“Konečne sa vraciame k normálnemu životu,” často počujem tieto slová ako nejaký refrén, ktorým chceme presvedčiť seba i druhých. O aký normálny život nám ide? O ten, ktorým sme žili predtým – frenetický, hedonistický, rozkývaný, kde sa každý hnal za svojím cieľom a vlastnými túžbami – alebo o život, ktorý sa vďaka pandémii stal lepším? O taký život, v ktorom si môžeme veci premyslieť, máme čas na modlitbu, čas zastaviť sa?
Koľko vecí padlo v tomto poslednom období koronavírusu! Prinútilo nás seriózne zhodnotiť náš život, pretriediť všetky naše vzťahy: počnúc tými najintímnejšími a najdôležitejšími v rámci rodiny, až po tie, ktoré existujú medzi priateľmi alebo kolegami a kolegyňami v práci! A teraz? Sme si istí, že sa máme a chceme vrátiť k predošlému životu? Ak áno, akým spôsobom? Akými krokmi? Odkiaľ začať?
Samozrejme, obdobie pandémie bolo veľmi náročné: boli to dni strachu a obáv, boli sme nútení zastaviť sa a konečne sa zaoberať otázkami a vecami, ktoré sa začali vynárať na povrch ako morské medúzy; boli to však aj dni, počas ktorých sme mali príležitosť na pokojnejší dialóg, aktivity s deťmi, čas vnímať krásu prebúdzajúcej sa jari.
Stále by sme mali pamätať na toto obdobie, pretože nám môže pomôcť plnšie prežívať súčasnosť a nasmerovať nás k lepšej budúcnosti. Búrky, rany, obavy a neistoty zostávajú v našej pamäti aj preto, aby sme si vedeli pripomenúť to, čo je podstatné. V opačnom prípade sa môžu zranenia a obavy zmeniť na rokliny, do ktorých by sme mohli padnúť a stali by sa príležitosťou opakovať stále tie isté chyby.
Táto pandémia „preclila“ dobré i zlé stránky nášho správania, odhalila skryté postoje alebo nepredstaviteľné zdroje a možnosti všetkých rodín: spoločne strávené večery, spoločné pozeranie rozprávok a filmov, spoločenské hry, ktoré sme už niekoľko rokov nevytiahli zo skrine, časté prechádzky, spoločné stolovanie, čo nebolo z pracovných dôvodov vždy možné… Jedným slovom absencie sa zmenili na prítomnosť. Najpríjemnejšie nás asi prekvapili, z toho, čo som počul, naše staršie deti, ktoré zrazu zostávali večer spolu s nami. Boli „stále“ v izbe, celé hodiny na internete? Aj, ale nielen to. Azda zavolali starým rodičom, bolo im clivo za spolužiakmi, školou a univerzitou, urobili skúšky, písali úlohy online, pomáhali matkám, spoločne pripravovali jedlo alebo nejaký zákusok. Ba mnohé rodiny sa začali znovu spoločne modliť a objavovať hĺbky viery.
Giovanna Abbagnaraová, manželka a matka, novinárka, riaditeľka talianskeho časopisu Puntofamiglia, spolupracovníčka s rádiom Mária, ponúka niekoľko návrhov – „perlí“, ktoré treba v tomto čase zbierať a chrániť. Sú to:
1. Znovu položiť Boha do stredu svojho každodenného života rodiny. Jeho ústredné miesto nám síce nepomôže vyhnúť sa búrke, ale dáva nám istotu, že on je s nami v našom „člne“. Táto istota je pre nás veľkou potechou.
2. Treba si chrániť manželský vzťah. Často sa nám stáva, že pracovné povinnosti a prípadný apoštolát vedia „udusiť“ čas na vzájomné delenie sa a dialóg. Pandémia nás naučila, ktoré z priorít by mali byť hlavnými, a ak chceme rásť v jednote, tak dialóg je jednou z nich.
3. Máme sa deliť s bolesťou, utrpením, obavami a strachmi; treba ich prežívať v hlbokom spoločenstve; nedovoliť, aby nás „paralyzovali“ alebo uzatvorili do seba, a súčasne ich prijať s vierou a dôverou vo vedomí, že tam, kde sa kríž nesie s láskou, prináša ovocie dobra v našom živote.
4. Náš domov (naša rodina) je miestom, kde prežívame nedeľnú liturgiu, kde zaznieva Božie slovo a kde chválime Boha. Virtuálne liturgické slávenia nám boli na osoh, ale užitočnejšie je, aby sa rodina naučila modliť zmysluplnými slovami a gestami.
5. Spolunažívanie sa má pretransformovať na spoločné podelenie sa. Pokiaľ sa každý (otec, matka i deti) venuje sedem dní v týždni svojim povinnostiam, vzniká reálne riziko, že pôjde iba o spolunažívanie, a nie o skúsenosť rodiny. Pandémia nás naučila prežívať rodinné rytmy a vytvárať si väčší priestor na spolu strávený kvalitný čas.
6. Venovať sa spoločne rôznym aktivitám posilňuje jednotu. Počas pandémie sa niekto so svojimi deťmi viac venoval športu, iný s nimi zase chystal nedeľný obed či nejaký zákusok. Tieto jednoduché veci si treba chrániť, pretože pomáhajú vytvárať rodinu.
7. Nútená vzdialenosť našej rodiny od starších ľudí hovorí o tom, aká je dôležitá prítomnosť a vzťah s nimi. Prv ako sa necháme vtiahnuť vecami, ktoré treba robiť, premyslime si čas, ktorý chceme tráviť so starými rodičmi, príbuznými alebo tými, ktorí majú potrebu cítiť sa milovaní a sprevádzaní.
8. Úloha žien v rodine. Niektoré odborné štúdie poukazujú, že ženy počas tohto obdobia prevzali väčšiu ťarchu za deti, prácu, dom bez výraznej pomoci iných. Preto je dôležité, aby si celá rodina premyslela túto zodpovednosť a mobilizovala k nej všetkých svojich členov.
9. V tomto zmysle si viaceré ženy a matky zvolili smart working a mohli mať väčšiu účasť na živote svojich detí. Takýto prístup im umožnila pandémia, ale pravdepodobne sa oň treba usilovať aj mimo tohto výnimočného stavu.
10. Keďže rodina nemohla mať účasť na slávení Eucharistie, zažila, že bez nej je veľmi náročné vytvárať opravdivú rodinu a jednotu. Častejšia účasť celej rodiny na svätej omši alebo eucharistickej poklone sa môže stať príležitosťou pre rast v láske k Ježišovi.
Rímsky filozof, štátnik a spisovateľ Seneca rád hovorieval: „Nie je pravda, že máme málo času; pravdou ale je, že ho hodne premárnime.“ Poučme sa z predošlých temných dní a to, čo sme sa po tieto týždne naučili, nech sa pre nás stane vzácnym pokladom.
Fotografia: pixabay
