Dnes ráno sme mali veľmi naponáhlo. Vlastne celý víkend by sa pokojne mohol volať podľa toho známeho filmu ‒ Rýchlo a zbesilo: V sobotu večer som sa vrátila z jednej konfery pre ženy ‒ taká vytrasená zo šoférovania hneď na zasadnutie presbyterstva, kde sa riešili vážne veci. V nedeľu… v nedeľu bola nedeľa ‒ pre nás farárov deň služby, ale tiež sme cestovali, pretože kolegyňa mala inštaláciu (niečo ako sobáš konkrétneho cirkevného zboru s farárom), slávili sme teda s ňou, v inom zbore a deti boli rozložené kade-tade po blízkych ľuďoch. Tak, a nový týždeň začal hekticky hneď pracovným pondelkom. Čakalo nás jedno zasadnutie pre farárov v strede Slovenska. Vystrelili sme z domu krátko po 7.00, deti poodkladali do škôlky a škôl a frčali na diaľnici 130 km rýchlosťou.
Mlčky. Manžel mal toho všetkého dosť a ja tiež. Žiadna radosť, žiadne požehnanie, o pokoji ani reči! Prešli sme takto niekoľko desiatok kilometrov a potom manžel najbližším výjazdom jednoducho zišiel z diaľnice na odpočívadlo. Pozrel sa na mňa a položil jednoduchú otázku: „Aký má toto zmysel?“ Jediný pondelok v mesiaci po dlhom čase, keď môžeme nabrať nové sily. Oddýchnuť si. Naplánovať ďalšie veci v týždni. Byt konečne spolu. Byť s Bohom. Čítať. Zabezpečiť, aby deti, keď sa vrátia zo školy, neprišli do prázdneho domu. Venovať sa im. Ale aj riešiť konkrétne záležitosti, ktoré sme v poslednej dobe odsúvali na neskôr. To zasadnutie aj tak nestíhame načas a nie je povinné. Nie je to také dôležité! Výsledky rokovania sa dozvieme od ostatných kolegov a v podstate ho svojou prítomnosťou či neprítomnosťou nemôžeme nijako ovplyvniť. 270 km pre nič.
A tak sme sa zastavili
Spomenula som si, ako ktosi použil príklad s vodnými lyžami. Stojíte na lyžiach a držíte sa lana uviazaného o motorový čln. Nikdy som nemala možnosť vyskúšať to, no musí to byť úplne šialená jazda. Držíte sa toho lana a ak sa nechcete potopiť, tak ten čln musí ísť čo najväčšou rýchlosťou. Rýchlo a zbesilo. Kým sa kĺžete závratnou rýchlosťou po hladine, vtedy je všetko v poriadku. Plytko po hladine… Len čo však čln spomalí a napäté lano povolí, ide to s vami ku dnu. Topíte sa.
Možno poznáte také tie situácie, keď náhlite svoje deti: „Šikovne, obliekaj sa, nestihneme to divadlo!“ Alebo: „No tak! Už si si urobila tie úlohy?“ Chceme ísť ešte tam ,
a tam a robiť toto a tamto… Máme nejaký ten svoj program, ktorý nechceme narušiť, popri škole a práci zvládnuť ešte veľa iných vecí… A tak uháňame. Lebo inak sa nám všetko zosype na hlavu. Treba mať dostatočnú rýchlosť, ak sa nechcete potopiť. Kĺzať po plytčine som zvykla, len čo deti nastúpili do školy. Povinnosti a práca si vyžadujú režim! Ak chcete všetko zvládnuť, musíte to mať nejako dobre rozplánované a proste makať. Z režimu sa stávajú každodenné zvyky. Zvyky, ktoré sú neraz plytké ‒ povrchné ako tá hladina. Keď bezmyšlienkovite skáčete od jednej práce k druhej, aby ste stihli všetko urobiť, kým prídu deti zo školy, aby znova urobili neporiadok a ani si nevšimnete, že ste sa tak vyčerpali, že večer, keď sú deti doma, už len mrzuto odsekávate. Keď stroho odpovedáte na otázky trojročného syna, keď ho ráno vediete do škôlky a mysľou ste už pri varení obeda. Keď riešite trojku z matematiky a rozčuľuje vás, že je tam, ale nesadnete si, aby ste ukázali svojej dcére, ako sa ráta rovnica o dvoch neznámych. Keď vás ani nenapadne navštíviť susedku, ktorá má problém, pretože jednoducho nestíhate ani myslieť. A vtom neviditeľná ruka zastaví ten čln, ktorý vás ťahá a položí jednoduchú otázku: „Aký to má zmysel?“ Problém je na svete! Topíte sa! Pretože vtedy zrazu vidíte množstvo vecí: Že vaše dieťa proste nezvláda rýchlosť, ktorou ste sa rozbehli. Že okolo vás sú ľudia, ktorí majú množstvo problémov a potrebujú vaše zastavenie sa pri nich. Že vaše ďalšie dieťa si neposlušnosťou vynucuje iba vašu blízkosť, na ktorú nemáte čas, a že váš syn si potrebuje po obede pospať, pretože ho skoré ranné vstávanie a cestovanie autobusom veľmi vyčerpáva, a chce byť sám, lebo jednoducho nie je taký spoločenský ako vy a má rád samotu! Keď sa zastavíte, zrazu sa topíte nielen v problémoch, ktoré sú okolo vás, ale aj v povrchnosti, pýche, zlej motivácii, ktorá vás ženie k výkonom, bezohľadnosti voči vašim deťom a neláske, ktorá sa skrýva vo vašom srdci.
Preto sa tak veľa rodín ženie po diaľnici života rýchlo a zbesilo, Aby toto nemuseli riešiť. Aby sa nepotopili. Lebo nemajú odvahu zísť najbližším výjazdom, aby sa vrátili kúsok cesty prehodnotiac niektoré veci, aby sa vrátili domov. Toľko kilometrov pre nič.
Keď sa rozprávam s mladými ľuďmi, mnohí ešte pred maturitou nevedia, čo by chceli v živote robiť. Mnohým vybrali rodičia nesprávne stredné školy, pretože nemali čas si v tej závratnej diaľničnej rýchlosti všimnúť, akými darmi je ich dieťa obdarované, aký má charakter a čo rado robí a potom z tej nesprávnej strednej školy nemajú inú možnosť, iba si vybrať nesprávnu vysokú školu, ktorá ich vôbec nebaví a nenapĺňa! Množstvo ľudí prežije svoj život bez toho, aby mali radosť z toho, čo v živote robia, aby ich napĺňal každý jeden deň, aby im to robilo potešenie. No nemajú odvahu zísť najbližším výjazdom a zastaviť sa a položiť si otázku: „Aký to má zmysel?“ Zdá sa im, že nemajú inú možnosť, iba lyžovať po povrchu života, prežiť ho rýchlo a plytko…
Nechcem, aby sa mi to stalo. Aby sa to stalo mojím deťom. A preto ťa povzbudzujem, stále máš možnosť zastaviť sa! Nikdy nie je neskoro! A môžeš to urobiť. Keď to urobíš, nič strašné sa nestane! Len sa neboj! A keď to urobíš, prinesie ti to požehnanie a pokoj! Ver mi! Možno ťa to na chvíľku stiahne dole. Stratíš pevnú pôdu pod nohami a zaplaví ťa bezmocnosť. No stále je tu Niekto, kto je pripravený podať ti ruku a vytiahnuť ťa späť. Raz dávno tak pomohol Petrovi na Genezaretskom jazere, naposledy dnes ráno mne, keď mi položil ústami môjho manžela jednoduchú otázku: Aký to má zmysel?
„Takto hovorí Pán, Hospodin, Svätý Izraela: V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v stíšení a dôvere bude vaša sila, ale vy nechcete, hovoríte: Nie! Utečme na koňoch! – Budete teda utekať! Na rýchlych koňoch uháňajme! Rýchli budú aj vaši prenasledovatelia! … Preto Hospodin čaká, aby sa zmiloval nad vami, a vstáva, aby vás omilostil…”( Izaiáš 30, 15)
„On vstal, pohrozil víchru a prikázal moru: Mlč, utíš sa! Vtedy víchor ustal a nastalo veľké ticho.” (Mk 4, 39)
