Človek by sa nikdy, nikdy, nemal chcieť nanútiť do súkromného smútku niekoho iného. Raz som to omylom urobila – mame, s ktorou som sa rozprávala v knižnici. Mala temperamentnú ročnú dcéru a hovorila mi, aká je rada, že sa pri nej nikdy nedala na vyšetrenia, na ktoré šla, keď čakala svojho syna.
„Ó, vy máte syna! Koľko má rokov?“ opýtala som sa. Tvárou jej prešiel prázdny výraz, ktorému som nerozumela.
„Mal by štyri roky.“
Okamžite zmenila tému, len aby sme pri tom nezostali. Očividne nechcela, aby som sa pýtala ďalšie otázky. Nechcela, aby som ju videla inak. Len sa chcela porozprávať s inou mamou v knižnici, a nie pozývať ma do smútku, ktorý som si nedokázala ani len predstaviť.
Neskôr som si uvedomila, že sa do takejto situácie musí dostávať dosť často – keď sa nechce tváriť, že nikdy neexistoval a nechce pritom rozprávať svoj príbeh úplne cudzím ľuďom.
Spomeniem si na ňu vždy, keď sa ma niekto spýta, koľko mám detí. Nikdy som neprišla o dieťa, s ktorým som sa už stretla, ale môj potrat v tehotenstve bol skutočný a traumatický. Hoci je táto otázka nevinná, položená zvyčajne len v rámci spoločenskej konverzácie, je to otázka, ktorá veľa mám zastaví, keď rozmýšľajú, čo majú povedať.
V dojemnom článku o Tichom smútku z potratu opisuje Amanda Czerniawski svoju vlastnú skúsenosť touto otázkou:
Priznávam, že sa zahanbím, keď sa ma niekto spýta, koľko mám detí. Čo mám na to povedať? Ak poviem jedno, mám pocit, že zrádzam spomienku na svoju dcéru. Ak poviem dve, vyžaduje si to vysvetlenie, z ktorého sa ľudia cítia nepríjemne.
Zvykla som si odpovedať: „Jedno na zemi a jedno v nebi.“ Nikdy nemusím ďalej vysvetľovať, pretože sa to najčastejšie stretne s jednoduchým prikývnutím alebo utešujúcim gestom od iných žien. Ich oči však prezrádzajú tiché porozumenie. Ako matky zdieľame zvláštne tajomstvo.
Amanda nechcela dovoliť, aby svet ignoroval realitu života jej dieťaťa. Nechcela o svojom dieťati mlčať len preto, že ľudia by sa po jej odpovedi mohli cítiť nepríjemne.
Tara Rigg, ktorá napísala o Srdcervúcej otázke „Koľko máte detí?“ má však inú odpoveď. Idúc domov z nemocnice po tom, čo potratila svojho syna, Tara píše:
Spýtala som sa svojho manžela: „Čo povieme, keď sa ľudia opýtajú, koľko máme detí?“ Hĺbavo odpovedal: „Máme len tri. Sú tu s nami len tri.“
Istý čas sa za túto odpoveď cítila vinná:
„Ďalšie mamičky, ktoré potratili, ma povzbudzovali, aby som vyslovovala Beauovo meno a aby som ľuďom hovorila, že mám štyri deti, aby sa mu dostávalo správnej úcty. Bála som sa, že ak ho nepripočítam, tak na neho budem zabúdať. … Niekoľkokrát som to vyskúšala. Plakala som zakaždým, keď som jeho meno vyslovila nahlas. Takže som tam bola, stojac pred človekom, ktorého som práve stretla, plačúc, smútiac a vylievajúc si srdce, aby som mu dala odpoveď, do ktorej som bola dotlačená. Pre mňa to nefungovalo.“
Tieto dva odlišné prístupy, oba od mám, ktoré tak veľmi milovali svoje deti, mi pripomínajú, že neexistuje správny spôsob, ako na takúto osobnú otázku odpovedať. Ak chcete ctiť svoje dieťa tým, že pripomeniete svetu, že je v nebi, že je stále vaším dieťaťom, stále milovaným, potom áno – vyslovujte jeho meno. Nebojte sa ho zaradiť do počtu svojich detí.
Ale ak znova a znova otvárať túto tému je na vás priveľa, ak sa ešte necítite na to, aby ste sa o to delili, prosím, netrápte sa tým, že nevydávate svedectvo o živote svojho dieťaťa. Nikto nemá právo počuť váš príbeh, kým sa nerozhodnete ho rozpovedať. Keď si rodičia uchovávajú spomienku na svoje dieťa len pre seba vo svojom srdci, neznamená to, že naň pamätajú menej alebo ho menej milujú.
https://aleteia.org/2018/11/24/whats-the-right-way-to-answer-how-many-children-do-you-have-when-youve-miscarried/
preklad: Soňa Rypáková
Zdroj fotografie:www.pexels.com
