Pamätáte si, keď vám niekto po prvýkrát vysvetlil, čo znamená v katolíckom svete slovné spojenie „byť otvorený životu“? Ja si na to pamätám. Bola som na mládežníckom stretku na strednej škole a spomínam si, že som si pomyslela: „Dobre, ale prakticky sa tým nikto neriadi.“ Až na vysokej škole som skutočne pochopila, čo znamená nasledovať učenie Cirkvi o antikoncepcii a šťastne som súhlasila s myšlienkou, že Boh naplánuje moju rodinu, zatiaľ čo som sa blažene starala o svoje malé požehnania, ktoré mi prinášali viac radosti do môjho života, než som dokázala pochopiť.
Vlastne, keď som mala svoje „zjavenie Pána“ (epifániu), môj vnútorný dialóg prebiehal takto: „Ach! Celá táto vec ‒ byť otvorený životu ‒ je vlastne reálna a dáva zmysel a je tým, čo by bolo pre mňa a moju budúcu rodinu a spoločnosť najlepšie z toľkých uhlov pohľadu… a áno, chcem nasledovať učenie Cirkvi a nepoužívať antikoncepciu, keď sa vydám!“ Potom som mala obraz samej seba ‒ bola som bosá v drevenej chalúpke, mala som oblečený kockovaný neforemný sveter a desať detí ma ťahalo za nohu, zatiaľ čo som sa pokúšala triediť kopu bielizne.
Keď som sa hneď po vysokej škole vydala, mala som len 22 rokov. Bola som si celkom istá, že v nasledujúcich 20 rokoch budem mať desať detí. Bola som úplne spokojná s touto myšlienkou, že som otvorená životu, pretože vďaka svojim mentorkám, ktoré boli mamami, som mohla vidieť krásu rodinného života. Dali mi úžasné rady, ktoré mi pripomínali, že Boh by mi dal len jedno dieťa v jednom čase a milosť pre každé dieťa by prišlo s týmto dieťaťom, nie skôr.
(Ak si ešte stále nie ste istí, prečo Cirkev učí to, čo učí o antikoncepcii, zadovážte si kópiu nahrávky Janet Smithovej ‒ Antikoncepcia: Rozlúsknutie mýtov (pozn. prekladateľa ‒ možné zadovážiť si v angličtine tu). Pre mňa to bolo nesmierne užitočné na mojej ceste k prijatiu učenia Cirkvi.)
Počas prvých troch rokov nášho manželstva nás Boh požehnal dcérou, a potom synom a zdalo sa nám, že sme mali dobre našliapnuté mať našich 10 detí za 20 rokov, bez prekážok na ceste. Potom prišiel čas, keď sme očakávali, že nás Boh požehná tretím dieťaťom. Veľmi nás prekvapilo, že sa to nestalo tak rýchlo, ako sme očakávali. Keď naše najmladšie dieťa malo rok a pol, potom dva a pol roka, neskôr tri a pol roka bez toho, aby sme ohlásili, že sa naša rodina znova rozrastie, prekvapilo to nielen nás, ale taktiež to vyvolalo zvedavosť u ľudí okolo nás. Ako katolíci, ktorí verejne vyznávame svoju lásku k Cirkvi a k všetkému jej učeniu, sme od priateľov z minulosti až po neznámych ľudí, ktorí nás stretávajú na katolíckych podujatiach, počúvali poznámky od ‒ „Kedy budete mať ďalšie dieťa?“ cez „Tretie už je na ceste?“ po „Počkajte, máte len dve deti?“ Aj keď viem, že tieto poznámky sú nevinné, pristihla som sa, že sa neustále snažím brániť našu situáciu: „Zatiaľ máme len dve deti“ alebo „Práve čakáme na ďalšie“, aby nás človek, ktorý sa nás na to pýta, nás neposudzoval iba kvôli tomu, že máme dve deti.
Je to zvláštna vec byť v tomto svete katolíkom, ktorý nepoužíva antikoncepciu. Ak máš viac ako tri deti, svet si myslí, že si blázon… Ak máš menej ako tri deti, niektorí katolíci si myslia, že niečo nie je v poriadku s tvojím porozumením učeniu Cirkvi o antikoncepcii.
Toto posudzovanie ‒ tiež som ho v minulosti robila. „Ach, majú len dve deti; nemôžu byť naozajstnými vernými katolíkmi,“ alebo „Oni sú zosobášení už tri roky a ešte nemajú deti; nechápu to“.
Až keď som začala počúvať príbehy rodín, o ktorých som predpokladala, že nie sú otvorené životu z nesprávnych dôvodov, som si uvedomila, ako nesprávne som uvažovala. Príbehy párov, ktoré počali počas svadobnej noci a odvtedy už neboli schopné otehotnieť. Príbehy párov, ktoré stratili svoje deti, batoľatá, kvôli terminálnym ochoreniam. Príbehy párov, ktoré mali tri, štyri, či dokonca desať spontánnych potratov. A príbehy desiatok veriacich katolíckych párov, ktoré z mnohých dôvodov nemohli vôbec počať deti. Pomaly som sa učila, že nemáme NIKDY posudzovať rodinu podľa jej veľkosti alebo rozstupu a NIKDY si nerobiť vlastné závery o tom, prečo tá-ktorá rodina vyzerá tak ako vyzerá. Nielenže existujú prirodzené dôvody, že rodiny sú také, aké sú, ale existujú aj osobné dôvody, pre ktoré nám pár nedlží žiadne vysvetlenie. Cirkev v jej múdrosti poskytla párom Prirodzené plánovanie rodičovstva (ďalej PPR) pre tie obdobia, kedy existujú legitímne dôvody pre pár, aby oddialili tehotenstvo na nejakú dobu alebo natrvalo.
Ak ste pocítili nedôveru voči PPR, dovoľte mi ubezpečiť vás, že jej metódy sú mimoriadne vedecké a presné a robia úžasnú prácu tým, že spájajú páry, ktoré ich používajú. Pre viac informácií, viď Liga pár páru (www.lpp.sk) alebo Creightonský model (www.plodar.sk).
Neplodnosť alebo sekundárna neplodnosť, ako je to v našom prípade, je jednou z tých tém, na ktoré by som si priala byť pripravená. Len som predpokladala, že budeme otvorení životu a Boh nás požehná, keď budeme všetci pripravení: Kevin, Boh a ja… samozrejme, všetci naraz. Faktom však je, že deti sú požehnanie, nie právo, a ak vás Boh povolá do manželstva, musíte do neho vstúpiť vediac, že Boh je ten, kto si vyberá, kedy a či vám bude darovaný nový život. Len On vie dôvody, prečo má rodina taký tvar a veľkosť. Je len na nás, aby sme do neho vložili dôveru v tento drahocenný dar, aj keď neprichádza zabalený tak, ako by sme očakávali.
*Doplnenie: V roku 2013, dva týždne po synových piatych narodeninách sme privítali do rodiny naše tretie dieťa.
Preložila: Júlia Kavcová
**Doplnenie: Po ďalších 5 rokoch čakajú manželia Cotterovci ich štvrté dieťatko. Nemysleli si, že to bude možné, no Boh má veľa prekvapení:).