Je zaujímavé vidieť reakcie ľudí, keď človek na otázku „Ako sa máš?“ odpovie „Ďakujem, mám sa celkom zle.“
Na strane pýtajúceho sa zbadáme prekvapenie (buď z prekvapenia, že niekto sa „priznal“, že jeho momentálna situácia nie je super alebo z toho, že takúto odpoveď nečakal). Každopádne, je fajn si pripustiť a uvedomiť, že tak ako sa aj my sami nemáme stále vynikajúco, nemajú sa tak ani ľudia naokolo. Preto niekedy (možno aj často) potrebujeme povzbudiť a potešiť.
Čo potrebuje – chce počuť človek, ktorého niečo trápi, ktorý smúti…? Ako sa zachovať v rozhovore, počas ktorého sme „bútľavou vŕbou“?
Nemusíte vyriešiť problém druhého, mnohokrát je najdôležitejšie vypočutie. Prijatie človeka takého, aký je – smutného, sklamaného, zahanbeného… „Len“ prijať, hoci si väčšina ľudí myslí, že najlepšie je povzbudiť ho, povedať mu nejakú zázračnú motivačnú vetu, ktorá by vyriešila daný problém.
A namiesto rád človeku ponúknite:
Pochopenie – pretože len vtedy, keď sa človek cíti prijatý, sa dokáže pohnúť z miesta, vnútorne sa zmobilizovať, uvoľniť emócie a vykročiť napriek hanbe, bolesti, obavám… Dokáže pomenovať svoje prežívanie a uvedomiť si, že niekto ho pochopil a prijal. Nehovorí mu, ako sa má zachovať, čo mal inak urobiť… nik nespochybňuje a nevyvracia jeho emócie. Nepočuje, ako sa má pozviechať, prestať plakať a byť vďačný za to, čo má. Priznajte mu pravosť jeho emócií, smútku a bolesti. Niektoré veci sa jednoducho musia odsmútiť a pretrpieť.
Nemusíte mať teda po ruke múdre otázky a rady, ako riešiť situáciu. Tomu, kto sa trápi, viac pomáha vaša blízkosť a pochopenie.
Počúvanie – je to ťažšie než sa na prvý pohľad zdá. Počúvať s empatiou, s úprimným záujmom a pritom sa zdržiavať rád, čo by ste urobili, čo navrhujete… je to náročné, ale uzdravujúce.
Počítajte s tým, že je možné, že počas dôverného rozhovoru si môžete vypočuť mnoho ťažkých slov, smútku, hnevu, ale aj akúsi úzkosť, obavu a hanbu dotyčného. Chcem vás však povzbudiť, že aj keď sami sa môžete cítiť všelijako, ten, ktorý sa vám zdôveruje, verí, že vás napriek tomu nestratí. Podáva vám svoje bolesti a trápenia priamo a čaká a túži. Túži po „obyčajnom“ vypočutí a prijatí.
Keď si človek prechádza ťažkým obdobím, jeho myseľ a telo bývajú unavené. Počiatočný stres časom vystrieda ťažoba a otupenosť. Je ľahko pripustiť, že sa máme zle, že nám niekto iný musí (mal by) pomôcť. Taký je však život – okrem krásy ponúka aj bolesť, únavu a šedivosť dní. Vtedy je duša unavená a hľadá pochopenie a prijatie, vyžalovanie sa. Ak sa nám toto stane, príde okamih, kedy si uvedomíme, že my sami musíme niečo urobiť preto, aby sme sa mali dobre. Uvedomenie si, že naše vlastné šťastie a spokojnosť nie sú v úplnej závislosti od druhých ľudí. My musíme vykročiť a urobiť niečo preto, aby sme sa dostali zo šedivosti trápenia. V praxi to znamená, že hneď dnes začneme riešiť daný problém alebo že si vysvetlíme konflikt, ospravedlníme sa, či rozhodneme sa odpustiť… urobíme konkrétne kroky k tomu, aby sme sa cítili lepšie.
Tí, ktorí nás počúvajú a ktorí pri nás stoja, sú nesmierne dôležití, aj ich čas a slová pochopenia sú cestou k uzdraveniu, ale konečný krok musí urobiť každý z nás. Rozhodnúť sa, že aj napriek únave a bolestným dňom budeme nanovo prežívať hodnotu života.
Úvodná fotografia: www.pexels.com
