V poslednom čase veľa rozmýšľam nad efektivitou našej výchovy. Stretávam čoraz viac sklamaných kresťanských rodičov, ktorí viedli svoje deti ku Kristovi, zabezpečili im veľmi dobré základy viery, dobré rodinné prostredie na ich duchovný rast, a ich deti sa napriek tomu vybrali opačným smerom. Najmä v adolescentnom veku, keď mladý človek hľadá svoju vlastnú identitu a svoje miesto v živote, keď sa pýta na jeho zmysel, keď odpovede rodičov zrazu nestačia… sa to môže stať… že sa dieťa stratí… že odíde…
Jeden americký misionár žijúci na Slovensku, ktorého som sa priamo opýtala na vieru jeho detí, mi povedal: „Vieš, je to ako s paradajkami. Keď začnú vyrastať, musíš k ním priložiť palicu a uväzovať. Podrastie trošku, nakloní sa, uviažeš. A zas podrastie, vychýli sa , a ty znova jemne vrátiš späť a uviažeš.” Uf no, povedala som si: To je dosť drastický príklad! Uväzovať. Vravím: „Deti sú predsa slobodné bytosti so svojou vôľou a citom. Môžeš ich usmerňovať, vyučovať, môžeš im svedčiť o tom, čomu veríš ty, ale napriek tomu, ako rastú, robia svoje vlastné rozhodnutia. To predsa nezávisí iba od nás, rodičov. A nezlomíš tak svoje dieťa? Misionár pokrčil plecami, akoby chcel povedať, že sa to môže stať… No vyviedol ma z omylu a premýšľali sme spolu: „Nerobíš to preto, aby si tu paradajku priškrtila, zlomila, ublížila jej. Robíš to veľmi citlivo, iba ju jemne vrátiš späť. A ak ju priviažeš, posilníš to, aby stála pevne.“
Milí moji, medzi tyčou a stonkou rastliny musí byť priestor. Rovnako musí byť priestor na rast a konfrontáciu toho, čo tvoje dieťa prijalo v rodine a jeho vlastnými zmýšľaním o svete a o Bohu. No ak to neurobíš ‒ neuviažeš, rastom sa pod svojou vlastnou váhou budú (paradajky aj tvoje deti) nakláňať a zlomia sa.
Nakoniec som sa ešte misionára opýtala, ako to robil on. Povedal: „Daj svojmu dieťaťu službu. Zapoj ho čím skôr do chodu v spoločenstve cirkevného zboru, nech má za niečo zodpovednosť.“ Skutočne, deti v takom veku potrebujú sebarealizáciu, potrebujú prejaviť, že niečo dokážu. Ak ich zapojíme do služby skôr ako to s nimi začne úplne zametať, okrem zodpovednosti a sebarealizácie sa formujú duchovne omnoho rýchlejšie, pretože naberajú skúsenosti a vieru zo skúsenosti, ktorú im už ty odovzdať nemôžeš.
Tak sme teda začali. Veľmi jednoducho a prakticky. Na začiatku prázdnin sme si s manželom dali za cieľ dohliadnuť na to, aby si naše deti pravidelne čítali Písmo, pretože práve pravidelné čítanie Biblie považujeme za tú základnú tyč v duchovnom živote našich detí, ktorá ich raz podrží. Čítajú ho, samozrejme, ale niekedy sa zabudne, niekedy má veľa povinností… Sama viem, aké pre mňa bolo zložité nájsť si čas na stretnutie s Bohom počas školských čias. Viete, ako to robil Daniel? (Áno, ten, po ktorom je pomenovaná jedna kniha v Biblii.) Bol to mladý chalan, keď ho odvliekli do cudzieho „neveriaceho“ prostredia – do zajatia v Babylónii. Od rodiny a blízkych, od izraelskej náboženskej obce… Takmer nikto okolo neho nepoznal a neuctieval osobného živého Boha, a napriek tomu tento chalan tri razy denne kľakol vo svojej izbe na kolená, otvoril okná smerom k Jeruzalemu a modlil sa. Som presvedčená, že vďaka pravidelným stretnutiam s Bohom na modlitbách vynikal svojou vierou a statočnosťou. Uväzovali ho ako tú paradajku, pokiaľ to bolo možné, ale prišiel čas vplyvu prostredia a tlaku okolitého sveta, v ktorom teraz žil… No napriek tomu na jeho živote Boh dokázal svoju moc. Nezaprel Hospodina, ani keď mu išlo o život. Neprestával sa modliť a uctievať Hospodina, aj keď to bolo zakázané! A čo jeho kamaráti? Šedrach, Méšach a Abednégo nepokľakli pred zlatou sochou, pred ktorou sa sklonilo celé mesto, mali sa skloniť národy aj národnosti. Predstavujem si, ako všetci zohýbajú svoje hlavy a padajú tvárou k zemi pred kusom kovu ‒ výmyslom človeka… (skoro ako v dnešnej dobe, však?) a v celom tom obrovskom dave ostávajú stáť traja muži ‒ Danielovi kamaráti. Och, milujem ten príbeh! A veľmi si prajem, aby takto pevne stáť dokázali raz moje deti, keď príde čas. Pevne stáť v tomto svete, to sa dá jedine vtedy, keď si vyhradíš čas pre Hospodina a v pravidelnom čase otvoríš okná svojho srdca smerom k nebu. Presne tak to robil Daniel. Aj to je možnosť, ako uviazať paradajku, aby to nebolo bolestivé. To by bola tyč.
A ešte by to chcelo nejakú tú šnúrku: Ten misionár mal pravdu, že najlepšia je služba. Ak chcete, aby vaše deti raz slúžili v cirkvi, kde je najlepšie začať? No predsa doma – tam, kde je to bezpečné. Začali sme teda zapájať naše staršie deti (12,11,10) do večerných krátkych zamyslení pri večeri. Takže sa striedame, každý večer má niekto iný krátke slovo. Priznám sa, že som od toho veľa neočakávala, a úprimne ma šokovalo, že ma Boh dokáže osloviť cez zamyslenie môjho dieťaťa! Naše deti nás každý deň prekvapujú v tom, ako rozumejú Slovu a ako ho vedia prepojiť s normálnym praktickým životom.
Neprestaňte svoje deti viesť k Ježišovi od malička! A keď sú staršie, dohliadnite na to, aby si pravidelne čítali Písmo a zverte im malú službu, ktorá by im robila radosť, učila ich zodpovednosti a v ktorej by rástli po duchovnej stránke. Budú sa cítiť dôležité a bude ich to rozvíjať. Možno vie tvoje dieťa hrať na nejaký hudobný nástroj, alebo pekne spieva, vytvorte priestor, aby takto mohli poslúžiť v spoločenstve cirkvi, alebo hoci len doma, aby ste si po večeri mohli zaspievať nejakú duchovnú pieseň. Možno majú dar praktickej služby alebo je tvoje dieťa empatické k druhým ľuďom a vie vypočuť, môžeš ho povzbudiť: „Videla som, že Sára je nejaká smutná. Nechceš ju povzbudiť? Určite prijme slovo od teba lepšie ako odo mňa.“ Skúste spolu nájsť možnosti, ako by sa vaše dieťa mohlo realizovať v spoločenstve a tak využívať obdarovania, ktoré mu Pán Boh dal. Je to veľmi dôležité a poslúži to ako taký povrázok pri paradajke, aby ostalo pevne stáť.
Uvedomujem si, že ani to nemôže na 100 % zaručiť, že vaše dieťa neodíde a nestratí sa. Možno sa ti to dokonca už aj stalo a cítiš sa kvôli tomu mizerne. Možno si vyčítaš niektoré svoje výchovné postoje a zdá sa ti, že si ako mama zlyhala. Zomreli by sme, keby to bolo možné, namiesto našich detí, len aby sa vrátili, a boli zachránené. Chcem ti povedať: Nie je to o tebe! Urobila si, čo si mala urobiť, splnila si svoju úlohu najlepšie ako si vedela v tej chvíli a nakoľko ti bolo dané. Vieš, že tvoje dieťa nie je vlastne tvoje? Bolo ti dané ako dar! Bolo ti iba zverené na istý čas. V tej chvíli, keď si ho priniesla ku krstu, vlastne si ho vložila do rúk najlepšieho Otca a povedala si: Je tvoj! Je tvoja! Zverujem ti ho! Je dobré si to pripomenúť! Každý deň každý z nás závisí na Božej milosti. A Boh Otec, ktorý ho vtedy prijal za svoje dieťa sa svojich detí len tak ľahko nevzdáva! Všetko, čo sa teraz deje s tvojím synom či dcérou a prináša to do tvojho srdca smútok, je už medzi nimi dvoma. Nech ti je povzbudením, že sa už stalo to, čo prináša záchranu! Najlepší Otec, ktorý miluje tvoje dieťa viac ako ty, už raz dávno zabezpečil, aby Niekto za tvoje dieťa zomrel, len aby bolo zachránené! Záleží mu na tvojom dieťati omnoho viac, ako si myslíš, a praje si jeho záchranu oveľa viac ako ty. Spomeň si na príbeh o stratenom synovi: Ten mladší syn potreboval nájsť sám seba. Potreboval v tom svete zistiť, kým vlastne je, možno potreboval definovať to, čomu verí on sám, nie čomu veria jeho rodičia… neviem. Ale potom sa vrátil. Tvoje dieťa je na cestách možno z rovnakého dôvodu, ale iste to nie je definitívne. Či sa vráti, je, samozrejme, na jeho rozhodnutí, ale ver, že neprestalo byť Božím milovaným dieťaťom a Jeho Otec ho bude stále vyčkávať s vierou, že sa vráti. A potom, keď ho v diaľke zbadá, pobeží mu v ústrety.
Modli sa za to, a nech dá Boh, že budeš tejto udalosti svedkom!
fotka: www.pexels.com
Prekrásne, Anička, dobre Ti to myslí, potešila si ma. Nespíš na vavrínoch, ale pracuješ.
K napísanému by sa mi žiadalo ešte počuť od Teba domyslenie toho záveru – totiž podobenstva o márnotratnom synovi. Rád by som počul, ako Ti vychádza ten starší, ktorého lepšie priväzovali a čo z neho vyrástlo? Aj to by patrilo k doplneniu myšlienok o paradajkáxch a pri väzovaní.
Toho mladšieho otec nechal, aby ho priviazal život a podarilo sa. Hoci len tak-tak-tak.
Starší, ktorý bol perfektne priväzpvaný, ako to povedal otcovi rovno do očí, nevstúpil na hostinu.
To le to len tak na okraj.
Ale tie vaše skúsenosti s vašími deťmi – to je naozaj hodnota a poučenie pre mnohých. Nech Ťa milosť Božia sprevádza aj naďalej a dáva Ti múdrosti aj odvahy viery.
S potešením som si prečítal Tvoje úvahy a v duchu vás prajem trnavčanom . Keďže tam je teraz dozorcom môj syn.
Prajem vám obidvom pekný Boží deň – na každý deň.
Brat farár, ďakujem za reakciu a za veľmi dobrý podnet na písanie o staršom synovi. Vždy ste mali vzácne myšlienky, ktoré ma prinútili rozmýšľať 🙂 a stále povzbudzujú. Určite k tomu dôjde, že napíšem aj o staršom synovi, ale do tohto článku by to nevošlo kvôli rozsahu. Aj tak sa len stále učím vyjadrovať stručnejšie, pretože môj štýl je troška zdlhavý, čo sa do tejto formy nehodí…
Nech si len Pán použije čo mi kladie na srdce pre svoju slávu! Iste to bol jeho dobrý zámer s nami, keď nám dal veľkú rodinu, že sa z toho my sami môžeme veľa učiť.
Pozdravujte si vašich!