Pri Jakubovej studni
Keď Jozef dostal od patriarchu Jakuba pozemok, možno sám netušil, aké bohatstvo ukrýva – studňu, ktorá bola a je dodnes žriedlom „živej“ prírodnej vody. Samaritánka z evanjelia, ktorá chodila denno-denne čerpať vodu z tejto studne, si bola dobre vedomá vzácnosti tejto vody, no i napriek tomu vo svojom živote pociťovala smäd, ktorý nebola schopná uhasiť. Každodenný rituál nabúral v jeden deň okolo poludnia neznámy muž sediaci pri studni, ktorý s ňou napriek tomu, že sa to vymykalo vtedajšej etikete, nadviazal rozhovor jednoduchou vetou: „Daj sa mi napiť.“.
„Keby si vedela, kto je ten, čo ti hovorí: »Daj sa mi napiť.« “
Na odmietnutý dúšok vody neznámy muž odvetil: „Keby si poznala Boží dar… Keby si vedela, kto je ten, čo ti hovorí: Daj sa mi napiť…“ a obracia rozhovor k inej vode, ktorá má schopnosť uhasiť vnútorný smäd človeka. Po tomto krátkom rozhovore žena začína tušiť, že podstata netkvie vo vedre, hĺbke a významnosti studne, či pozemku, na ktorom stála a vytryskne z nej odpoveď:„Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Na tomto mieste sa dialóg láme: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena priznáva, že nemá muža a neznámy prorok jej túto pravdu ozrejmuje: „To si povedala pravdu, lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž.“ Rozhovor pokračuje ďalej až do bodu, kedy žena vyzná: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Tu nezmámy muž odhalí svoju identitu a povie: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“Toto osobné zjavenie pri Jakubovej studni spôsobilo v žene to, že zanechala svoj džbán a utekala do mesta zvestovať ľuďom, koho stretla.
Neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi
Možno ani dnešný človek, žijúci sviatostné manželstvo, netuší, aké bohatstvo má na „svojom pozemku“. Denne chodí čerpať k studni prirodzenej ľudskej lásky, no zisťuje, že ona sama akokoľvek živá, nie je schopná uhasiť najhlbší smäd ľudského srdca. Napriek sobášnemu aktu pozvania Krista k studni manželskej lásky, si často myslí, že živosť lásky tkvie v ľudskom úsilí. Kristus sediaci pri studni však poukazuje na iný druh lásky, po ktorej človek nebude smädný. Aj keď to človek svojim postojom nemusí vyjadrovať, predsa kdesi hlboko vo svojom bytí tuší, že človek nie je schopný naplniť najhlbšie túžby človeka.
„Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“
V momente, ako Kristus vytušil túžbu ženy po prameni živej vody, robí zásadnú vec, pozýva do dialógu muža tejto ženy, aby toto veľké tajomstvo odhalil obom spoločne. Zjavenie pravdy o jej živote pomohlo žene pochopiť skutočný smäd jej srdca, ktorý nebol schopný naplniť ani jeden zo šiestich mužov. „Ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž.“ Toto osobné stretnutie zjavujúce pravdu spôsobuje to, že žena necháva svoj džbán i svoju predstavu o osvedčenom prameni a ide zvestovať Toho, ktorý jej odhalil pravdu o nej i o jej povolaní.
„Až príde on, zvestuje nám všetko.“
„Kristus v plnej miere odhaľuje človeka človekovi samému a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania (GS 22).“ Snáď tieto slová druhého vatikánskeho koncilu sa naplnili v osobnom stretnutí Krista so ženou. Kristus v plnej miere odhaľuje človeku to, kým je, aký je zmysel jeho bytia a dáva mu najavo – tak, ako to zjavil aj žene pri studni – vznešenosť jeho povolania. Kristus rovnakým spôsobom aj dnes odhaľuje človeku to, kým je, pomáha mu pochopiť to, na čo je určený. Toto pochopenie svojho určenia je možné iba vďaka osobe Krista, ktorý jediný môže človeku odhaliť túto vznešenosť povolania k láske.
Kristus – siedmy ženích Samaritánky
Za povšimnutie však stojí ešte pozoruhodná evanjeliová matematická symbolika. „Mala si piatich mužov a tento (šiesty) nie je tvoj muž.“ Kristus sa Samaritánke zjavuje ako siedmy ženích (sedem je číslo, ktoré naznačuje plnosť). Kristus sa sám vkladá do pozície nového ženícha, ktorý je schopný uzdraviť ranami strhané srdce a naplniť najhlbšiu túžbu Samaritánky po láske. Predstavuje sa ako siedmy, pretože iba On dokáže v plnosti naplniť túžbu človeka po plnosti. V tomto tajomstve sa tu trochu odhaľuje i tajomstvo panenstva.
„A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“
Príbeh o Samaritánke z evanjelia osvetľuje i tajomstvo manželstva. Kristus nevstupuje do vzťahu muža a ženy len tým, že si pasívne sadne k studni ich prirodzenej ľudskej lásky, on sám sa stáva studňou vody prúdiacej do večného života. Pre muža a ženu čerpajúcich z tejto sviatostnej studne sa každé gesto lásky vyjadrené úprimne v rámci manželstva môže stať prameňom večného života. A to je na manželstve fascinujúce. Každý znak lásky manželov sa stáva znakom lásky Boha k človeku. Každý znak lásky manželov poukazuje na posledný cieľ ľudského bytia – úplné zjednotenie človeka s Bohom. A my môžeme byť toho účastní prežívaním sviatostnosti manželstva. My máme na našom pozemku studňu, z ktorej môžeme denne čerpať živú vodu.
Zdroj fotografie: www.pexels.com
