Pacienti v terminálnom štádiu ochorenia dostávajú pomoc od rodiny, tímu lekárov a iných ľudí, ktorí sa ponúknu navštíviť ich alebo zotrvať vedľa ich lôžka. Kto však podporí členov rodiny, ktorí prežívajú veľmi bolestivú skúsenosť prípravy na stratu milovaného človeka?
Títo členovia rodiny a opatrovatelia sú v náročnej pozícii, pretože kým sa vysporadúvajú s vlastnými pocitmi z choroby a smrti milovaného človeka, musia ostať silní a byť prítomní, aby pomohli človeku, ktorý zomiera. Ako môžu utešiť zomierajúceho, keď sa sami cítia emocionálne ovplyvnení a možno aj zmätení myšlienkou skorej straty milovaného človeka?
Každý z nás sa skôr či neskôr ocitne v tejto pozícii, zvyčajne, keď našim rodičom uplynú dni na tejto zemi. No keď stráca milovaného človeka niekto, koho poznáme, niekedy sa cítime nepohodlne a zvláštne a keďže nevieme, čo povedať alebo urobiť, nepovieme nič. Toto však môže byť pochopené ako bezohľadné.
Ukážte záujem
Prvý krok – ešte predtým, než začneme počúvať, čo nám títo ľudia chcú povedať – je priblížiť sa k nim. Niekto by možno radšej zavrel oči a nehovoril o tejto situácii, no prvým nevyhnutným krokom je ukázať, že sme prítomní a dostupní v čase, keď náš známy prežíva túto ťažkosť.
Nepotrebujeme silou-mocou nachádzať dokonalé slová útechy. Stačí, keď tomu druhému dáme príležitosť hovoriť o sebe samom, o tom, čo prežíva, o svojich obavách a pocitoch.
Dobrým začiatkom je jednoduchá otázka: „Ako sa cítiš?“ Dbajte na to, aby ste kládli otvorené otázky, ktoré vedia iniciovať rozhovor a umožnite tomu druhému odpovedať vo vlastnom tempe.
Počúvajte
Keď pozorne počúvame niekoho, kto prežíva stratu milovaného človeka, v jeho srdci objavíme rozbúrené pocity horkosti, odporu, smútku, ľútosti a strachu. Dovoľme mu prejaviť ich a – ak to potrebuje – plakať.
Toto je dobrý spôsob, ako človeka utešiť, darovať mu pokoj a povzbudiť ho. Ukážte, že ste prítomný a dostupný. Uznajte, že toto je naozaj náročná skúška, ktorú treba prekonať, no vy budete po jeho boku. Prejaviť v tejto chvíli empatiu znamená byť pripravený zúčastniť sa na utrpení daného človeka.
Čím viac ten druhý cíti našu empatiu, tým viac sa otvorí a bude hovoriť o tom, čo naozaj prežíva. Takýto postoj sa nezískava ľahko, pretože utešovanie niekoho, kto sa vyrovnáva s bezprostrednou smrťou milovaného, v nás vyvoláva myšlienku na vlastnú smrť, a to nás znepokojuje.
Čo môžeme povedať?
Keď sme si už osvojili postoj aktívnej otvorenosti a počúvali sme, potrebujeme vedieť, čo povedať. Jeden odborník, ktorý sa stará o pacientov v terminálnom štádiu ochorenia prostredníctvom paliatívnej starostlivosti v zariadení Fédération JALMALV v meste Orleans vo Francúzsku, ponúka rady, aby sme vedeli poskytovať útechu a úľavu ľuďom, ktorí trpia bezprostrednou smrťou milovaného človeka:
Povzbuďte ich, aby sa s pacientom rozprávali úprimne. Ľudia totiž často padajú do začarovaného kruhu: rodina sa so zomierajúcim neodváži porozprávať, pretože ho chce ochrániť od zlých správ a z toho istého dôvodu sa zase pacient neodváži porozprávať s rodinou. Preto je užitočné povzbudiť milovaných zomierajúceho, aby sa s ním porozprávali, do hĺbky rozobrali problém a aby bol celý tento proces spontánny a prirodzený.
Anselm Grϋn, benediktínsky mních z opátstva Münsterschwarzach v Nemecku, píše v najnovšej knihe:
Ten, kto druhému pomáha v tomto procese, ho povzbudzuje ostať po boku zomierajúceho, rozprávať sa s ním alebo ho držať za ruku. Uisťuje ho, že táto pomoc chorému a prehĺbenie vzájomného vzťahu je ako dar. V skutočnosti je to často nečakaná príležitosť na zmierenie, šanca vysloviť slová lásky a náklonnosti jedného k druhému, ktoré sa neodvážili vysloviť za celý život.
Tým, ktorí stoja blízko pacienta v terminálnom štádiu ochorenia, treba pomôcť oslobodiť sa od pocitu viny. Členovia rodiny, ktorí sú blízko pri zomierajúcom, často ľutujú, že neboli dostatočne prítomní. Zvyknú hovoriť „mal by som tam byť častejšie“ alebo „nenavštevujem ho dosť často.“ My máme možnosť oslobodiť ich od viny, keď budeme zdôrazňovať predovšetkým to, že chorý tiež niekedy potrebuje byť osamote a sám čeliť svojej chorobe.
Ďalším zdrojom pocitu viny je, keď sa človeku nepodarí byť so zomierajúcim v momente smrti. Pre niektorých je toto skutočnou tragédiou zvlášť vtedy, ak celú svoju bytosť oddali tomu, že človeka budú v nemocnici či hospici sprevádzať. Opäť je dôležité vedieť, že pacienti v terminálnom štádiu ochorenia veľakrát zomrú presne vtedy, keď ich syn či dcéra vyjdú z miestnosti po kávu. Toto môže pomôcť svedomiu toho, ktorý premeškal moment smrti.
Povzbuďte milovaných ľudí chorého, aby mu dodávali odvahu. Chorý môže prežívať úzkosť v súvislosti s myšlienkou, že partnera alebo deti necháva samých, takže je dôležité upokojiť ho a povedať mu, že o toto je už postarané a že môže v pokoji odísť.
Napokon by sme nemali váhať s návrhom, aby sa milovaní spoločne za chorého pomodlili. Modlitba je nevyčerpateľným zdrojom úľavy a milosti. Či sú alebo nie sú veriaci, či praktizujú vieru alebo nie, pozvite ich, aby sa s vami pomodlili! A ani vy sa nezabudnite modliť za to, aby mali silu a odvahu prežívať túto náročnú situáciu v pokoji.
https://aleteia.org/2019/07/25/the-best-way-to-support-a-friend-whose-loved-one-is-dying/
Preklad: Tímea Perignáthová
Úvodná fotografia: www.pexels.com
