Anna a Pavol Kováčovci
Majú za sebou 36 rokov strávených v manželstve. Ich osem detí – všetko chlapci – sú dnes už dospelí ľudia vo veku od 20 do 35 rokov. Hoci výchova ôsmich synov, z toho štyroch s poruchou pozornosti a hyperaktivitou, nebola ľahká, pani Kováčovej bolo pomocou jej vzdelanie. Je totiž detská psychiatrička. Pán Kováč je elektrotechnický inžinier, bádateľ v oblasti supravodivých materiálov v SAV, tiež plných 36 rokov. Okrem toho je tzv. ezermešter (majster všetkých remesiel), čo posúval ďalej, na synov. Murárske, stolárske, zváračské, elektroinštalatérske a pod. práce má u Kováčovcov vždy kto robiť. V rodine zohrávali dôležitú úlohu starí rodičia. Pani Anna je totiž dcérou Antona Habovštiaka, významného slovenského jazykovedca a spisovateľa.
Čo bolo podľa Vás určujúce vo Vašej rodine pri odovzdávaní viery deťom?
Anna: Určujúci bol osobný príklad, modlitba, v značnej miere vplyv môjho otca ako veľmi veriaceho človeka i ako veľkej osobnosti. Katolícka škola bola nezastupiteľná pre deti v puberte. Napravila mnohé následky toho, že deti predtým boli zapojené v náboženskom hnutí, voči ktorému mali množstvo výhrad a ktoré u niektorých z nich zapríčinilo odpor k Cirkvi (Nazaret). Škola s dobrými veriacimi pedagógmi, s kvalitným a odborným prístupom pomohla viacerým chlapcom opäť sa zapojiť do praktizovania viery, napr. jeden 3 roky odmietal chodiť do kostola, ďalší protestovali inými spôsobmi. Podobne detské a mládežnícke stretnutia nám boli veľkou oporou a pomocou v čase, keď som už bola zamestnaná.
Pavol: Najurčujúcejší bol osobný príklad.
V akých momentoch dňa a akým spôsobom ste sa modlili s deťmi?
Anna: Pred odchodom do školy Pod Tvoju ochranu sa utiekame. Tiežvždy pred jedlom, pred spaním, okrem bežných modlitieb zväčša aj vlastnými slovami, pred cestou v aute. Pri dlhších cestách sv. ruženec.
Od akého veku ste brávali deti na sv. omšu? Ako ste to s nimi zvládali? Mali ste nejaké špeciálne „triky“, aby deti nevyrušovali?
Anna: Deti sme brávali od útleho veku, aj v kočíku. Keď ich bolo viac, začali sme sa niekedy striedať, aby sme sa sami mohli pri sv. omši sústrediť. Niektoré deti zvládali sv. omšu už aj ako 2- ročné, „trikom“ bolo správanie sa rodičov, príklad, dali sme im možnosť odpozorovať osobitnosť situácie pri sv. omši napr. vlastným sústredením sa, prežívaním. Deti už v útlom veku veľmi vnímajú, ako sa správa rodič. V zásade to však závisí aj od charakteru, povahy dieťaťa, či je celkovo pokojné, a či je neposedné, nedá sa žiadať rovnako od každého to isté.
Akým spôsobom ste hovorili s deťmi o sexualite?
Anna: Úplne prirodzene, podľa veku. V istom čase (po vydaní dokumentu Sexualita. Pravda a poslanie) som preložila z francúzskeho jazyka knižku rodičov na túto tému, vyšla u nás (Radostné tajomstvá života). Našla som v nej dobré rady. Takisto aj v odborných článkoch, napr. v časopise Famille Chrétienne, kde sa téme pravidelne venovali, i v závislosti od veku. Starším v puberte som knižku dala prečítať a spoločne sme si o témach pohovorili.
Pavol:Postupne, primerane ich veku a otázkam. Pre celkom malé deti sme používali príklady z prírody (zvieratká …), neskôr, keď sme očakávali príchod ďalšieho dieťaťa, rozprávaním o tom, ako Pán Boh požehná ocka a mamu, keď sa majú radi, potom, povedzme pred začiatkom puberty, celkom detailne o spojení muža a ženy.
Ako ste zvládali nekonečné uspávanie detí (ak sa to u Vás stávalo) ?
Anna: Bývalo ťažké (i z dôvodu, že viacerí chlapci, teda 4 – 5 boli hyperkineti (ADHD), kde je zvýšená dráždivosť, ľahké prebúdzanie sa, aj poruchy spánku. V prvom rade platilo: riadne ich unaviť, denne poriadne „vybehať“, dať im fyzickú robotu, pri ktorej sa dostatočne a primerane unavia.
Pavol:Nepamätám sa, že by sme museli deti dlho uspávať, skôr niekedy napomenúť, keď sa navzájom v posteli vyrušovali, občas som tam chvíľu pobudol, aby bolo jasné, kto vyrušuje ostatných.
Ako ste reagovali, keď šla v televízii nevhodná scéna a prítomné boli deti?
Pavol: V závislosti od závažnosti: ak to bola poriadna neprístupnosť, hneď som TV vypol, alebo primerane hneď okomentoval, v prípade jemnejších nevhodností sme to diskutovali s deťmi po skončení.
Anna: Veľmi dlho sme nemali TV, pri malých deťoch a stavbách domu sa jednoducho ani nedá stíhať iný program ako deti. Keď boli väčší, po istých rokoch sme ju mali, ale vzápätí opäť vyhodili, ako jednoduchšie riešenie vzhľadom na časté spory, resp. cirkus s puberťákmi pri neochote vypnúť TV a venovať sa povinnostiam.
Ako ste bojovali, najmä pri malých deťoch, s únavou?
Anna: Ťažký bod – celoživotne som sa cítila nevyspatá a unavená. Budenie bolo pri hyperkinetoch nekonečné – posledného som kojila tak, že som sa už ani nezobudila, nechala som ho, aby dočiahol z postele hlavičkou ku mne a tak sa napil, kým som spala. Ticho a voľno som mávala len počas duchovných cvičení, na ktoré som sa vždy nesmierne tešila. A ešte raz do roka na Veľkonočný pondelok, keď išli „vyšibať mamu“. V nedeľu popoludní som zvykla spať, keď deti šli s manželom von. Vadili mi stretnutia rodín, keď som sa musela ešte i v nedeľu premáhať a nemohla som si oddýchnuť.
Pavol: Odbremenením manželky od detí po príchode z práce…
Ako ste riešili prípadne názorové nezhody medzi Vami ako rodičmi pri výchove detí?
Anna: Napr. argumentmi získanými štúdiom, aj zapojením sa do iného hnutia (Opus Dei), kde boli iné pohľady na mnohé predsudky… Niekedy nie sme plne jednotní doteraz.
Pavol:Snažili sme sa nehádať sa pred deťmi a vyjasniť si názorové rozdiely až večer po ich uložení na spánok, ale myslím si, že oni zachytili (vnímali) naše jemné nezhody aj bez slovnej konfrontácie.
Čo by ste dnes robili inak, keby sa niečo dalo vrátiť späť?
Anna: V prvom rade by som sa nesústreďovala na vypestovanie poslušnosti ako najzákladnejšej čnosti u dieťaťa, ale na sebavýchovu k maximálnej úcte vo vzťahu k dieťaťu (v tomto smere i na sebavýchovu k maximálnej vzájomnej úcte rodičov). Príklad by som viac dávala týmto spôsobom, nie poslušnosťou, lebo hlavnejšia čnosť je láska. Dieťa je tou istou osobnosťou vždy, (dokonca už intrauterínne), aj v 1. mesiaci, v prvom či v treťom roku, tak ako aj v puberte. Postoj „susedove to nerobia alebo už to vedia, sú poslušné, vychované“ je nezmysel. Každé dieťa má svoju individualitu, povahu, vlastnú vôľu. A jediné, čo ho podporí v raste, nie je drezúra, ale láska rodiča a jeho modlitba.
Pavol:Vo výchove sme urobili veľa chýb a zanedbaní, ak by sa to dalo vrátiť, robil by som veci podobne, ale snažil by som sa venovať im ešte viac času a tiež viac modlitieb.
Ďakujeme!
Zdroj fotografie: www.pixabay.com
