Blog ku Dňu matiek: Ako som chcela urobiť dieru do sveta a materstvo ma zachránilo

2
1101

Neviem presne, kde som prišla k tomu komplexu, že so sebou nikdy nie som spokojná. Čistý perfekcionizmus. Od skorého detstva. Začalo sa to už pri rovesníckych hrách na ulici. Pri hre na školu som ja musela byť učiteľka. Ale taká, ktorá sa nikdy nemýli. V redakčnej rade školského časopisu šéfredaktorka. V hre na reštauráciu šéfkuchárka…

Túžila som, aby raz moje meno dobre „znelo“ a aby som spravila pre svet niečo zmysluplné . Moje nepokojné záchranárske srdce zbieralo po okolí kadejakých outsiderov a vyvrheľov, s ktorými som sa kamarátila v snahe zachrániť ich pred nepriazňou osudu. Ja som nikdy nechcela skončiť „len tak doma“…

V lenivých obdobiach, kedy sa mi kariéru budovať nechcelo a ani sa mi nechcelo zachraňovať celý svet, som túžila dotiahnuť to aspoň na prototyp Adely Ostrolúckej. Tá urobila dieru do sveta hlavne tým, že sa do nej zaľúbil Štúr. No ani to mi nevyšlo. Do mňa sa zaľúbil „len“ môj Peťo…

Postupne som sa stala matkou 4 dievčat. Čo tak skúsiť kariéru ako matka? Veď dnes to nie je žiaden problém. Stačí trochu tvorivosti, IG účet a bude zo mňa insta-matka. No aj tu som skoro zistila, že nevyhoviem všetkým. Pre niekoho mám detí až priveľa, pre iného do počtu ešte chýba aspoň jeden chlapec. Podľa susedy vyváram ako reštaurácia, podľa svokry nedostatočne, lebo „polévka musí být každej den“. Ani v oblasti výchovy nie som vzorom. Keď naznačím deťom: „Už sa tam kopia ponožky, bolo by dobré ich popárovať,“ v ich preklade to znamená: „Tie ponožky nemusím popárovať.“ Nakoniec to skončí príkazom… Takto by som si rýchlo znepriatelila rešpektujúcich a akceptujúcich a neviemakých rodičov. Toto sa mi riešiť nechcelo, takže som kariéru insta-matky skončila ešte skôr, ako som ju začala.

Ako 35-ročná som sa od HR kamarátky nechala počuť, že čo nestihnem v kariére do štyridsiatky, nikdy nedobehnem. Taká či onaká kariéra, kontrolky mi zablikali, vzala som si jej slová k srdcu a do 38-ky som ten zmeškaný vlak v zamestnaní pre istotu nielen dobehla, ale rovno predbehla.

Robím v oblasti osobného poradenstva. To vám je jedna veľmi zmysluplná a bohumilá činnosť. Klienti vám píšu:

„ Bez Vašej pomoci by som to nezvládla.“

„Vaše slová mi dodávajú novú chuť do života.“

„Hovoríte mi priamo zo srdca a vždy si pripomínam Vaše rady.“

Raz dávno mi našťastie niekto múdry povedal: „Aj keby tvoje slová zmenili život všetkým tvojim klientom, a svoje dcéry by si nepoznala do hĺbky, nič si nedosiahla.“ Inými slovami: Ak by som aj zachránila celý svet, ale svoju rodinu nie, nič by mi to neosožilo.

Okľukou som teda pred štyridsiatkou tam, kde mám byť. Už pre mňa ale nie je smerodajná tá túžba z detstva, aby moje meno dobre znelo, ani nejdem zachrániť celý svet. Snažím sa dať zo seba najlepšie, či už v práci, v spoločnosti alebo doma. Ale to doma, to má v mojom srdci prednosť.

Ak zmeškám detstvo svojich detí, to už nedobehnem nikdy ako ten kariérny vlak.

Ak si vyškrtnem políčko 20 minút aktivity denne s dieťaťom ako splnené, ale nepriblížim sa k jeho srdcu, nikdy svoje dieťa nespoznám.

Ak sa nezapriem a neodumriem svojmu egoizmu viackrát za deň, asi si veľmi nepochutnám na tom ovocí výchovy.

Ak nebudem prítomná v živote svojho dieťaťa svojou pozornosťou a záujmom, vychová ho niekto iný a možno inak, ako chcem, možno bude vychovávať internet…

Ak sa nebudem ja chcieť každý deň nanovo zmeniť, aj moje dieťa bude cúvať so mnou.

Ak ja nebudem mamou na plnej čiare, moje dievčatá to budú mať vo svojom materstve o to ťažšie.

Už dávno nechcem byť slávna. Ani nechcem zachraňovať celý svet. Chcem len byť dobrá mama.

 

Fotografia: pixabay

2 komentárov

  1. Ďakujem za svieži, dynamický, skvele napísaný pôvodný článok o usporiadaní priorít.
    Trochu mi nesedí: Vaša túžba niečo veľké dosiahnuť a zmeniť svet zrejme pochádzala z niečoho hlbšieho v detstve. Skutočne celú situáciu vyriešilo “len” Vaše (určite obdivuhodné) rozhodnutie venovať sa rodine – bez toho, aby ste skúmala, odkiaľ Vaša hlboká túžba pramení? Alebo to prišlo s vekom “samo”?
    Eva Š.

  2. Evka,dakujem za komentar♥️Ta tuzba nieco velke dosiahnut je asi jednak dana povahou a samozrejme vplyvmi okolia,vychovy.Ano,zaoberala som sa tym,lebo som psychologicka a jasne,ze cely proces bol komplikovanejsi,v blogu je to tak zjednodusene povedane.Ale neberiem to dramaticky,skor tak humorne,ako sa to so mnou vyvijalo.Ani som kvoli tomu nemusela chodit na ziadnu terapiu.Nikdy som tym netrpela tak,ze by to bola nejaka trauma alebo nieco podobne.A vychovou vlastnych deti(co ide ruka v ruke s vekom) a skor introspekciou,pracou na sebe som tak nejako dospela.Stale mam v sebe taku dravost,ambicioznost,ale uz s tym viem pracovat tak,aby to bolo na osoh,nie na skodu😉A stale som na ceste,nie som dokonala v nicom🙂

ZANECHAŤ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár
Prosím zadajte svoje meno