Blížia sa ďalšie veľkonočné sviatky a ja som sa pristihla pri tom, ako sa trápim. Prečo? Pretože táto Veľká noc bude iná. Po prvý raz od prijatia prvej sviatosti zmierenia ju totiž prežijem bez spovede. Predtým, než sa spýtate prečo, vám o sebe niečo poviem.
Z existenciálnych dôvodov som začala žiť so svojím partnerom. Nie, svadbu sme nemali. Áno, plánujeme ju, len musí nabrať odvahu. Nie, nemala som šťastie na to, aby som si našla partnera, ktorý by moje náboženstvo zdieľal. Schválne nepíšem “moje náboženské presvedčenie”, pretože viem, že sa určite nájdu desiatky praktizujúcich kresťanov, ktorí sa mi budú snažiť vysvetliť, že keby bolo moje presvedčenie silné, bolo by na prvom mieste. Áno, priateľ je pokrstený a má za sebou prvé sv. prijímanie a birmovku. Ale tam sa jeho duchovný život končí.
A ja vám chcem napísať o tom, aké to je, žiť medzi túžbou po Bohu a láskou k človeku, ktorý vás od Boha (hoci nechtiac) drží vzdialenú.
Vždy som si myslela, že šieste prikázanie je len “dogmatickou hlúposťou” a nekritickým prežitkom. A v sedemnástich som si chlapcov nevyberala podľa vierovyznania. A tak som s ním doteraz. Milujúca a rozhodnutá stráviť svoj život s ním. A zároveň túžiaca po tom, dostať sa k Bohu bližšie, žiť podľa Jeho Pravdy a trpiaca preto, že to takto nejde.
Áno, už vám hlavou bežia myšlienky o tom, ako mám priateľa opustiť a vrátiť sa k Bohu, že to rozhodnutie neoľutujem. Hm, ale opäť – ľahšie sa hovorí ako koná, opustiť dlhodobého partnera (vzťah s ktorým je vyhratou lotériou) nejde (alebo jednoducho nechcem). Odsťahovať sa nemôžem, pretože môj plat by moje životné potreby nedokázal pokryť (nie, nemám vysoký štandard, platím drahú školu). Rovnako nechcem dávať priateľovi ultimáta a do manželstva ho nútiť. A tak sa denne modlím. Aby konečne zatúžil po Bohu a po manželstve, aby sme mohli žiť v Jeho požehnaní a milosti. A stále bez odozvy. A práve tu sa dostávam k tomu, čo som kvôli (štylisticky sa sem hodí vďaka, no ja za to vďaku necítim) tomu všetkému pochopila – naozaj, najväčšie utrpenie nám spôsobuje to, že neposlúchame Boha.
A tým sa dostávam opäť na začiatok. Na sviatosti nárok nemám a so situáciou robiť tiež nič nedokážem/neviem/nechcem. A tak ostávam, kdesi v hĺbke duše, sama – pretože svet nechápe tento rozkol a cirkev sa drží svojich zásad (a vôbec jej to nezazlievam, snáď to neznie zle). A kdesi medzi týmto sa nachádzam ja. Milujúc priateľa, túžiac po Bohu a dúfajúc, že raz to bude všetko správne.
A prečo to všetko píšem? Pretože už nevládzem sledovať to, ako sú ľudia ako ja (prípadne iní ľudia, ktorí stratili nárok na sviatosti) hanení za ich rozhodnutia bez toho, aby sa ich niekto spýtal na to, ako to všetko vlastne je. A hlavne preto, aby som Vám, milí bratia a sestry, slúžila ako príklad toho ako nežiť a ako sa v mladosti nerozhodovať, pokiaľ chcete budovať vzťah s Bohom.
Uverejňujeme blog čitateľky pod pseudonymom. Redakcia môže mať v niektorých oblastiach odlišný názor. Foto:pixabay.com
Júlia, pokračuj v modlitbe a možno môžeš skúsiť nájsť nejakého kňaza, ktorý by Ti vedel poradiť. Všetko dobré prajem