Hlasy o mediálnej výchove počuť hlavne v spojitosti s výchovno-vzdelávacím procesom v škole, ale do stále viac sa upevňujúceho vzťahu dieťa – médiá musia aktívne vstupovať i rodičia.
Rodičia si to ani nemusia uvedomovať, ale svoje deti mediálne vychovávajú v prvom rade doma. Školské vzdelávanie je až druhoradé. Mediálnou výchovou môžeme nazvať už to, že deti nemôžu sledovať niektoré programy, že televízia sa nesleduje počas spoločného stolovania, že rodičia pomáhajú deťom pochopiť, čo vidia na televíznej obrazovke. Toto všetko sú aktívne kroky rodičov, aby ako tretia osoba sprostredkovávali deťom kontakt s médiami. Rodičia sú v takomto prípade v role sprostredkovateľa – mediátora.
Činnosť, keď rodič ako tretia strana – už vyššie uvedený mediátor – vstupuje do vzťahu detí a médií, sa vo viacerých krajinách nazýva rodičovská mediácia (angl. výraz: parental mediation). Rodič v takomto prípade určitým spôsobom upravuje, dáva na správnu mieru kontakt detí s médiami. O rodičovskej mediácii sa zo začiatku hovorilo len v súvislosti so sledovaním televízie a viaceré výskumy dokázali jej efektívnosť pri zmierňovaní televízneho vplyvu, no s menšími obmenami je možné ju použiť na akékoľvek médium.
Komunikovať s dieťaťom o médiách sa oplatí
V odbornej literatúre väčšinou nájdeme identifikované tri hlavné stratégie, ktoré môžu rodičia využiť: aktívnu mediáciu (deťom sa o televízii rozpráva), reštriktívnu mediáciu (vytvárajú sa pravidlá obmedzujúce sledovanie televízie) a „sociálne spolu-sledovanie“ (rodičia sledujú televíziu spolu s deťmi).[i] Jedna holandská štúdia dokazuje, že aktívna mediácia úspešne znižuje súvislosť medzi sledovaním spravodajstva s násilným obsahom a následnými prejavmi strachu, úzkosti a hnevu u mladších detí.[ii]
Mediálna výchova v rodine by mala hlavne zahŕňať výchovu k hodnotám vo vzťahu k médiám a ich produktom a podporovať deti, aby boli schopné rozlíšiť televíznu kvalitu od televízneho braku. Je nutné zdôrazniť, že hlavná váha rodičovskej mediácie stojí a padá na osobnom príklade rodičov. Rodičovská mediácia sa nesmie premeniť na formálne mediálne poučovanie a moralizovanie. Deti by mali s pomocou rodičov pochopiť, že zobrazovaná (mediálna) realita môže málokedy v plnej miere vyjadriť skutočnú realitu. Ide teda len o sprostredkovávaný obraz sveta okolo nás, pričom tento obraz môže často byť skreslený, neúplný.[iii]
Rodina má byť prvým prostredím, kde sa dieťa dozvie o nebezpečenstve nekritického prístupu k médiám. Najprv spolu s rodičmi a neskôr samostatne by dieťa malo byť schopné kriticky zhodnotiť, čo mu predkladá televízia. Rodičia by mali pomôcť deťom odhaliť bohatosť a pestrosť mediálnej ponuky s poukázaním na rozličnú kvalitu s dôrazom na to, že sledovanie televízie by nikdy nemalo byť hlavným spôsobom trávenia voľného času alebo získavania informácií. Na jednej strane majú rodičia v deťoch formovať kladné postoje k takým televíznym programom, ktoré ponúkajú pozitívne hodnoty, na druhej strane je nevyhnutné, aby si deti vypestovali postoje vedúce k odmietaniu televíznych programov, ktoré degradujú človeka, alebo podporujú asociálne správanie.
V praxi je možné rodičovskú mediáciu realizovať spôsobom, v ktorom budú prítomné všetky jej tri hlavné stratégie. Dôvodom je predpoklad vyššej efektívnosti pri ich vzájomnom kombinovaní. V rodine sa tak diskutuje aj o témach týkajúcich sa médií, keď rodičia oboznamujú deti s ich fungovaním, pozitívami i možnými nástrahami a negatívami. Pri stanovení pravidiel, môže ísť o limitovanie času, ktorý deti strávia pozeraním televízie, hraním sa na počítači alebo prítomnosťou v sociálnych sieťach.
Médiá ignorovať netreba, sú súčasťou nášho sveta
Nesúhlasíme s názorom, že deti by nemali používať médiá vôbec. Výsledkom takejto taktiky bude s veľkou pravdepodobnosťou to, že deťom budú chýbať potrebné mediálne návyky, pričom máme na mysli zodpovedné používanie. (O takýchto prípadoch hovoria skúsenosti rodičov i vychovávateľov.)
Keďže médiá sú súčasťou nášho života, reštriktívne opatrenia v rámci rodičovskej mediácie nie sú synonymom úplného zákazu. Pri ich aplikovaní je však dôležité, aby boli vyvážené formami aktívnej mediácie i spoločného sledovania. Inak je tu riziko, že z nich budú len prázdne obmedzenia, ktoré budú motivovať len k tomu, aby boli obchádzané a porušované.
Komunikácia medzi rodičmi a deťmi a vzájomný láskyplný vzťah je nevyhnutným predpokladom efektívnosti akéhokoľvek typu rodičovskej mediácie.
[i] porov. Nathanson, A. I.: „Identifying and explaining the relationship between parental mediation and children’s aggression.“ In: Communication Research 26: 1999, 124 – 143.
[ii] Buijzen M., J. H. Walma van der Molen, Sondij P. „Parental Mediation of Children’s Emotional Responses to a Violent News Event.“ Communication Research 34: 2, 2007. 212 – 230.
[iii] porov. Iloviecki, M. – Zasepa, T.: Moc a nemoc médií. Bratislava: Veda, 2003. s. 17.
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
