„Čím viac rozdáš, tým viac dostaneš – platí to pre lásku, aj pre hmotnú pomoc,“ hovorí otec siedmich detí a kresťanský podnikateľ v jednom, Ing. Štefan Súkeník. Aké miesto by mali mať peniaze v rodine, dávať či nedávať vreckové deťom či ako sporiť sa dozviete od majiteľa firmy Kinekus, ktorý už viac ako 25 rokov podniká na Slovensku.
… Lebo pocit, keď pomáhame niekomu, kto nám to nemá ako vrátiť, je na nezaplatenie…
Je to už 25 rokov, čo vás ľudia poznajú ako majiteľa obchodov Kinekus. Spomínate si ešte na svoje začiatky? Aké boli?
Spomínam si veľmi dobre, lebo to bolo ťažké obdobie. Zároveň však jedno z najkrajších období hľadania a skúšania, ako veci fungujú a tiež, prečo nefungujú. Pracoval som 12-16 hodín denne, často po sobotách, kým som po roku neustáleho snaženia sa prišiel na to, že asi nejdem správnym smerom.
Kedy a ako ste vedeli, že teraz je ten správny čas začať podnikať?
Bolo to vtedy, keď som ako čerstvý absolvent Strojníckej fakulty nastúpil do fabriky a zistil som, že z jedného platu nie som schopný uživiť našu rodinu s dvoma malými deťmi, nakoľko manželka bola na materskej dovolenke. Preto som začal po večeroch a počas sobôt vyrábať drevené hračky, ktoré cez sprostredkovateľa putovali na nemecký trh.
Keďže som nemal žiadny kapitál, musel som si požičiavať na materiál, na náradie, a tým som ešte viac zadlžoval seba a rodinu. Po roku takéhoto podnikania, pri podávaní daňového priznania som zistil, že som prerobil viac ako som zarobil za celý rok vo fabrike. Preto som musel mnohé veci od základu zmeniť, aby som odvrátil tento negatívny trend.
Ste otcom siedmich detí. Ako s manželkou zvládate starostlivosť o rodinu a popritom stíhate viesť sieť obchodov?
Trvalo nám dlho, kým sme s manželkou našli optimálny spôsob fungovania našej rodiny, nakoľko neustále pracovné povinnosti pri riadení rozrastajúcej sa spoločnosti sa nikdy nezmestili do 8-hodinového pracovného času. Vďaka Pánu Bohu sme našli svoje talenty a pochopili sme, že napriek rozdielnosti pováh sme boli stvorení jeden pre druhého a spoločne sme pozvaní do Božieho projektu veľkej rodiny a firmy.
V dnešnej spoločnosti, kde prevláda názor, že zamestnávatelia zneužívajú svoje postavenie, ste predsa len v niečom výnimočný. V nedele máte zatvorené, pretože nedeľa patrí rodine. Ako to vnímajú vaši zamestnanci?
Zamestnanci to vnímajú pozitívne, avšak je potrebné zmeniť nastavenie celej spoločnosti, ktorá sa za posledných niekoľko desiatok rokov výrazne odklonila od tradičných hodnôt a začala preferovať hodnotu kariéry a majetku pred hodnotou rodiny a vzťahov. Starší ľudia prežili väčšinu života v systéme, kde neboli obchody otvorené v nedeľu, a napriek tomu nikto neumrel hladom, a tiež väčšina fabrík bola v nedeľu zatvorená a tieto peniaze v rodinách nechýbali.
Preto som presvedčený, že nedeľa a sviatok (okrem pár výnimiek) by nemali byť pracovným dňom.
Jedno poľské príslovie hovorí, že kto v nedeľu zarába, cez týždeň prerába. Čo si o tom myslíte? Je pravdivé aj u nás na Slovensku?
To príslovie som nepoznal, ale určite je pravdivé aj na Slovensku, nakoľko poznám obchodné prevádzky, ktoré síce majú cez víkend najvyššie tržby, ale tieto počas týždňa tak klesnú, že niekedy by bolo výhodnejšie ich mať zavreté. V Kinekuse sa snažíme zákazníkov naučiť nakupovať v pracovných dňoch, aby sa počas víkendov mohli venovať rodine rovnako ako naši zamestnanci.
Medzi hlavné lákadlá, pre ktoré sa človek rozhodne podnikať, je finančná nezávislosť. Sú podľa vás peniaze zlo, ktoré plodí hriech?
Celkom nesúhlasím s tvrdením, že hlavným motívom podnikania sú peniaze, lebo ja vnímam podnikanie ako možnosť slobodne realizovať talenty, ktoré sme dostali od Pána. Podnikanie je teda v prvom rade služba ostatným. Rovnako si nemyslím, že peniaze sú zlom, ktoré plodí hriech. Peniaze sú predovšetkým nástrojom, ktorý nám umožňuje zaobstarať si to, čo potrebujeme pre vlastný život, a tiež nimi môžeme pomôcť druhým ľuďom a zlepšiť ich životy. Pravdaže, ako každý nástroj, aj peniaze sa dajú zneužiť na poškodenie alebo zničenie iných. Dalo by sa povedať, že hodnotovo sú neutrálne, avšak, keď sa stanú jediným cieľom a modlou, dokážu človeka zotročiť a priviesť veľa nešťastia jemu aj jeho blízkym.
Aké miesto by mali mať peniaze v rodine? Aký je váš postoj k nim?
Tak ako som povedal, aj pre rodinu sú peniaze dôležité, avšak je potrebné naučiť sa ich používať a riadiť tak, aby boli užitočným nástrojom a nie, aby sme sa my stali ich otrokmi. Preto každá rodina by mala mať vlastný rozpočet a všetci jej členovia by mali poznať a dodržiavať jeho princípy tak, aby každomesačné hospodárenie nebolo v mínuse, a aby sa peniaze nestali jablkom sváru a neporozumenia v rodine.
Aký je váš názor na to, keď deti dostávajú od svojich rodičov vreckové?
Osobne si myslím, že aj deti by mali poznať hodnotu peňazí a je dôležité ich naučiť tiež spravovať vlastné peniaze. Ako rodičia sme povinní zabezpečiť deťom po materiálnej stránke najmä zdravé bývanie, stravu, oblečenie a všetky potreby pre ich zdravý vývoj. V našej rodine sme v podstate systém mesačného vreckového nezaviedli. Deti dostávajú peniaze na zaplatenie vecí spojených so školou a osobnými potrebami. Majú možnosť si (primerane ich veku) zarobiť aj vlastné peniaze, ktoré môžu využiť podľa vlastného uváženia. Pri nadštandardných požiadavkách detí si dohodneme spôsob ich spoluúčasti, čím sa snažíme predchádzať automatickým nárokom na splnenie akýchkoľvek požiadaviek zo strany dieťaťa.
Ľudia skôr narodení veľmi dobre poznajú príbeh o troch grošoch. Ako by si mala rodina podľa tohto ponaučenia rozdeliť financie v rodine?
Rovnako ako v minulosti, aj teraz by rodičia mali pamätať na rozdelenie výdavkov tak, aby nielen pokryli spotrebu rodiny, ale najmä pomohli svojim rodičom (ak to potrebujú), svojim deťom (pri získaní vzdelania a kým sú neplnoleté) a vytvorili si rezervy pre prípad núdze (strata zamestnania, dlhodobá choroba a podobne) a vlastnú starobu (budúci dôchodok). Finanční experti majú rozličné vzorce a pomery na rozdelenie výdavkov, avšak platí nepísané pravidlo: ak chcete sporiť, musí táto suma odísť z účtu ako prvá, lebo ak chceme sporiť z toho, čo nám zostane po uhradení všetkých výdavkov na konci mesiaca, takmer určite nám nikdy nič nezostane.
V marci minulého roku vám vyšla brožúrka, v ktorej podrobne rozoberáte, ako rozumne nakladať s financiami, aj to, ako ušetriť a nespoliehať sa na pôžičky. Dnes by sa však v mnohých prípadoch rodina bez pôžičky len ťažko dokázala osamostatniť. Kedy a za akých okolností by si mala rodina zobrať pôžičku a na čo by nemali zabúdať?
Samostatné bývanie rodiny je veľmi dôležité, avšak pokoj a porozumenie v rodine je ešte dôležitejšie. Preto skôr, ako si zoberieme úver alebo pôžičku, je potrebné dôkladne zvážiť jej nevyhnutnosť a vlastnú dlhodobú schopnosť splácať tento úver alebo pôžičku.
Odporúča sa, aby sme, skôr ako podpíšeme hypotéku, minimálne šesť mesiacov nepretržite si odkladali budúcu splátku a presvedčili sa na vlastnej koži, že to zvládneme nielen na papieri, ale aj v reálnom živote. A teda, naučíme sa hospodáriť s rozpočtom tak, akoby sme už splátku platili.
Dnešní rodičia sa často nechávajú zotročovať v práci práve kvôli veľkému bremenu – hypotéke. Nemajú na rodinu čas, a tým pádom trpia hlavne deti. Ako sa dá v tomto kolotoči povinností vrátiť k osobnej slobode a tešiť sa zo života?
Aj tu platí osvedčené – dvakrát meraj a až potom rež, ako som spomínal vyššie, najskôr dôkladne zvážiť a aj otestovať vlastnú schopnosť splácať, až potom podpisovať. Čo však, ak už máme takúto ťarchu na krku? Tu je dobré sa poradiť so skutočnými finančnými poradcami (nie predajcami poistiek a hypoték) a zvážiť možnosť refinancovania výhodnejším úverom, s dlhšou splatnosťou, alebo v krajnom prípade aj ustúpiť zo svojich požiadaviek a vymeniť bývanie za niečo lacnejšie, čo môže byť trochu komplikované, ale nie nereálne. Proste nastaviť výšku splátky vlastným schopnostiam a príjmom rodiny, lebo pokoj a vzájomné porozumenie sú dôležitejšie ako to, čo vlastníme.
Okrem toho, že dávate prácu mnohým ľuďom, ako rodina sa angažujete aj v pomoci druhým. Prečo je podľa vás dôležité nezištne pomáhať blížnemu?
Veľakrát som sa mohol v živote presvedčiť o tom, že v prípade dávania platí zvláštna Božia matematika: čím viac rozdáš, tým viac dostaneš, platí to pre lásku, aj pre hmotnú pomoc.
Lebo pocit, keď pomáhame niekomu, ktorý nám to nemá ako vrátiť, je na nezaplatenie.
Je dobré si vždy uvedomiť, ako veľa sme dostali (život, zdravie, talenty…), preto je našou povinnosťou tieto dary rozmnožovať na pomoc a úžitok ostatným.
Aj nezištná pomoc má mať svoje pravidlá. Ako sa dá dosiahnuť, aby sme dotyčnému nedávali rybu, ale naučili ho používať udicu?
Pravdaže, všetko sa dá zneužiť, preto aj pri pomoci je nutné rozlišovať, či ten, komu pomáhame, pomoc naozaj potrebuje, alebo ju len zneužíva, lebo je to pre neho pohodlné alebo výhodné. Druhým aspektom pomoci je pomáhať nielen jednorazovo (podaním ryby), ale radšej trvale (naučiť ryby chytať). Preto je dobré a užitočné, ak ľuďom pomôžeme objaviť talenty, ktoré dostali od Pána a naučiť ich, ako ich používať v prospech ostatných. Lebo tak im pomôžeme nielen raz, ale môžeme im pomôcť nájsť vlastnú dôstojnosť.
Preto napríklad ako veľkoobchod nakupujeme mnohé výrobky z chránených dielní, aj keď sú drahšie ako z dovozu, cestárske metly nám vyrábajú slabozrakí a podobne.
Je známe, že podnikatelia majú problém zamestnať mamičku, ktorá bola dlho doma a venovala sa výchove detí. Aké postavenie by mali zaujať zamestnávatelia k mamičkám, ktorým končí rodičovská dovolenka a uchádzajú sa o miesto v ich firme?
Na prvý pohľad, zamestnať matku viacerých detí je ekonomicky nevýhodné, lebo bude pravdepodobne často doma s chorými deťmi a podobne. Ale v podstate ide o „grajciar“, ktorý požičiavame, lebo keď tie deti dorastú, nastúpia na naše miesta a budú pracovať, aby sme mohli dostávať dôchodok. Preto je to potrebné brať ako investíciu do našej budúcnosti a keď deti odrastú, máme často v mamičke veľmi lojálneho zamestnanca.
Vaším mottom je „kamkoľvek pôjdete, nezabudnite si so sebou úsmev“. Prečo je pre vás úsmev/radosť či už v rodine alebo vo firme taký dôležitý?
Tu je dobré si uvedomiť, že celé Evanjelium je vlastne „Radostná zvesť“, radosť pochádza od Pána, naopak strach, hnev a zlosť pochádzajú od Zlého a – komu chceme slúžiť?
Život často prináša aj starosti a trápenia, ale ak nás zablokuje hnev alebo strach, často prestaneme vnímať cesty a možnosti riešenia týchto starostí. Preto je dobré nenechať sa zablokovať a v každej situácii hľadať zmysel – čo mi tým chce Pán povedať? Čo mám zmeniť? V čom sa mám polepšiť? Dobre vidieť môžeme len vtedy, ak nemáme zrak zastretý hnevom a mrzutosťou.
Firma Kinekus je vlastne rodinnou firmou. Bohužiaľ, na Slovensku je ešte stále nedocenená zdravá bunka spoločnosti – rodina. O to viac, ak sa rodinné vzťahy prepájajú aj v podnikaní. V čom tkvie krása rodinného podnikania?
Krása rodinného podnikania tkvie najmä v tom, že nevytvárame komplikované štruktúry, dokážeme si navzájom poradiť a pomôcť, hráme na jednu bránu, máme spoločné hodnoty a spoločné ciele, tiež spoločné starosti a spoločné radosti.
Žiaľ, legislatíva Slovenskej republiky ešte neobjavila silu rodiny a rodinného podnikania, skôr je tu snaha hľadieť na každého podnikateľa ako na podvodníka (z čoho to pramení? žeby zrkadlenie vlastných chýb a myšlienok?) Preto na podnikateľa uvalia množstvo byrokracie, hlásení, štatistík, kontrol a povinností. Toto však často spôsobuje v ľuďoch strach a obavy vôbec začať podnikať. Verím však, že časom aj našim poslancom prídu dobré myšlienky a nápady, ako naozaj zjednodušiť rodinné podnikanie, aby mohlo živiť celé generácie rodín tak, ako je tomu vo vyspelom svete.
Foto: archív Ing. Štefana Súkeníka
a Kinekus v Prievidzi je otvorený aj v nedeľu