Keď zomrie blízky človek, zasiahne to celú rodinu. Odrazu si uvedomíme tú krehkú pominuteľnosť človeka. Mnohokrát príde otázka ‒ ako to povedať deťom? Alebo im to nepovedať? Ale kedy im to vlastne povedať a ako to budú prežívať?
Deti cítia a prežívajú smútok rôznymi spôsobmi. Práve to, ako sa so smrťou svojho blízkeho vyrovnajú, závisí od ich veku a od toho, nakoľko im bol zosnulý blízky a najmä, akú podporu dostávajú doma ‒ ako s ním smútia rodičia, súrodenci, ako sa o smrti doma rozpráva, ako sa prežíva. Deti potrebujú pomôcť, aby pochopili smrť a nebáli sa.
Čo teda urobiť, povedať, aby sme dieťaťu pomohli pochopiť smrť? Niektorí rodičia a aj deti akosi prirodzene nechcú alebo nepotrebujú rozprávať o smrti ako takej a ani o tom, že niekto z rodiny umrel. Možno stačí len jedna-dve vety o tom, čo sa stalo. A viac akosi neriešiť. Iné deti zas môžu mať tendenciu veci, udalosti a zážitky spracovávať dlhšie a možno i hlbšie.
Ak teda cítite a vnímate, že sa chcete alebo musíte o smrti blízkeho človeka porozprávať, začnite tým, že:
… Použijete jednoduché a jasné slová. Keď nastane čas oznámiť dieťaťu, že niekto, koho milovalo, zomrel, je potrebné použiť jednoduché, jasné a priame slová. „Mám smutnú správu, ktorú ti musím povedať. Stará mama dnes zomrela.“ Po týchto slovách buďte pri dieťati, doprajte sebe aj jemu čas, aby ste tieto slová spoločne uchopili a prežili.
Počúvajte. Každé z vašich detí bude reagovať na slová o smrti iným spôsobom. Niektoré plače, niektoré sa vypytuje a môže sa stať, že niektoré zareaguje tak, akoby vôbec nerozumelo, čo ste mu povedali. Všetky možné reakcie sú pochopiteľné a normálne. Zostaňte so svojím dieťaťom, objímte ho, ubezpečte ho o svojej prítomnosti a najmä, odpovedajte na jeho otázky, buďte s ním. Jednoducho, počúvajte ako vaše dieťa reaguje a akým spôsobom vás potrebuje pri týchto bolestivých slovách.
Vracajte sa k svojim a aj detským pocitom, ak cítite a vidíte, že to dieťa potrebuje. Dajte dieťaťu priestor a čas, aby rozprávalo o svojom prežívaní, o svojich pocitoch. Dovoľte mu vracať sa dookola k tomu, čo prežíva (aj niekoľko týždňov po strate). Porozprávajte mu o svojich vlastných pocitoch, vyjadrite mu slová pochopenia ako: „Viem, že si smutná. Aj ja som smutná, stará mama chýba aj mne.“
Všímajte si, kedy je vaše dieťa smutné a rozrušené. Povedzte dieťaťu, že jeho smútok je prirodzený. Smútenie nejde urýchliť.
Povedzte svojmu dieťaťu, čo sa bude diať, ak smrť zasiahne do jeho bežného životného rytmu a zaužívaných aktivít. Ak smrť blízkej osoby znamená hoci len malé zmeny v živote vášho dieťaťa, rozprávajte sa s ním o tom. Napr.: „Teta Monika ťa zajtra vyzdvihne zo školy, presne tak, ako ťa brávala stará mama.“ Tieto slová dodajú dieťaťu uistenie a pocit bezpečia.
Porozprávajte sa o pohrebe, o emóciách, ktoré sa počas neho môžu prejaviť. Je dobré, ak dieťa pripravíte na to, ako prebieha pohreb, ako sa na ňom majú/môžu správať, ako sa môžu správať iní ľudia. Povedzte im, že na pohrebe sa budú môcť pomodliť za starú mamu (zosnulého), že sa bude spomínať na starú mamu, že určite budú niektorí ľudia plakať, pretože im stará mama chýba. Jednoducho im priblížte pohreb, zvyklosti na pohrebe a jeho význam. Uistite deti, že môžu byť pri vás, môžu vás držať za ruku, ak chcú, že môžu plakať, ale aj nemusia. Že môžu prežiť túto poslednú rozlúčku podľa svojho rozpoloženia a prežívania.
Ak vidíte, že vaše dieťa sa potrebuje rozprávať o zosnulej osobe a že sa vracia v spomienkach, pomôžte mu uchovať si spomienky. Pripomínajte si šťastné spomienky na zosnulého. Spomienky pomáhajú v procese smútenia a vyrovnávania sa so stratou. Ak sa dieťa príliš rozcitlivie alebo ak bude neutíšiteľne plakať, prejdite na inú činnosť, ktorá ho rozptýli a rozveselí.
Ako odpovedať na detské otázky ohľadom smrti?
Prečo zomreli?
Ak sa dieťa toto pýta, snaží sa nájsť zmysel smrti. Ak sa pýta, vysvetľujte mu, nezahmlievajte, snažte sa vždy ísť na úroveň jeho schopnosti veci a súvislosti prijať a pochopiť.
Zomriem aj ja? Zomrieš aj ty?
Dieťa si začne uvedomovať, že ľudia zomierajú ‒ že môže zomrieť aj mama, aj starý otec… Čo odpovedať, ak sa opýta, kedy a kto zomrie? Možno postačí veta, že ľudia zomrú vtedy, ak sú starí alebo chorí.
Čo odpovedať na otázku, či zomrieme my ‒ jeho rodičia? Povedať mu, že nie, my nezomrieme? Či povedať, že áno, zomrieme? Nesľubujte mu, že nezomriete, ale pokojne povedzte, že plánujete (chcete) žiť veľmi dlho, pokiaľ bude dospelý (vaše dieťa) a bude mať svoje vlastné deti.
Čo sa s nami stane, keď zomrieme?
Ako odpovedať? Tak, ako cítite a čo prežívate. Človek sa narodí pre nebo, duša ide tam, kde jej bude krásne. Povedzte mu o nebi, o vašej predstave, povedzte mu o Bohu…
Po strate blízkeho doprajte dieťaťu čas na zmierenie sa a vyliečenie tejto straty. Dovoľte sebe i jemu smútiť. Proces smútenia je prirodzený a je potrebný pre zdravé prijatie straty človeka. Smútok je potrebný pre uzdravenie sa. Uzdravenie však neznamená zabudnutie na milovaného človeka. Znamená to spomínať na blízkeho s láskou a s pokojom. U každého z nás a aj u dieťaťa je dĺžka a intenzita smútenia iná. Každé dieťa smrť blízkeho prežíva inak, niektoré takou tou svojou prirodzenou detskou cestou a iné, tie potrebujú sprevádzanie svojich rodičov.
Zdroj fotka: www.pexels.com
