Už počas dospievania som cítila, že mojím povolaním má byť manželstvo a rodina. Veľa som sa modlila za budúceho manžela a akosi neprichádzal. Vtedy sa začalo moje okresávanie a pochopila som, že na všetko vzácne v živote sa čaká.
O pár rokov som v Medžugorí spoznala svojho muža a po čistom chodení sme sa zobrali. Po roku sme túžili po bábätku čoraz viac. Absolvovali sme prvé vyšetrenia, no žiadna diagnóza sa nenašla. Hoci som sa vydávala z mojich priateliek prvá, postupne každá z nich mala svadbu a prvé kolo detí. Snažili sme sa riadiť prirodzenými metódami počatia, modlili sme sa deviatniky a pobožnosti k patrónom matiek, konali sme púte na tento úmysel, boli sme na charizmatickej modlitbe. Odmietli sme aj umelé oplodnenie, pretože sme nechceli mať dieťa na úkor smrti jeho počatých súrodencov, ako to pri tomto zákroku je. Náš dom bol otvorený pre priateľov, z ktorých už všetci mali detičky. Zaobstarali sme si hračky, aby sa u nás cítili dobre. Ale mne bolo čím ďalej ťažšie. Po troch rokoch som už začala mať depresiu každý mesiac a keď som videla tehotnú ženu, ktorá okolo mňa prechádzala, bolo mi tak veľmi ľúto, až som musela prejsť na druhú stranu cesty. Pamätám si jeden moment, keď som na jar vytrhávala v záhrade burinu. Spomenula som si na slová môjho gynekológa: „nebojte sa, veď príroda je silná.“ Naozaj, rastliny bujne rástli aj na nemožných miestach. Slzy sa mi tlačili do očí, pretože pre mňa to neplatilo. Cítila som sa, akoby Boh na mňa zabudol. Posledné z vyšetrení bola laparoskopia. Na izbe som ležala s jednou dobre vyzerajúcou ženou. Celý čas telefonovala kamarátkam, a tak som si musela vypočuť, ako si dáva zaviesť vnútromaternicové teliesko, aby mohla za chrbtom manžela žiť so svojím milencom. Bola to pre mňa absurdná situácia, že sme my dve (jedna chce byť plodná, druhá nie) v jednej miestnosti. Bolo mi z toho nevoľno, prišlo mi to ako výsmech volajúci do neba. Niektoré kamarátky mi navrhovali rôzne metódy pre počatie, väčšina z nich boli okultného charakteru (veštica, kvapky, radenie sa Dr.Jonášom). Samozrejme som odmietla, ale v duši som volala: „Bože, ja som ťa nezradila, zastaň sa aj ty mňa, veď už vyzerám hlúpo pred ľuďmi.“
Poznala som viacero párov v okolí, ktorým sa nedarilo počať dieťatko aj niekoľko mesiacov, ale nakoniec šťastne držali svoj uzlíček v náručí. Mala som ešte dve spolusúputníčky, ktorým sa nedarilo dlho počať dieťatko, mali stanovené aj diagnózy. Navzájom sme sa povzbudzovali a zdieľali prípadné nové nápady, ktoré by mohli pomôcť. Stalo sa, že mi po rokoch, v rámci jedného týždňa obe oznámili neuveriteľnú správu, že sú tehotné! Moje slzy boli zmiešané radosťou z ich a zronením zo svojej situácie. Bola som posledná z posledných.
Dlhá cesta k adopcii
Smútok sa stupňoval, a ja som už dávnejšie uvažovala o adopcii. Ale môj manžel tvrdil, že nie je pripravený. To ma dávalo do pozície skoro beznádejnej: ani počať, ani si osvojiť dieťatko. Budem mať niekedy túto túžbu naplnenú? Snažila som sa ho prehovoriť a všelijako ho ovplyvniť. Zároveň som mala rešpekt, lebo som vedela, že toto rozhodnutie musí byť na oboch stranách dobrovoľné. Hoci, už skoro bez pocitov, odovzdala som Bohu aj záležitosť môjho manžela. Tak sa stalo, že jedného dňa sa muž sám rozhodol, aby sme išli cestou osvojenia. Absolvovali sme potrebné prípravy, stretnutia, „papierovačky“. Keď sme boli uznaní za vhodných žiadateľov, ešte nás čakal posledný krok – čakanie. Obetovali sme tento dlhý čas za dieťatko. V niektorých úsekoch bola táto cesta veľmi náročná, človek išiel akoby na hranicu svojich možností, ale brali sme to ako taký duchovný pôrod.
Po pol roku, v jeden piatok poobede (keď som to nečakala), mi pani z úradu zavolala, že majú pre nás 8-mesačného chlapčeka. Hneď sme si ho obľúbili. Ukázali sa však problémy medzi úradom a detským domovom, tak sme vlastne do poslednej chvíle nevedeli, či bude môcť byť náš. Nechceli sme bojovať o dieťa nasilu. Tak sme nanovo potlačili vlastnú túžbu, ktorej naplnenie bolo na dosah, a Bohu odovzdali toto dieťa. Nech je tam, kde má byť šťastné. Vtedy už som Pána Boha cítila blízko seba, dokonca za nás nečakane vybojoval boj s úradníkmi a súdom. Bolo to potvrdenie, že nášmu synčekovi vybral miesto práve v našej rodine, tu mu dal rásť a máme sa navzájom posúvať k nebu.
S dieťaťom prišlo do rodiny citeľné požehnanie. Odvtedy vieme, že toto je naša cesta, cesta osvojenia… a vložili sme sa do nej celým srdcom. Začala som sa viac angažovať v tejto oblasti, napríklad modliť sa za duchovne adoptované nenarodené dieťa a založili sme klub náhradných rodičov v našom meste.
Adoptívne dojčenie
Keď mal syn 3 roky, ozvala sa nová túžba rozšíriť rodinku. Zase ďalšie prípravy a administratíva – ďalší „pôrod“. Tento raz sme čakali na dievčatko skoro rok. Ja som sa zatiaľ pripravovala na adoptívne dojčenie. Pod vedením veriacej laktačnej poradkyne som si pravidelne prikladala na prsníky odsávačku, užívala som bylinky na podporu tvorby mlieka (Senovka grécka, Benedikt lekársky). Modlila som sa, ak je to pre dieťatko dobré, nech ho môžem kŕmiť vlastným telom, ako je to dané len žene. Mlieko sa mi začalo tvoriť skoro hneď a dávky sa postupne zvyšovali. Občas bolo ťažké trpezlivo čakať na bábätko, keď bolo už všetko nachystané a srdce tak túžilo po ďalšom dieťati. Potom nám dal Boh zase najavo svoju moc. Zariadil bonus. V čase, keď sa mi skončil záväzok a domodlila som sa za nenarodené dieťatko, ozvala sa sociálna pracovníčka, že sa pre nás narodilo polorómske dievčatko. Prvýkrát sme ju videli ako dvojtýždňovú v pôrodnici. Obávala som sa, či bude vedieť sať, kedže bola od narodenia kŕmená umelým mliekom z fľaše. Už vtedy sa ukázala jej povaha – „ísť smelo v ústrety životu“. Moment, keď prvýkrát v mojom náručí pila moje mliečko, bol neopísateľný. Ešte aj nezainteresovaná, uponáhľaná sestrička sa pozastavila s konštatovaním: „Akoby si táto malá konečne našla svoje miesto a nevedela sa ho nabažiť.“ Dojčenie, aj keď nie vždy ľahké, sme si obľúbili a takto vlastne fungujeme dodnes, keď má dcérka 2 roky. Máme medzi sebou veľmi pevné a krásne puto.
Dnes sme v manželstve 8 rokov. Môžeme svedčiť, že sme šťastná rodinka. Boh premenil naše slzy na radosť, dal nám mieru natrasenú, natlačenú (Lk6,38). Osvojenie neberieme ako náplasť, ale ako plnohodnotnú, hoci trochu originálnu cestu. Občas nás chcú povzbudiť tetušky na ulici slovami: „Nebojte sa, budete mať ešte aj vlastné“. My sme však spokojní, veď tieto Bohom požičané deti, sú pre nás úplne NAŠE. Vraj sa na nás aj podobajú J. Radi by sme prijali do našej rodiny aj ďalšie detičky, tak čakáme a modlíme sa, ako a kedy nás Pán Boh prizve k svojmu stvoriteľskému plánu. Ak má prísť ďalšie, je nám úplne jedno, či sa narodí „z bruška“, alebo „zo srdiečka“. Naše deti sú dar. Denne nás vedú k premieňaniu sa, aby sme mohli prísť do neba. Bohu vďaka.
