Žijeme v kultúre, ktorá kladie veľký dôraz na vlastnosti, akými sú sebadôvera a jedinečnosť. Povzbudzujeme svoje deti, aby vynikli, a často sme ochotní platiť súkromných trénerov a učiteľov, aby sme sa uistili, že to tak bude. Ceníme si kvalitu, ťah na bránku a odhodlanie.
Samozrejme, nie je nič zlé na tom, keď chceme, aby boli naše deti sebavedomé a vynikali. A cnosti, ktoré sú potrebné na úspech (odhodlanie, statočnosť a disciplína) sú bezpochyby cenné. Napriek tomu, ak sa nám nepodarí odovzdať svojim deťom spolu s týmito cnosťami aj cnosť pokory, riskujeme tým, že vychováme generáciu chvastúňov, ktorí si budú myslieť, že majú na všetko právo.
Ako teda odovzdať pokoru a zároveň budovať sebadôveru svojich detí a podporovať ich potenciál?
Začnime definíciou. Keď myslíme na pokorného človeka, často myslíme na niekoho, komu chýba sebadôvera, kto nešikovne odráža komplimenty a správa sa, akoby bola všetka chvála nezaslúžená. C. S. Lewis však definoval pokoru ako „… nie myslieť si o sebe menej. Znamená to myslieť na seba menej.“
Deti (a väčšina dospelých) sa prirodzene sústredia na seba a pokora je protijedom proti tomuto postoju. Byť pokorný znamená jednoducho myslieť viac na iných ako na seba a nie vždy mať potrebu byť stredobodom pozornosti.
- Učte ich byť vďačnými. Možno najlepším spôsobom, ako naše deti učiť cnosti pokory, je rozvíjať u nich hlboký pocit vďačnosti, najprv voči Bohu za všetky jeho požehnania, ale aj voči ľuďom (rodičom, starým rodičom, učiteľom, trénerom), ktorí nám pomáhajú rozvíjať dary, ktoré nám Boh dal. Pocit vďačnosti aj za malé veci, v skutočnosti za všetky veci – vrátane ťažkostí – ako spôsobu, ktorým sa nám dostáva milostí, je istou cestou k pokore.
- Naučte deti, aby sa poznali. Niekedy si ako rodičia myslíme, že je našou úlohou povedať našim deťom, že môžu robiť čokoľvek, čo chcú, a môžu byť čímkoľvek, čím chcú byť. Svätý Augustín však opísal pokoru ako poznanie pravdy o sebe. To neznamená zničiť sny našich detí alebo ich odrádzať od cieľov, ktoré majú. Znamená to však pomôcť im realisticky sa pozrieť na to, kde sú ich dary a talenty, kde sa im treba extra snažiť, a dokonca aj, kde mrhajú svojím časom. Znamená to tiež jemne im pomôcť rozpoznať nielen ich vlastné obmedzenia, ale aj ich nedostatky a chyby – nie preto, aby to vzdali, ale aby mohli pracovať na zlepšení a aby porástli v tých návykoch či cnostiach, ktoré potrebujú rozvíjať.
- Odmietnite kultúru prílišného sebavedomia. Pokora nie je iba cnosťou, ale pýcha sa v skutočnosti považuje za jeden zo siedmich smrteľných hriechov (hriechy, ktoré vedú k všetkým ostatným). Napriek tomu, prejdite sa ktoroukoľvek strednou školou v Amerike a pokiaľ sa od detí nevyžaduje, aby nosili uniformu, mnoho z nich bude pravdepodobne mať na sebe tričká, ktorými odvážne vyhlasujú, aké sú skvelé typu TAKTO vyzerá víťaz a podobne. Tieto trendy tričká sa môžu zdať zábavné a celkom neškodné, ale môžu aj propagovať kultúru vystatovačnosti, ktorú ešte viac posilňujú mnohí športovci a celebrity, ktorých naše deti obľubujú. Nie je ľahké učiť deti pokore vo svete, ktorý urobil cnosť z extrémneho vychvaľovania sa. Avšak, rovnako ako mnoho cností, ktoré sa rodičia snažia vštepiť svojim deťom, pokora ide proti prúdu toho, čo je moderné a trendy.
- Buďte ochotní ostať bez povšimnutia. Toto je fakt ťažké. Nikto nechce ostať nepovšimnutý, keď niečo dosiahne. Možno by sme mohli začať učením svojich detí, že je v poriadku zostať v rozhovore bez povšimnutia. Nemusia vždy povedať zábavnejší vtip, prebiť cool príbeh svojho kamaráta alebo mať v hádke posledné slovo. Niekedy je v poriadku iba počúvať. Je tiež v poriadku zostať bez povšimnutia za to, že robíte správne veci alebo za to, že pomáhate doma.
- Objavujte, aké dary majú ostatní. Jedným z najlepších spôsobov, ako myslieť na seba menej, je myslieť viac na iných – myslieť na to, čo je v nich dobré. Našťastie v tomto môžeme byť vzorom pre svoje deti ľahko. Niekedy sa ako rodičia tak zasekneme v tom, že hovoríme svojim deťom, aké sú úžasné, že im nedokážeme pomôcť vidieť, akí úžasní sú druhí. Začnite tým, že sa porozprávate o tom, čo oceňujete a obdivujete u svojich priateľov a povzbudzujte svoje deti, aby hľadali to, čo je pozoruhodné a obdivuhodné aj u ich kamarátov.
- Modlite sa. Jeden starý príbeh hovorí, že modliť sa za pokoru nie je dobrý nápad, pretože poslednou vecou, ktorú chcete, je, aby ste boli Bohom pokorení. Možno je na tom čosi pravdy, ale často sa stane, že sme v živote pokorení či sme sa za to modlili alebo nie. Pre kohokoľvek z nás je oveľa lepšie, aby sme boli pokorení naším milujúcim Otcom a nie našimi blížnymi, alebo ešte horšie, našimi nepriateľmi. Modliť sa modlitbu za pokoru je krásnym spôsobom, ako pomôcť každému členovi rodiny rásť v tejto tak veľmi dôležitej cnosti.
Erma Bombecková raz povedala: „Je toho veľa, čo treba učiť, a čas ubieha tak rýchlo.“ S každým rokom sa rodičia s väčšou istotou presviedčajú o pravdivosti týchto slov. Avšak naučiť svoje deti cnosti pokory bude na osoh im ako aj ľuďom, ktorých milujú, a to aj vtedy, keď už s nimi nebudeme.
Preložila: Soňa Rypáková
https://aleteia.org/2019/07/19/6-tricks-to-teach-kids-humility-and-to-understand-it-ourselves/
Úvodná fotografia: www.pixabay.com
