a situácií, kedy nie som pánom situácie ja. A vtedy si uvedomujem, že všetko je tak, ako má byť. Uvedomím si, že svet je väčší ako ja. Upínam sa na Boha. A každý večer mu poviem svoje DPP – ďakovania, prosby, prepáčenia. 

Ďakujem za to, že som dnešok zvládla, že deti sú živé a zdravé, že som dokázala nekričať, za to, že Michal prišiel načas z práce… Za veci, za ktoré by ma možno predtým nenapadlo ďakovať. Prosím o to, aby som robila správne rozhodnutia, aby som dokázala svoje deti chápať, aby som v nich videla to dobré, aby som vedela byť láskavá a trpezlivá a aj o to, aby už môj syn kakal do záchoda. A aby ľudia a zvlášť deti netrpeli. Prosím o prepáčenie za to, že som zlyhala, že som kričala, že som málo prítomná pre manžela, že nervózne odvrkujem, že moja slabá vôľa je príliš silná… atď. 

A ešte je taký logický štvrtý dôvod – lebo svet je oveľa viac fajn, keď máte radi to, čo robíte 🙂

Tak na základe tohto si myslím, že zatiaľ som dopadla VYNIKAJÚCO. 

Dokedy mi to však vydrží? 

Domnievam sa, že vzhľadom na neurčitú a nie krátku dobu tohto môjho úväzku je tento môj stav mysle trochu aj vrtkavý. Identifikujem tri faktory, ktoré majú naň veľký vplyv. Ja, moje okolie, môj manžel. 

Môj manžel – zatiaľ to robí perfektne, viem, že si cení, že som s deťmi doma, poskytuje mi uznanie súkromne i verejne, neraz som ho počula povzdychnúť si nad deťmi svojich kolegýň, ktoré musia byť od roka a pol v jasličkách. Zároveň sa snaží poskytovať mi priestor na môj sebarast a všemožne ma podporuje v mojich všemožných aktivitách, vďaka čomu väčšinu času nemám pocit, že som „len“ doma s deťmi. Lebo nie som. 

Moje okolie – vďaka Bohu za všetky tie kamošky, ktoré majú v súčasnosti rovnakú kariéru ako ja. Je to obrovská podpora. Človeku dobre padne spoločné zdieľanie, frflanie aj vysedávanie na ihrisku. Som silno obklopená veľmi prorodinným prostredím, ktoré každým dňom doceňujem stále viac. Utvrdzuje ma to v tom, že takto to má byť. A je to dobre, aj keď nie vždy je to ľahké. 

Ja sama – alfa a omega, vedieť doceniť samu seba, ja ako tenzný cholerik podávam na materstve mega výkon, stále ma to neomrzelo byť s nimi, niekedy ľutujem Michala, že s nimi nemôže byť viac. Samozrejme, každý deň mi aspoň 6-krát intenzívne lezú na nervy, ale stále cítim, že to má zmysel, pre ne, pre mňa, pre našu rodinu.

Bez psychohygieny, bez podpory okolia a bez Michala by som asi nevydržala. Lenže tu ani nejde o to vydržať. To je málo, treba si to užívať, lebo ony, tie krpčiatka, rastú celkom rýchlo. 

Niečo mi vraví, že od toho môjho dopadnutia záleží aj ich dopad. Dovtedy budeme spolu lietať …

Úvodná fotografia: www.pexels.com