Každý z nás má svoj príbeh v tieto dni. Zo dňa na deň sme sa stali učiteľmi v rodinných malotriedkach, kuchármi a pekármi na plný úväzok, pracujeme z domu pri všetkých ostatných povinnostiach a pobehujúcich deťoch. Vyrovnávame sa so zatvorenými ihriskami, nudou a všednosťou dní a bojujeme s rôznymi aplikáciami potrebnými pre učenie sa na diaľku.
Je to veľmi náročné. Mám dojem, že nám je naložené nad únosnú mieru. Ťaháme už takto pár týždňov a nám s manželom už citeľne síl ubúda.
Bojujeme každý deň
Sme rodina so štyrmi deťmi, z toho jedno bábätko, dvaja na prvom stupni a jeden na druhom. Bývame v byte a jeho priestorové obmedzenia vnímame každý deň v tejto situácii. Manžel v jednej izba pracuje, bábätko spí v druhej a celý školský deň prebieha v tej tretej. Myslím, že je to realita väčšiny z nás. Okrem samotného učenia tam prebiehajú aj online hodiny, počas ktorých najmenší ruší, takisto hodiny flauty, počas ktorých sa s ním vonku prechádzam, aby sa dcéra mohla sústrediť. Takže denne to vyzerá tak, že v jednom kúte má jedno dieťa svoju online hodinu, v druhom si iné natiera palacinku, tretie skáče na švihadle a ten štvrtý sa okolo motá a vykrikuje. Všade sa povaľujú zošity a knihy, ktoré na druhý deň vždy hľadáme. My s manželom sme sa museli stať odborníci na všetky ich predmety. A deti vlastne tiež, sú v princípe samouci. Dcéra, prváčka, sa musela naučiť písmenká nielen čítať, ale tiež písať takto na diaľku. Hodení do vody, všetci plávame. A to všetko, v jednom malom priestore. S úsmevom som si včera uvedomila, že ešte aj tá naša umývačka riadu maká na plné obrátky.
A nie, nie sme superhrdinovia z rozprávky, ktorí zvládnu všetko. Večer padáme od únavy, v obmedzených nákupných hodinách tvoríme menu na ďalšie dni. Krúžky a iné záujmové aktivity nie sú, ale energia detí sa nezmenila, takže ku tomuto všetkého chodíme s deťmi behať, bicyklovať, aby sme sa všetci spoločne doma už úplne nezbláznili.
A má to celé aj iné aspekty.
Život online?
Každý rodič dnes viac či menej bojuje s digitálnym svetom svojich detí. Táto situácia tomu nepridáva. Nechcem im podsúvať ešte aj ja, z pohľadu rodičovského, že online priestor je vlastne plnohodnotná náhrada a priznať tomuto priestoru ešte viac práv. Ako minule známa smutne poznamenala, „tieto deti už možno stretnutia naživo ani potrebovať nebudú.“ Človek so zdravým rozumom by toto považoval za tragédiu ľudstva.
Človek je tvor aktívny, ale pohodlnosťou lenivie
V škole funguje kolektívna dynamika, ktorá je prirodzená a zdravá. Aj keď sa dieťaťu nechce, ak spolužiak vedľa neho úlohu už dokončil, nedá mu to a urobí ju. Doma toto nefunguje. Dieťa buď musí neustále motivovať rodič, ak aj má schopnosť motivovať sa samé, časom aj táto vnútorná motivácia postupne otupie.
Čaká nás leto. Ak deti nenastúpia aspoň na pár týždňov, bude to znamenať takmer šesť mesiacov doma. To je obdobie, ktoré sa ťažko bude dobiehať, pretože návyky na denný režim sa stratia, schopnosť prekonať sa sa prirodzene vytratí.
Deti potrebujú byť s deťmi
Sme stvorení Bohom tak, že sa navzájom potrebujeme a máme potrebu sa socializovať. To je najväčšia krása človeka, neprežije sám. Niet pochýb o tom, že deťom chýba škola a spolužiaci a kamaráti, veď tam sa odohráva ich celý svet. Aj keď máme viac detí a teda, teoreticky by si mohli vystačiť, nie je to tak, každé jedno z nich má svoj okruh kamarátov. A tie im veľmi chýbajú.
Každý z nás potrebuje svetlo na konci tunela. Aj zvýšená námaha potrebuje mať svoje časové ohraničenie, aby sa dala zvládnuť. Cez tento čas si každý z nás mal čas uvedomiť veľa vecí a hoci niekedy sa zdalo z pohľadu detí aj rodičov, že je fajn byť doma, prišli sme aj na niečo iné. Je to fajn, ale len na chvíľku. Aj deti prídu na to, že chcú ísť do školy, aj rodičia, že síce sú v práci ochudobnení o možnosť pracovať doma v pyžame, nič nenahradí rannú kávu s kolegami. A deti dnes viac ako kedykoľvek predtým vedia, že hoci je nepohodlné do školy ráno vstávať, stojí to za to. Už dnes sa teším, ako im tú prvú desiatu zase nabalím.
Fotografia: pexels
