Nie, nemáme ho. Ani ja, ani manžel. Napriek tomu, že obaja pracujeme v IT sfére, obkolesení najnovšími technológiami a vlastne – možno práve preto. A teda nikto nevidí, čím žijeme, nepozná najnovšie fotky našich detí, nevie, akú mám dnes náladu, čo som robila cez víkend. A tento svet nie je o nič ukrátený.
Keď som nedávno vchádzala do práce, začula som družnú debatu mojich kolegov. „Vieš čo, ten facebook nám bol čert dlžný,“ povedal jeden z nich. Musela som sa zasmiať. Vyjadrenia podobného typu som už začula toľkokrát. Áno, aj ja som mnohokrát čelila pokušeniu založiť si účet. Vnútorný hlas ma dosť presvedčivo nahováral: „Je to len pár klikov a si tam, v úplne inom svete, dostupná každému, budeš mať prehľad o všetkom a všetkých. Nájdeš starých priateľov, dohodneš si stretnutie rýchlo, budeš v obraze, čo sa deje.“
To všetko je pravda. Ale akú cenu za to zaplatím? Skúsme nad tým pouvažovať.
Nestrácame slobodu? Či si to priznávame alebo nie, je to tak. Keď neustále hodnotíme životy iných, cítime sa aj my hodnotení. Čo ak môj život nevyznie dostatočne zaujímavo? Čo ak moja dovolenka vlastne až tak nevyšla? Hlavne ak so závisťou prezerám dovolenku v Thajsku svojej kolegyne. Štedrý večer ešte ani neskončil a už sociálne siete zaplavovali fotky darčekov. Prirodzený pocit chváliť sa a byť chválený nás pripravuje o radosť z prítomného okamihu.
Nestrácame životnú autenticitu? Každý z nás má svoju autentickú cestu. Mám dobré a zlé dni. Sú veci v mojom živote, ktoré mi vychádzajú, sú boje, ktorými prechádzam. Nepodľahnime tlaku žiť svoj život naoko dokonalo. A nepodľahnime tlaku uveriť, že tí ostatní ho dokonalý majú.
Nestrácame prirodzenú radosť? Nemyslím tú virtuálnu, z lajkov. To, že som sa bola s deťmi včera sánkovať predsa nemusí vedieť nikto, iba my. Jedine nás sa to týka, nás tieto zážitky obohacujú a posilňujú náš vzťah. To tvorí náš život, k tomu nás Boh volá. Ak si to neustrážime, stávame sa otrokmi názoru iných ľudí a množstvu lajkov. Svoju hodnotu posúvam do roviny povrchného pohľadu iných na mňa.
Nestrácame čas a pozornosť na to, čím Boh plní naše dni? Ako ju aj môžeme mať, keď neustále zamestnávame svoju myseľ uvažovaním o vhodných statusoch? Boh je v tichu. To platilo a bude platiť naveky. Naopak, Zlý miluje odvádzanie našej pozornosti a rád nás zamestnáva hračkami. Postupne sa mení pohľad na to, čo je normálne, spoločnosť sa stáva závislou a závislosť sa stáva normálnou.
Nestrácame potrebu kontaktu naživo s našimi priateľmi? Veď načo aj, keď o nich vlastne všetko vieme. Vieme o ich zážitkoch, úspechoch, plánoch, vidíme ich na fotkách, vieme, čo sa naučili ich deti, dokonca, čo jedli na obed. Nepotrebujeme sa stretnúť. Priateľstvo sa tak posúva len do informatívnej roviny. Ale priateľ je ten, pred ktorým sa nebojíš rozplakať, ktorý ti verí, nájde si na teba čas a objíme ťa, keď je ti ťažko.
Nie, facebook nerád ukazuje negatívne stránky našich životov. Sebaprezentácia je tu na prvom mieste. Ak sa bližšie pozrieme na význam slova „selfie“, znamená to „ja“. Som sám stredom vesmíru, upriamujem pozornosť na svoj výzor, názory, čo je tak vzdialené Ježišovmu: „Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých“. (Mk 10, 45).
Ľudstvo na Facebook nedozrelo.
foto:pexels.com
